Ako osloviť ľavicu

Mises.cz: 03. října 2012, Roderick T. Long (přidal Peter), komentářů: 40

Ako môže austrolibertarián osloviť ľavicu?

Nuž, záleží na tom, akú ľavicu. Existujú ľavičiari, ktorých nazývam „aristokratická ľavica“, a tých považujem za beznádejných. Títo ľavičiari majú istú predstavu idylickej spoločnosti a sú odhodlaní zatĺcť do zeme každého, kto nesúhlasí alebo nekoná v súlade s ich predstavou; v skutočnosti vnímajú ostatných ľudí ako svoj majetok.

Keď som žil v Severnej Karolíne, medzi Chapel Hill a Carrboro, napol zhrozený a ohúrený som zvykol sledovať zámožných belošských „liberálov“ (pre bližšie vysvetlenie rozdielneho výkladu pojmu "liberal" v Európe a USA pozri wikipedia, pozn. prekl.), ktorí riadili mestské zastupiteľstvo týchto dvoch komunít, ako súťažili v tom, ktoré mesto zavedie najbezcitnejšiu a najvtieravejšiu legislatívu. V Carrboro, ktoré sa samé označuje za „Paríž Piedmontu“, si zastupiteľstvo zmyslelo, že staré autá vyzerajú škaredo, a preto rozhodli, že obyvatelia nesmú parkovať pred domom autá staršie ako určitý počet rokov (nepamätám si koľko). Nie je prekvapujúce, že toto rozhodnutie malo väčší dopad na nízkopríjmové skupiny než na vyššie - toľko k predstave, že socialistov zaujímajú chudobní. Zastupiteľstvo v Chappel Hill malo podobný prístup, zakázalo lokálnemu papiernictvu uvádzať svoje (nízke) ceny alebo slová ako „zľava“ vo svojej reklame, pretože poukazovanie na nízkonákladový tovar vyzeralo nevkusne a nebolo v súlade s ich víziou spoločnosti na vysokej úrovni. (Nevymýšľam si.)

Musím sa smiať, keď konzervatívci obviňujú liberálov z triednej vojny, pretože tieto regulácie boli jednoznačne triednou vojnou - akurát v opačnom smere než podľa tohto obvinenia. Podľa zastupiteľstva v Carrboro taktiež uzavreté uličky vyzerali nepriateľsky a odmerane, príliš sa podobali na súkromné komunity, nielen že chceli zakázať nové, ale chceli pretlačiť ulice aj cez už existujúce. Takže ľavicová mantra o bezpečnosti detí zdá sa platí len niekedy. Nemyslím si, že konkrétne tento bol schválený. To isté zastupiteľstvo chcelo prinútiť drive-in banky a reštaurácie, aby mali klesajúci výjazd, aby ste mohli vypnúť motor a odísť bez hluku a emisií späť na ulicu. (Stále si nevymýšľam.) Aký druh legislatívy o zbraniach schválili tieto dve hyperaktívne zastupiteľstvá, nechám na vašu predstavivosť.

Neviem ako predať austrolibertariánstvo tomuto druhu ľavičiarov; pripadajú mi ako nepriatelia ľudstva. Neznamená to, že slobodný trh by nedokázal vyriešiť niektoré z ich problémov; pod ekonomickým laissez-faire by týmto ľuďom nič nebránilo sformovať súkromné komunity, ktoré by podliehali nekonečnému kolektívnemu mikroriadeniu. Ale mentalita privilégií a nárokov, ktorá je za takýmito nariadeniami, by asi neprivítala slobodný trh, ktorý by vyžadoval, aby táto aristokratická ľavica musela niesť plné náklady týchto politík, namiesto prenášania ich na nesúhlasiacich susedov.

