Mises.cz

Mises.cz

Čo majú spoločné karibskí piráti a kalifornskí väzni?

Ľudia sú spoločenské tvory. Do žitia v spoločnosti a spolupráce ich však netlačia len ich evolúciou vytvarované psychologické adaptácie; ale aj prosperita, ktorá zo života v spoločnosti plynie.

Ľudia sú spoločenské tvory. Do žitia v spoločnosti a spolupráce ich však netlačia len ich evolúciou vytvarované psychologické adaptácie; ale aj prosperita, ktorá zo života v spoločnosti plynie. Aby však ľudia mohli vytvoriť spoločenstvá a v rámci nich pokojne žiť, produkovať a obchodovať, musí byť splnených niekoľko podmienok. V týchto spoločenstvách musia byť prítomné určité pravidlá správneho správania sa, ktoré formujú interakcie medzi ľuďmi; musia existovať určité spôsoby vynucovania týchto pravidiel a mechanizmy ako rozhodnúť spory, keď nie je jasné kto a či porušil tieto pravidlá. 

Vo všeobecnosti považujú spoločenskí vedci – od Thomasa Hobbsa, ktorý v roku 1651 popísal život v anarchii ako „osamelý, chudobný, ohavný, hrubý a krátky“ - štát za výlučného vykonávateľa vyššie vymenovaných funkcií. To však môže byť v niektorých situáciách problematické. Štát (a tým sú myslení agenti konajúci pod jeho záštitou) nemusí mať vždy dostatočné vedomosti, podnety a schopnosti naplniť riadne tieto funkcie. V niektorých spoločenstvách je štát skôr predátorom, v iných je extrémne neefektívny a ponecháva časť populácie mimo svojho záberu a v iných prípadoch je zasa časť populácie vedome vylúčená z dosahu štátom poskytovaných služieb (napr. zločinci).

Takýmto komplikáciám museli čeliť aj karibskí piráti na začiatku 18. storočia a kalifornskí väzni v preplnených väzniciach v druhej polovici 20. storočia. Obe spoločenstvá sa nemohli spoliehať na externého tvorcu a vynucovateľa pravidiel a aj napriek tomu v ich spoločnostiach vládla kooperácia a vláda (súkromného) zákona. To, čo mali spoločné pri vytváraní poriadku, bola tzv. disciplína z pravidelných interakcií (discipline of continuous dealings). Jej logika je jednoduchá. Ak mňa ty dnes podvedieš/okradneš/budeš sa chovať oportunisticky, tak ja s tebou zajtra nebudem spolupracovať a poviem ostatným, aby sa ti tiež vyhýbali. Za predpokladu, že suma budúcich výnosov z našej spolupráce je vyššia ako tvoj jednorazový výnos z dnešného podvodu, tak moja hrozba ťa prinúti chovať sa podľa pravidiel. Takýto jednoduchý mechanizmus robí medziľudské interakcie samo-vynucovacie (self-enforcing) a to aj bez prítomnosti tretej strany s monopolom na donútenie – štátu.

Avšak takýto mechanizmus funguje len za prítomnosti určitých podmienok v spoločnosti: relatívne malý počet homogénnych ľudí, s nízkou časovou preferenciou spolupracujúcich pravidelne bez presne stanoveného konca. Prostredie, v ktorom sa piráti a väzni pohybovali a problémy, ktorým čelili však boli také špecifické, že samotná disciplína z pravidelných interakcií nestačila na vytvorenie súkromného poriadku. Preto tieto dve spoločenstvá museli prísť s dodatočnými inštitucionálnymi riešeniami a mechanizmami.  

Karibskí piráti

Piráti ako spoločenstvo plaviacich sa morských psov taktiež potrebujú na palube súbor pravidiel správneho správania sa. Pravidlá, ktoré zabránia vzájomnému okrádaniu, bitkám a iným konfliktom. A zároveň im umožnia rýchlu koordináciu aktivít na palube a to predovšetkým počas ich pracovnej doby, t.j. počas prenasledovania a rabovania iných lodí.

Vykonávanie týchto dvoch úloh mali v rukách dvaja manažéri: kapitán a loďmajster. Kapitán velil lodi počas bojových operácií a všetci ho vtedy museli počúvať. Na druhej strane loďmajster koordinoval denný priebeh plavby, riešil prídely zásob, rozdeľoval lup a riešil prípadne konflikty.

