Eduard Chmelár a jeho 99%

Mises.cz: 07. prosince 2011, Róbert Chovanculiak, komentářů: 8

S príchodom zlých časov sa začínajú objavovať aj ambiciózni reformátori. Tí hlásajú svoje, na prvý pohľad nové, evanjeliá plným hrdlom, bez hanby a s pevným presvedčením o svojej pravde. Dnes sa stali populárne predovšetkým heslá vyzývajúce na boj 99% proti 1%. Jedná sa o akúsi modernú vzburu proletariátu, ktorý už viac nemieni pracovať na plné žalúdky mocných bankárov a veľkopodnikateľov. Aj napriek tomu, ako novátorsky tieto hnutia znejú, divadlo histórie nebude hrať novú inscenáciu, príbeh ostáva stále rovnaký, menia sa len aktéri a kulisy.

Jeden zo slovenských šíriteľov tejto myšlienky je pán Eduard Chmelár, známy to intelektuál, ktorý sa rád vyjadruje k spoločenskému dianiu, organizuje rôzne pochody za svetlejšiu budúcnosť a najnovšie prezentuje svoju osobu v reklame na sociálnej sieti Facebook. Pred nejakým časom sa vo svojom komentári Je nás 99% pokúsil identifikovať spoločenské problémy, pomenovať subjekty za ne zodpovedné a vyzvať na podporu a účasť na hnutí 99%. Pokúsme sa teda očistiť myšlienky pána Chmelára od na prvý pohľad ľúbivých nánosov a ukázať na svetlo sveta ich skutočnú podstatu.

Pri každej snahe vysvetliť spoločenské javy je potrebná určitá teória. Aj napriek tomu, že väčšina ľudí si pod pojmom teória predstaví nezrozumiteľné poučky odtrhnuté od akejkoľvek reality, teória je jediný spôsob, ako môžeme pochopiť to, čo sa okolo nás deje. Bez nej sme mentálne slepí, vidíme len ako sa udalosti náhodne dejú, ale nedokážeme pochopiť, prečo sa dejú a čoho sú dôsledkom. A práve tu je zakopaný jeden z častých omylov, ktorého obeťou sa stal aj pán Chmelár. Ten si správne všíma, že značná časť bohatstva a moci je sústredená v rukách malého percenta, a to bez ohľadu na to, kto vládne. Že jeho slovami „Je situácia na celom svete principiálne rovnaká – bez ohľadu na to, či ide o demokratický režim alebo tyranskú diktatúru, všade funguje systém tak, že slúži záujmom horného jedného percenta obyvateľov.“ Čo však majú spoločné tieto dve formy vlád? Je to štátny systém riadenia monetárnej politiky, v oboch prípadoch prúdia v žilách ekonomiky fiat „budiž“ peniaze a úrokovú mieru vyhlasuje ústredná komisia. Je to len náhoda, že sa tento model presadil v oboch formách vlády? Možno a možno nie. Dôležité však je, že dôsledky tohto systému nie sú otázkou náhody (!) Sú predikovateľné teóriou presných reťazcov logického uvažovania, na ktorého konci sú megalomanské banky a inštitúcie, ktoré sú dnes už familiárne označované ako too big to fail a ich riaditelia a prezidenti predstavujú to preklínané 1%. Preto namiesto obviňovania konkrétnych osôb patriacich do týchto kruhov by bolo možno načase zamyslieť sa nad ekonomickou teóriou, ktorá vytvára toto inštitucionálne podhubie, dovoľuje sa mu rozrastať a rozvracať tak celé národy.

Ďalšou často oplakávanou skutočnosťou je vplyv tohto 1% na politiku, slovami Chmelára: „Hranica medzi politikou a ekonomikou dávno zanikla a šikovný podnikateľ už dávno zistil, že môže byť úspešný jedine v konkrétnom politickom rámci, čo povyšuje korupciu na štrukturálny jav spoločnosti. Demokratické mechanizmy sú paralyzované, bežnou ústavnou cestou nedokážete zmeniť prakticky nič zásadné. Každý vie, že aj na Slovensku bez ohľadu na výsledok volieb rozhoduje o smerovaní našej vlasti päť-šesť veľkopodnikateľov a dve-tri finančné skupiny.“ Vskutku naivná predstava, predstava, že demokracia ako deus ex machina zoslaná smrteľníkom, ktorým mala nezištne slúžiť, bola napadnutá a ovládnutá zločineckými veľkopodnikateľmi, ktorý ju využívajú na plnenie svojich asociálnych pohnútok. Je toto skutočne pravdivý kauzálny sled udalostí? Znova, možno správne zachytená realita, ale bez teórie nedokážeme pochopiť, čo bolo skôr – vajce či sliepka? Čo sa máme pokúsiť odstrániť – neutíchajúcu ziskuchtivosť podnikateľov, alebo rozsah právomoci politikov a štátu? Tí, čo poznajú správnu teóriu, samozrejme vedia, že odstrániť ziskuchtivosť je nemožné a zároveň to predstavuje jednu z najdôležitejších vlastnosti ľudí, vďaka ktorej sme dokázali vybudovať spoločnosť, ako ju dnes poznáme. Problém je na opačnej strane barikády a žiadny ctižiadostivý reformátor nedokáže prekopať tento historický kolorit. Ako v 19. storoči napísal John Dalberg-Acton v liste pre Mandellu Creigtona: „Každá moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne.“ Bojovať za demokraciu ovládanú 99% je utópia, odsúdená na to, byť svedkom neustále sa opakujúcich zlyhaní. Jediný spôsob, ako odstrániť vplyv 1% na politiku, je výrazne znížiť politickú a štátnu moc, lebo len žiadna moc nekorumpuje (!)

Pán Chmelár taktiež rád rozpráva o tom, ako politická moc pochádza od občanov, ako im však politici už viac neslúžia, a tak si občania začínajú uvedomovať, že ich hlas vo voľbách nič neznamená a nič nezmení. Chcel by som vyzvať pána Chmelára, nech nám sprostredkuje informácie o dobe, kedy politici skutočne slúžili občanom, kedy niekto šiel k volebnej urne s pocitom, že jeho hlas niečo zmení, kedy k politikom do kancelárii chodili občania so sťažnosťami a návrhmi a nie podnikatelia hľadajúci výhody a ochranu proti konkurencii, kedy vládol naozaj ľud? Krátka odpoveď je: nikdy.