Ale to nie je celý príbeh ľavice. Existuje mnoho ľavičiarov, ktorých hlavná motivácia je v istom zmysle veľmi libertariánska - ochrana ľudí, ktorým je krivdené. Títo ľavičiari sa pozerajú na súčasnú spoločnosť a vidia ekonomiku, ktorej dominuje mamot, osobné korporácie s enormnou a zdanlivo neobmedzenou mocou, vidia stredné a nízkoprijmové skupiny odzbrojené na pracovisku, ktoré sa snažia vyjsť s peniazmi, vidia inštitúcie a spoločenskú prax zameranú proti ľuďom tmavej pleti, ženám, gayom, imigrantom a iným utláčaným skupinám - a obracajú sa na štát, aby napravil tieto nerovnosti, vidia demokratický štát ako inštitúciu, ktorá sa z princípu zodpovedá spoločnosti a je schopná teda slúžiť ako ochranný val proti súkromnej moci a privilégiám. Nazvime tento typ ľavičiarov „anti-privilegovaná ľavica“.

A toto je ľavica, ktorú môžeme osloviť. Antiprivilegovaná ľavica je na našej strane už v mnohých otázkach, ako sú otázky osobnej slobody a vojny; toto sú ľudia, ktorí nezmenili svoje postoje v týchto otázkach, keď sa Biely dom zmenil z červenej na modrú. Hovorím, že sú s nami „do veľkej miery“, čo sa týka osobných slobôd, pretože táto skupina má stále tendenciu mýliť sa, čo sa týka (prinajmenšom) jednej osobnej slobody: práva vlastniť zbraň. Ale inak sú ich hlavné body záujmu ekonomické, musíme im preto ukázať, že slobodný trh môže v skutočnosti dosiahnuť ciele antiprivilegovanej ľavice lepšie, než to dokážu vládne regulácie – a to, vďaka problému verejnej voľby na jednej strane a tomu, čo Mises nazýval „ekonomická demokracia trhu“, na strane druhej, trhy sa v skutočnosti viac, nie menej, zodpovedajú verejnosti než vlády. (Existuje samozrejme mnoho ľudí, ktorých ideológia nekonzistentne kombinuje prvky aristokratickej ľavice a antiprivilegovanej ľavice v rôznej miere; v závislosti od toho sa bude líšiť náš úspech.)

Myslím si, že môžeme byť úspešnejší v oslovovaní antiprivilegovanej ľavice, než sme boli doteraz. Prečo? Myslím, že sme boli menej presvedčiví voči nim, než by sme mohli byť, pretože podľa mňa sami sme podcenili, do akej miery je trh schopný vyriešiť veci, ktoré ich znepokojujú, a to si myslím, že je zase preto, že sme rovnako podcenili do akej miery sú vlastnosti súčasnej spoločnosti, proti ktorej ľavičiari namietajú, v skutočnosti výsledkom štátnych zásahov a nie slobodného trhu. [Myslím si, že sme do istej miery prijali ľavičiarsku predstavu toho, čo spôsobuje slobodný trh.]

Nebolo tomu vždy tak. V 19. storočí bolo oveľa bežnejšie, že libertariáni boli nie len v zhode s, ale aj samých seba považovali za súčasť antiprivilegovanej ľavice. Radikálni zástancovia slobodného trhu boli v čele hnutia práce, hnutia žien, hnutia proti otroctvu, hnutia za sexuálnu dereguláciu a hnutia za rasovú rovnosť. V 20. storočí sme však my libertariáni boli vtiahnutí do spojenectva s konzervatívcami proti spoločnému nepriateľovi - štátnemu socializmu – ktorý sa javil byť všade na triumfálnom vzostupe. [Libertariáni a konzervatívci boli spoločne proti.] Toto spojenectvo sa odvtedy dávno rozpadlo, ale zanechalo stopu na oboch hnutiach. Konzervatívci od libertariánov prevzali pomoc rétoriky slobodného trhu, ktorou dokonca dnes ovenčujú aj svoje politiky zamerané proti slobodnému trhu. My sme od nich do určitej miery prebrali prehnane ružový obraz statusu quo o ekonomike a trochu aj ich averziu voči antiprivelegovanej ľavici.