Problém tohto usporiadania je zrejmý každému, kto niekedy zveril právo rozhodovať prakticky o všetkom v jeho živote nejakej osobe. Hovoríme, samozrejme, o hrozbe zneužitia moci – v tomto prípade kapitánom a loďmajstrom. Spomínaná disciplína z pravidelných interakcií mohla pomôcť pri výbere, na ktorú pirátsku loď vstúpiť. Kapitáni a loďmajstri, ktorí sa správali zle k svojej posádke v minulosti stratili svoju reputáciu a nikto sa s nimi už nemusel vydať na plavbu. Táto disciplína však funguje dobre, len ak ide o časté interakcie bez zrejmého konca. To je nanešťastie problém v prípade pirátskych výprav na široké more, ktoré mohli trvať aj pol roka a ak ste narazili na naozaj zlého kapitána, nemuseli ste sa konca ani dožiť.

Piráti preto potrebovali nejaký dodatočný inštitucionálny nástroj, ktorý by im umožnil systematicky zabrániť potenciálnemu zneužitiu moci zo strany kapitána a loďmajstra. Touto inštitucionálnou odpoveďou sa stala konštitučná demokracia. Piráti si jednoducho v slobodných voľbách zvolili kapitána a loďmajstra a keď sa im nepáčilo ako sa k ním správali, alebo keď porušovali pravidlá, tak ich mohli odvolať a zvoliť si nových vedúcich (demokratické hlasovanie tak u pirátov nahradilo vzburu, ktorá bola zbytočne krvavá a nebezpečná). 

Toto však samé o sebe nestačilo na to, aby pirátske remeslo fungovalo bez problémov. Ak sa samotná posádka pirátov nedokázala dohodnúť, kedy kapitán porušil pravidlá a zašiel príliš ďaleko, alebo kedy loďmajster nespravodlivo rozdelil lup, tak sa ani nedokázali dohodnúť na odvolaní alebo nových voľbách. A tu prichádza na scénu prívlastok konštitučná. Piráti si totižto pred vyplávaním na šíre more zvykli spísať vlastnú pirátsku ústavu.

V nej explicitne podpísali pravidlá pre posádku (tresty za krádež, pitie alkoholu v nesprávny čas na nesprávnom mieste, hranie kariet alebo kociek), práva a povinnosti pre kapitána a loďmajstra, právo rovného hlasu pre každého člena posádky, ako sa bude rozdeľovať lup, o čom sa môže hlasovať jednoduchou väčšinou (napr. voľba loďmajstra) a o čom sa bude rozhodovať jednohlasne (napr. zmena ústavy), a o čom bude rozhodovať automaticky kapitán (napr. v prípade útoku) atď. Ak hocikto porušil tieto pravidlá a napr. si chcel uzurpovať viacej rozhodovacej moci ako mu umožňovala pirátska ústava, tak bol tento akt všetkými okamžite rozoznaný a potlačený. Piráti mali v ústave dokonca ustanovené aj sociálne poistenie, ktoré zabezpečovalo vyplatenie čiastky podľa toho, akú časť tela stratil člen posádky v bitke (ruku, nohu alebo ucho).

Pred vstupom na loď musel každý potenciálny pirát prečítať túto ústavu (alebo mu bola prečítaná) a podpísať ju. To zabezpečovalo, že každý súhlasil s pravidlami hry a bol si vedomý, aké sú práva a povinnosti jednotlivých účastníkov výpravy. Karibskí piráti tak vytvorili konštitučnú demokraciu s jej systémom bŕzd a protiváh (check and balances), tak ako ho navrhol o viac ako pol storočie neskôr Madison a ostatní spolutvorcovia ústavy USA.

Väzni v Kalifornii

Väzenský život a interakcie medzi väzňami takisto do veľkej miery vyžadujú prítomnosť mechanizmov seba-vládnutia a súkromného poriadku. Väzni sa nemôžu spoliehať na strážnikov, že vyriešia ich obchodné konflikty s kontrabandom. Nemôžete sa ísť sťažovať strážnikovi, že mobil, ktorý ste si kúpili od spoluväzňa, nefunguje. Mobily sú totižto zakázané. Rovnako sa väzni nemôžu spoliehať, že ich strážnici na  fyzicky ochránia. Strážnici majú len obmedzené zdroje a nikdy nedokážu zabezpečiť úplnú bezpečnosť. 

Pri riešení týchto problémov sa väzni do konca prvej polovice 20. storočia spoliehali predovšetkým na neformálny väzenský kódex, ktorý stanovoval určite pravidlá správneho správania sa. Väzni očakávali od ostatných väzňov, že nebudú kradnúť, fyzicky sa napádať, nebudú príliš hluční, nebudú udávať jeden druhého strážnikom, budú platiť svoje dlhy atď. To, čo vynucovalo tieto pravidlá, bola vyššie opísaná disciplína z pravidelných interakcií. Kto sa nesprával zhodne s väzenským kódexom, bol ostrakizovaný a nikto s ním nechcel spolupracovať a resp. nepomohol mu, keď potreboval pomoc. Išlo o pomerne neformálny a decentralizovaný systém súkromného poriadku.