V roku 1966 Murray Rothbard napísal:

Už pred istým časom som prišiel k záveru, že hlbokým deficitom súčasného zmýšľania libertariánov a „klasických liberálov“ je ohromný slepý bod, keď sa jedná o veľké podniky. Existuje tendencia velebiť veľké podniky per se... nasledovaná neschopnosťou uvedomiť si, že veľké podniky by si určite zaslúžili velebenie, ak by svoju veľkosť získali na úplne slobodnom trhu. V súčasnom svete úplného neomerkantilizmu, čo je v skutočnosti neofašistický korporátny štát, je veľkosť apriórne vysoko podozrivá, pretože veľké podniky sa takými stali väčšinou pomocou nejasných a úmyselných sietí dotácií, privilégií a priamych či nepriamych udelení monopolnej ochrany.

Rothbardove sťažovanie sa na prílišné orientovanie sa libertariánov na veľké podniky je dnes menej aplikovateľné, než keď to napísal, a vďačíme tomu do veľkej miery aj Rothbardovmu úsiliu. Myslím si však, že stále existuje tendencia podceňovať tieto „nejasné a úmyselné siete dotácií, privilégií a monopolných výhod,“ pred ktorými nás Rothbard varoval.

Rád používam výraz „zamieňanie“ pre tendenciu vidieť ekonomický poriadok, ktorý prevažuje v súčasnej industrializovanej spoločnosti, ako stav blízky slobodnému trhu, skôr než, ako to vidím ja, korporátny systém s masívnymi zásahmi štátu do veľkej miery v mene veľkých podnikov. Zamieňanie existuje v ľavicovej aj pravicovej forme. Pri ľavicovom zamieňaní sú rôzne neželané vlastnosti súčasného korporativizmu dôvodom na odmietanie slobodného trhu, pri pravicovom zamieňaní sú cnosti slobodného trhu dôvodom na obranu tých istých neželaných vlastností súčasného korporativizmu. Zoberte si napríklad nedávnu diskusiu v USA o zdravotnej starostlivosti, v ktorej voľba medzi súčasným korporativistickým systémom zdravotníctva a o niečo viac socialistickým bola prezentovaná ako voľba medzi slobodným trhom a socializmom – takže oponenti súčasného korporativizmu boli podvedení, aby podporovali socializmus ako protiklad, a opononenti socializmu boli podvedení, aby ako protiklad podporovali korporativizmus.

Pravicová verzia zamieňania je oveľa bežnejšia medzi konzervatívcami než medzi libertariánmi, ale stále môžete v súčasnom libertariánstve vidieť silný odtieň a to pracuje proti nám, pretože to potvrdzuje podozrenie ľavičiarov, že jazyk slobodného trhu len zakrýva obranu korporátnych privilégií. Obávam sa, že vidíme pravicovú verziu zamieňania vždy, keď vidíme libertariánov obhajovať nejakú veľkú korporáciu, ktorá je atakovaná ľavicou (Walmart, Microsoft alebo akúkoľvek), keď hovoríme „nuž ale koniec koncov na slobodnom trhu nikto nenúti ľudí pracovať pre alebo kupovať od tejto korporácie,“ – ako keby to, ako funguje slobodný trh, bolo nejako relevantné pri obhajobe toho, ako funguje súčasný trh, alebo inými slovami ako keby dnešný trh mal blízko k slobodnému trhu, že úspech na ňom musí byť vďaka princípom slobodného trhu.

V záujme vyhnutia sa upadaniu do pravicového zamieňania William Gillis doporučil používať pojem „oslobodený trh“ namiesto „slobodný trh“ na opísanie nášho ideálu:

Boli by ste prekvapení, aký veľký rozdiel môže urobiť zmena času. „Slobodný trh“ znie, ako keby niečo také už existovalo, a tak udržiava červený mýtus, že korporativizmus a bezohladné hromadenie kapitálu sú prirodzeným dôsledkom slobodného združovania sa a konkurencie medzi jednotlivcami... Ale „oslobodený“ má v sebe element vzdialenosti... Posúva nás zo súčasnosti do teoretickej sféry „po revolúcii“, kde, tak ako červení, môžeme stále používať príklady zo súčasnosti na podloženie teórie, ale nie sme viazaní implicitne obhajovať každý horor na súčasnom trhu.

Mnohé z mojich tvrdení budú libertariáni vnímať kontroverzne. Sú to názory, ktoré obhajujem ja a moji kolegovia z Aliancie libertariánskej ľavice, ale ostatní libertariáni, ako môj priateľ Walter Block, ktorý tu sedí a škrípe zubami a zúfa nad mojím pomýlením, si myslia, že sa v mnohých veciach úplne mýlime. Walter napísal niekoľko článkov o tom, prečo sa mýlime; mali by ste si ich prečítať, spolu s ďalšou kritikou od Bryana Caplana, Petra Kleina a ďalšie. Ale tiež si prečítajte stránku Aliancie libertariánskej ľavice a urobte si vlastný názor.

Jedným z hlavných tvrdení Aliancie je, že podniky by na slobodnom trhu boli veľmi pravdepodobne menšie, menej hierarchické a početnejšie. Prečo? Pretože okrem úspor z rozsahu existujú tiež náklady z rozsahu. Pamätajte, že podniky sú ako ostrovy centrálneho plánovania v oceáne slobodného trhu. Ako podniky rastú, ich vnútrofiremné transakcie sa začínajú stále viac izolovať od disciplíny cenového systému a výsledkom je neefektívnosť; tok informácií je vo veľkých hierarchiách podobne notoricky neefektívny. Okrem toho samotné úspory z rozsahu spôsobujú náklady z rozsahu, napríklad vďaka úsporám z rozsahu je váš podnik produktívnejší a rovnako sa zväčšuje geografická oblasť, do ktorej musí distribuovať svoje produkty, takže ako klesajú náklady na produkciu, distribučné náklady rastú. V určitom momente, ako firma rastie, náklady z rozsahu presiahnu úspory z rozsahu a to obmedzuje veľkosť, do akej môže firma narásť. Ak však zasiahne štát a umožní firme externalizovať náklady a privatizovať zisky, môže narásť za hranicu, ktorá by na slobodnom trhu bola efektívna. Existuje mnoho spôsobov, ako presne toto vláda robí – spôsoby, ktoré nie sú v žiadnom prípade limitované na tak priame a zjavné nástroje podpory veľkých podnikov, ako sú dotácie, vyvlastnenie, udelenie monopolnej výhody.

Zoberte si štátne zásahy vo všeobecnosti – dane, poplatky, regulácie, licencie, zonácie, minimálne požiadavky na kapitál, peňažná inflácia atď. - majú väčší dopad na nové a malé spoločnosti než na veľké a etablované a ich výsledkom je určitá úroveň kartelizácie veľkých podnikov a ochrana pred konkurenciou. To je dôvod, prečo tieto regulácie, o ktorých si ľudia myslia, že sú zamerané proti veľkým podnikom, boli historicky vylobované, a v niektorých prípadoch dokonca pretlačené veľkými spoločnosťami. [A Rothbard bol jeden z tých, ktorý priniesol do libertariánstva mnohé z nových ľavicových analýz ľudí ako Gabriel Kolko.]

Ďalším príkladom sú zákony o duševnom vlastníctve, o ktorom si stále viac libertariánov uvedomuje, že nie je legitímnym druhom vlastníctva - forma vládneho privilégia a nie slobodného trhu - čo je ďalší spôsob, ako môžu etablované podniky sťažiť začínajúcim im konkurovať. [Keďže máme patenty na spôsob, akým robíme veci, vy nemôžte robiť to čo my, inak vás zažalujeme.]

Iný príklad - transakcie medzi spoločnosťami sú zdaňované, transakcie v rámci spoločností nie sú (do veľkej miery) zdaňované. Toto vytvára motiváciu preniesť stále viac funkcií dovnútra spoločnosti, do väčšej miery, než by umožnili trhové motivácie, teda sú uprednostňované centralizované firmy pred nezávislými dodávateľmi.