S rapídnou demografickou zmenou vo väzeniach v USA, ktoré nastali od začiatku druhej polovice 20. storočia, prestal byť väzenský kódex funkčný. V rokoch 1945 až 1970 sa zvýšil počet väzňov v Kalifornii skoro 4-násobne (dnes má USA 2,2 mil. väzňov). Vďaka tomu sa stalo nemožné získavať informácie o správaní sa jednotlivých väzňov a disciplína plynúca z pravidelných interakcií prestala plniť svoj účel. Výsledkom bol rozpad väzenského kódexu a razantný nárast násilných činov a agresivity vo väzeniach. 

Väzni sa preto začali postupne obracať pri riešení ich dvoch vyššie opísaných problémov na formálnejšie organizácie združujúce väzňov – gangy. A tieto gangy sa ukázali byť relatívne efektívne pri vytváraní súkromného poriadku – zabezpečovaní ochrany a vynucovaní kontraktov v rámci väzenia. Dodatočným inštitucionálnym nástrojom, s ktorým gangy prišli a ktorý umožnil riešenie týchto problémov, sa nazýva systém komunitnej zodpovednosti  (community responsibility system). Systém, ktorý vo veľkej miere využívali aj stredovekí obchodníci, keď obchodovali na diaľku a s cudzincami. 

Ak príde nový odsúdený do väzenia a chce ochranu a dostať sa ku kontrabandu, stane sa členom niektorého z miestnych „klubov“, pričom toto členstvo je výlučné a doživotné. Tento klub je však jedinečný tým, že za konanie a záväzky akéhokoľvek člena sú zodpovední všetci jeho ostávajúci členovia. To znamená, že ak člen gangu A dlží peniaze nejakému členovi gangu B, tak každý v gangu A je zodpovedný za dlh členovi gangu B. To umožňuje rozkvitanie obchodu a ochrany aj vo veľkej spoločnosti, kde nemáte šancu poznať každého konkrétneho človeka a ovplyvniť mu jeho reputáciu. To, čo potrebujete vedieť je, že je členom určitého gangu a že tento gang má dobrú reputáciu a zaväzuje sa za svojich členov. To zľahčuje informačný problém a umožňuje disciplíne z pravidelných interakcií, aby vykonala svoje dielo. Aj keď tak robí o úroveň vyššie, t.j. nie na úrovni jednotlivcov, ale na úrovni gangov.

Vo väzení plnom gangov je potom normálne, že samotní členovia gangu trestajú nevhodne správanie sa svojich členov voči členom iných gangov. Vedúci týchto gangov majú totižto motiváciu udržať živú spoluprácu medzi gangmi navzájom, ktorá prináša zisky v podobe obchodu s kontrabandom. Ten v amerických väzeniach prekvitá. Obchoduje sa s cigaretami, drogami, steroidmi, známkami (ktoré fungujú ako platidlo), tetovaniami, mobilmi, počítačmi, SIM kartami atď. Podľa odhadov dnes pripadá na jedného väzňa v rámci väzenského systému 1 mobilný telefón.   

Na základe hollywoodskej produkcie si mnoho ľudí myslí, že väzenské gangy stoja za zvýšenou kriminalitou vo väzeniach. Paradoxne je tomu však skôr naopak. Gangy vznikli a začali sa rozrastať až po zvýšení kriminality a násilných činov v amerických väzeniach, ktoré prebiehalo v 50. a 60. rokoch. A naopak s rozširovaním gangov v 70. rokoch postupne začala miera násilnosti upadať. Od 70. do 90. rokov poklesol počet vzbúr zo 40 na 100 000 väzňov za rok, na menej než 5. Rovnako poklesla miera vraždenia medzi rokmi 1973 a 2003 až o 94 % - a je dokonca nižšia ako v normálnej populácii.  Rovnako o polovicu v tom období poklesol počet útokov. 

Čo majú teda spoločné karibskí piráti a kalifornskí väzni? Schopnosť vyvinúť inštitúcie, ktoré im umožnili udržať poriadok, obchod a koordinovať ich aktivity v rôznych problematických podmienkach a to bez pomoci externého monopolu.  To však neznamená, že tieto inštitúcie niekto cieľavedome navrhol. Piráti si nemohli prečítať Madisonove zápisky a členovia kalifornského gangu pravdepodobne nepoznali históriu anglických obchodníkov. Vznikli skôr ako výsledok spontánnych procesov, obdobne ako jazyk, peniaze, písmo, kultúra, či právo. Ide teda o výsledok ľudského konania, ale nie ľudského zámeru.

Uživatelské menu

Login:
Heslo:
zapamatovat si mě
Nemáte zde účet?
Zaregistrujte se!
RSS feed
Atom feed