Alebo z daní financované diaľnice a rôzne druhy dotovania prepravy pomáhajú veľkým firmám prekonať problémy s prepravou spojené s vyššou produktivitou; diaľková preprava do veľkej miery a ťažké kamióny spôsobujú veľkú časť výmoľov na cestách, ale nehradí sa to úmerne z ich daní, takže vládou financované diaľnice predstavujú redistribúciu bohatstva smerom k bohatým, socializovaním ich nákladov z rozsahu. Keď sa teda ľavičiari sťažujú na ekonomiku dominovanú pár veľkými, globálnymi hierarchickými korporáciami, ktoré vytláčajú menšiu a viac lokálnu produkciu, sťažujú sa na situáciu spôsobenú a udržiavanú štátom - a mali by sme im to teda vysvetliť, namiesto toho, aby sme utekali na obranu týchto korporácií, ako keby svoju veľkosť získali v trhových podmienkach.

Regulačné prekážky, ktoré sťažujú novým, malým firmám konkurovať veľkým, etablovaným, majú tiež negatívny dopad na pracovný trh, tým, že umelo potláčajú množstvo a kvalitu pracovných príležitostí. Rozvoj príležitostí, ktoré by priniesol slobodný trh by znamenal pre zamestnancov lepšiu pozíciu či už pri vyjednávaní väčšej moci ako zamestnancov existujúcej firmy (vďaka zvýšenému dopytu po práci) alebo možnosť založiť vlastnú firmu ako nezávislí dodávatelia, zamestnanecké spolky alebo čo vás napadne. [To je jeden z dôvodov, prečo boli libertariáni v 19. storočí oveľa priateľskejší k hnutiu práce.]

Libertariánski kritici hnutia práce radi poukazujú na to, že odbory sa často dopúšťajú násilia voči zamestnávateľom a neodborovým zamestnancom, či už priamo alebo prostredníctvom štátu alebo oboma. To je pravda. Ale je tiež pravda, že zamestnávatelia sa často dopúšťajú násilia voči odborom či už priamo alebo pomocou štátu alebo oboma. Je zvláštne, že prvý fakt je prezentovaný ako námietka proti odborom ako takým, zatiaľ čo druhý fakt nie je vôbec námietkou voči zamestnávateľom ako takým. [Žijeme v spoločnosti, ktorá je prepletená štátnymi privilégiami a každý chce dosiahnuť svoj cieľ využitím štátu.]

Kŕčovitá opozícia voči odborom medzi libertariánmi zatemňuje rozmer, do akého by ciele hnutia práce slobodný trh naplnil; súčasný stav odborov ako pracovných kartelov s privilégiami od vlády je z veľkej časti výsledok legislatívy podporovanej veľkými podnikmi, keďže pre korporátnu elitu boli odbory menej ohrozujúce ako regulovaný mladší partner v korporátnom režime, dodržiavajúci pravidlá, než ako keby konali nezávisle. Koniec koncov, úspechy, ktoré ľavice rada pripomína, ktoré dosiahli odbory pri rozkvete hnutia práce, ako sú víkend a 8hodinový pracovný deň, dosiahli primárne prostredníctvom trhových nástrojov, často napriek silnému odporu vlády; podobne najväčšie víťazstvá odbory v poslednej dobe dosiahli prostredníctvom neschválených odborov, bez násilia, či už vládneho alebo súkromného druhu a mimo tradičného pôsobenia pracovného práva. Naproti tomu vplyv mainstreamových odborov neustále klesá, odkedy pristúpili na zmluvu s diablom o „pomoci“ od „veľkého tatíčka“ vlády, so všetkými reguláciámi, ktoré sú s tým spojené. [Počet ich členov a ich vplyv neustále klesá, pretože ich pohltil systém.] Keď sa teda ľavičiari sťažujú, že vplyv odborov klesá a moc zamestnancov na pracovisku sa znižuje, sťažujú sa na situáciu vytvorenú a udržiavanú vládou – a opäť raz by sme im to mali vysvetľovať, namiesto toho, aby sme sa reflexívne stavali na stranu zamestnávateľov proti zamestnancom.

Pri komunikácii s ľavičiarmi je tiež dôležité dávať si pozor na to, ako počujú to, čo im hovoríme. Keď hovoríme, že konzervatívci sú taktiež intervencionisti, ľavičiari to počujú cez filter ich predsudkov, že konzervatívci nie sú až takí intervencionisti, takže keď nás počujú povedať, že oni sú tiež intervencionisti, interpretujú si to takto: „Vy libertariáni ste takí extrémni, že dokonca aj konzervatívci sú pre vás príliš intervencionistickí!“ Musíme im teda vysvetliť, že konzervatívni zástancovia štátu sa líšia od liberálnych zástancov štátu (keď sa líšia) v druhu uvalených intervencií, nie v rozsahu. Vo všeobecnosti ľavičiari uprednostňujú viac priame zásahy, kým konzervatívci uprednostňujú delegovanie štátnej moci súkromným (formálne) entitám. (V skutočnosti obe strany robia oboje, napríklad v nedávnej diskusii o zdravotníctve podpora demokratov „povinnej platbe“ očividne reprezentuje korporatívnu skôr než socialistickú verziu štátneho zásahu - to je pravdepodobne dôvod, prečo to republikáni nenapadli tak, ako napadli „verejnú voľbu“. Rozdiel je len v dôraze.)

Dôležité teda je, že štátne zásahy nie sú o nič menej intenzívne, keď sú nepriame. Mali by sme hovoriť napríklad o tom, ako konzervatívna verzia zdravotníctva dáva moc rôznym kartelom a byrokraciám - poisťovne, HMO a AMA – na úkor jednotlivcov, a mali by sme vysvetľovať, ako licenčná sila AMA vytlačila z trhu nízkonákladný zdravotný systém vzájomnej pomoci, ktorý pomáhal chudobným. Keď sa vymedzíme alebo keď sme vnímaní ako tí, čo útočia na relatívne ľavicovo naklonené návrhy zdravotníctva, prirodzene sa budeme ľavičiarom javiť ako zástancovia súčasného stavu – a budeme teda vyzerať ako tí zlí, pretože súčasný stav zdravotníctva je veľmi zlý, z dôvodov, ktoré by sme im mali vysvetľovať.

Keď chceme bojovať proti predstave, že konzervatívci sú deregulátori (a teda že deregulácia je na vine zhubných efektov konzervatívnej politiky), musíme vysvetliť rozdiel medzi primárnou reguláciou a sekundárnou reguláciou – tá druhá je regulácia, ktorá mala slúžiť ako obmedzenie nejakej prvotnej regulácie. [Takže štát dá určitej skupine privilégium a potom obmedzí možnosti, akými môžu využívať toto privilégium, a potom republikáni zrušia to obmedzenie a sú označení za deregulátorov a často nasledujú negatívne následky. Je to tým, že nejde o skutočnú dereguláciu.] Niekedy samozrejme sekundárna regulácia veci zhorší bez toho, aby čokoľvek zlepšila; dobrým príkladom je zákon o minimálnej mzde. Dokonca aj keď druhotná regulácia ma neutralizačný efekt, zvyčajne spôsobí neželané dôsledky niekde inde (čo je logické, z dôvodov, ktoré uvádza Mises vo svojej kritike intervencionizmu).

Rovnako, niektoré druhotné regulácie majú do určitej miery neutralizačný efekt privilégií vytvorených prvotnou reguláciou, napríklad regulačné obmedzenia rizikových úverov môžu do určitej miery obmedziť morálny hazard vytvorený federálnym poistením vkladov. Keď konzervatívni zákonodarcovia teda zrušia reguláciu rizikových úverov bez toho, aby zrušili poistenie vkladov, „nederegulujú“ čisto súkromné podnikanie, ale podnikanie, ktoré sa teší vládou prideleným privilégiám – čo nie je druh deregulácie, ktorý obhajujú libertariáni. (Podobná pripomienka platí pre „privatizáciu“, ktorou libertariáni všeobecne myslia presunúť celú funkciu trhu, kým liberáli a konzervatívci myslia všeobecne, namiesto toho, presunúť funkciu ako monopolné privilégium istej vyvolenej firme.)

Primárne regulácie sa javia ako neviditeľné, keďže sú akceptované ako súčasť zdravého rozumu oboma frakciami mainstreamovej politiky, konzervatívne útoky proti sekundárnej regulácii môžu teda veľmi ľahko vyzerať ako čistá a jednoduchá deregulácia a pokiaľ nevysvetlíme rozdiel medzi primárnou a sekundárnou reguláciou, budú nás ľavičiari interpretovať „ako konzervatívci, len horší“.

Myslím si, že hlavná prekážka, ktorej čelíme pri presviedčaní antiprivilegovanej ľavice, je predstava, že libertariáni sú „ako konzervatívci, len horší“; musíme sa za každú cenu vyhnúť potvrdzovaniu tejto predstavy. V niektorých prípadoch to znamená komunikovať naše postoje menej dvojjazyčne a v iných doslova zmeniť naše postoje, aby sme ich zbavili vplyvu konzervativizmu, ktorý sa vplížil kvôli nášmu dlhému a nešťastnému manželstvu s pravicou. Je samo o sebe zlé, keď nás ľavičiari vnímajú ako konzervatívcov, ale je ešte horšie, keď toto ich vnímanie do akejkoľvek miery potvrdzujeme.

Ako libertariáni sme často nepriateľskí voči obavám ľavice z diskriminácie zamestnávateľom ľudí s tmavou pleťou, žien alebo iných skupín, keďže si myslíme, že takéto praktiky na slobodnom trhu nemôžu pretrvať. Mzdy zamestnancov, hovorí argument, sú určované ich hraničnou produktivitou; ak dostane zamestnanec zaplatené viac, spoločnosť utrpí stratu a bude potrestaná trhom, zatiaľ čo keď zamestnanec dostane zaplatené menej, iní zamestnávatelia budú motivovaní ponúknuť mu viac. Ak teda nejaká skupina dostáva systematicky zaplatené menej než iná, musí to byť kvôli nízkej produktivite tejto skupiny než kvôli diskriminácii.

Táto odpoveď predpokladá, že zamestnávatelia dokážu ľahko určiť hraničnú produktivitu svojich zamestnancov, ale čím je firma väčšia, tým ťažšie je určiť pomer produktivity ktoréhokoľvek konkrétneho faktoru. Podobne, čím je firma hierarchickejšia, tým sú majitelia a manažéri vzdialenejší informáciám, čo sa v skutočnosti deje na najnižšej úrovni. Ak teda zamestnávatelia v dôsledku tradičných predsudkov veria, že isté skupiny sú menej produktívne ako iné, potom čím je firma väčšia a hierarchickejšia, tým ťažšie trhové signály preniknú do ich organizácií, aby napravili ich mylné vnímanie, a čím viac sú firmy izolované od konkurencie, tým nižšie budú náklady takýchto mylných predstáv. Ale ako sme videli, vládne regulácie umelo motivujú firmy k väčšiemu a hierarchickejšiemu rastu a do významnej miery ich izolujú od konkurenčnej nápravy. Inými slovami, vláda dotuje diskrimináciu socializovaním jej nákladov. Platy zamestnancov majú skutočne tendenciu byť v súlade s ich hraničným výnosom z výstupu, ale kvôli trhovej nerovnováhe ide len o tendenciu, ktorá môže byť vyvážená inými faktormi – a tie faktory môžu byť, a aj sú, stimulované činmi vlády. Ak sa teda ľavičiari sťažujú, že rozhodnutia o zamestnaní sú príliš často ovplyvnené predsudkami než kvalitou, sťažujú sa na situáciu vytvorenú a udržiavanú vládou – a opäť, mali by sme im to vysvetľovať, namiesto toho aby sme im tvrdili, že ich obavy sú neopodstatnené.

Všeobecne je pravda, že slobodný trh penalizuje iracionálne obchodné rozhodnutia, ale je ťažké o tom ľudí presvedčiť, ak (a) zažili byrokratické šialenstvo súčasného sveta veľkých podnikov, ako tomu dnes často je, a (b) stále si mylne zamieňajú súčasné ekonomické podmienky za rozumnú aproximáciu slobodného trhu. Je to tento omyl, ktorému sa musíme venovať a zvrátiť ho; ak namiesto toho budeme ignorovať početné skúsenosti každodenných účastníkov na trhu, len ťažko sa niekam posunieme. Koniec koncov, je všeobecne uznávané, že veľké, hierarchické firmy sú skľúčené byrokratickou iracionalitou, preto je taký populárny satirický komix Dilbert, pretože veľmi dobre odráža skúsenosti ľudí. (Trochu váham so spomenutím Dilberta v tejto súvislosti, pretože kedykoľvek tak urobím, som obvinený z citovania satirického komixu ako dôkazu mojej ekonomickej analýzy! Takže ešte raz: nie, neopieram sa o Dilberta pri obhajobe mojich analýz, používam moje analýzy na vysvetlenie popularity Dilberta.)

Podobné pripomienky platia pre znepokojenie ohľadne životného prostredia. Ľavicová podpora environmentálnej legislatívy zaiste niekedy vychádza z prístupu aristokratickej ľavice, ktorú som opísal predtým – túžba po idylickom svete mikroriadenom za účelom napĺňania estetických citov bohatých belošských „liberálov“. Ale mnohých ľavičiarov znepokojuje znečistenie a plytvanie prírodnými zdrojmi. Na takéto znepokojenia správne reagujeme, že slobodný trh a súkromné vlastníctvo majú tendenciu podporovať zodpovedné spravovanie, ale kým nezareagujeme na predpoklad ľudí, ktorí sa dopúšťajú zamieňania, že dnes žijeme na slobodnom trhu, ľavičiari budú vidieť všadeprítomné nezodpovedné hospodárenie ako dôkaz, že sa mýlime. Ale v skutočnosti súčasné nezodpovedné hospodárenie je dôsledkom vládnych zásahov – ako keď vláda predáva práva na znečisťovanie a obmedzuje právo na žalovanie znečisťovateľov alebo keď je drevo-ťažiacim spoločnostiam povolená ťažba stromov na federálnej pôde za ceny nižšie než trhové (a prostredníctvom z daní financovaných ciest), a tak socializuje náklady na odlesňovanie, alebo keď sú ropným  spoločnostiam ako BP, prisľúbené obmedzenia záväzkov a tak sú motivované zapájať sa do aktivít, ktoré sú pre životné prostredie riskantnejšie. Kým však nepoukážeme na tieto fakty, našu obhajobu prístupu založenom na slobodnom trhu k problémom so životným prostredím budú počuť ako obhajobu súčasného stavu. To je ďalší dôvod, prečo musíme čo najskôr poraziť zamieňanie.

Môžeme týmto prístupom osloviť antiprivilegovanú ľavicu? Prišiel som sem dosvedčiť, že môžeme. Tým z nás, ktorí pracujú v Aliancii pre libertariánsku ľavicu, ľavičiari rôzneho druhu často hovoria, že boli vždy proti libertariánstvu alebo ho nebrali vážne, kým ho nepočuli prezentované týmto spôsobom.

A vďaka argumentácii, ktorú sme ponúkli, viac a viac bývalých zástancov štátu prechádza na našu stranu a pripájajú sa k radám ľavicového libertariánstva. Je to pre mňa dôkaz, že ako libertariáni sme vo všeobecnosti dovoľovali, aby sme kvôli pozostatkom pravicového zamieňania nevyužívali jednu z našich najmocnejších intelektuálnych zbraní. Je čas ju vybrať a použiť.

Bojujte proti moci!

Časti v [...] sú doplnené z prednášky R. T. Longa z Chicago Mises Circle, April 9, 2011, ktorú si môžete pozrieť tu.

Pôvodný článok nájdete na tomto linku: http://mises.org/daily/5226/How-to-Reach-the-Left