Hranice ponuky a dopytu

Mises.cz: 23. března 2012, Frank Shostak (přidal Peter), komentářů: 5

Článok bol pôvodne publikovaný 9.4.2002 a k tomuto dátumu sú aj faktické údaje v ňom uvedené. Mojim zámerom však bolo priblížiť teoretické argumenty uvedené v článku, ktoré sú nezávislé na konkrétnych historických udalostiach.

Na základe nedávneho nárastu niektorých ekonomických indikátorov mnohí ekonómovia okamžite prišli k záveru, že agresívne znižovanie úrokových sadzieb Fedom začína prinášať ekonomický „rast“. Napriek tomuto úspechu musí podľa nich centrálna banka zostať v strehu, aby sa inflácia nevymkla z pod kontroly.

Prezident St. Louiskej Federálnej rezervnej banky William Poole sa v tomto duchu vyjadril, že minuloročné daňové úľavy a zníženie úrokovej miery poskytli podklad pre zdravé zotavenie americkej ekonomiky, v ktorej by sme mohli vidieť „prekvapivý rast“. Varoval však, že sila a trvanie ekonomického rastu USA, ktoré podľa neho začalo začiatkom roka, závisí na udržiavaní nízkej inflácie.

Podľa Poola okrem toho „úspešné udržanie inflácie na nízkych úrovniach nebude automatické – Fed nesmie zaspať na kontrolnom tlačítku.“ Dodal, že načasovanie akéhokoľvek zvýšenia úrokovej miery bude závisieť od budúcich ekonomických dát a možnom riziku pre cenovú stabilitu.

Aký myšlienkový koncept viedol k takémuto záveru? Bol to koncept ponuky a dopytu. Jedna z mála vecí, na ktorej sa ekonómovia zhodnú, je, že ceny sú určované ponukou a dopytom. Toto je zhrnuté prostredníctvom kriviek ponuky a dopytu, ktoré popisujú vzťah cien a množstva ponúkaných a dopytovaných výrobkov.

Nárast ceny ako taký je spojený so znížením dopytovaného množstva a nárastom jeho ponúkaného množstva. Naopak, pokles ceny statku je sprevádzaný s nárastom jeho dopytovaného množstva a poklesom jeho ponúkaného množstva. V skratke, ponuka je zobrazená krivkou s rastúcim sklonom, kým dopyt zobrazuje krivka s klesajúcim sklonom.

Rovnovážna cena je stanovená v bode, kde sa tieto dve krivky pretínajú. V tomto bode sa ponúkané a dopytované množstvo rovnajú. Pri rovnovážnej cene sa trh takzvane „vyčistí“. Zákony ponuky a dopytu sú nespochybniteľne pravdivé. Problém nastáva, keď si pomýlime grafy s reálnym svetom neistoty, špekulácií, účelového konania a zmeny.

Grafy vs. realita

V bežnom koncepte ponuky a dopytu čelia spotrebitelia a výrobcovia stanovenej cene; to znamená, pri danej cene spotrebitelia dopytujú a výrobcovia ponúkajú určitý objem výrobkov. Dopyt nie je konkrétne množstvo, ako napríklad 10 zemiakov, ale popisuje celkové množstvo zemiakov, ktoré by si spotrebiteľ kúpil pri každej jednotlivej možnej cene. Podobne ponuka nie je konkrétne množstvo, ale celkový popis množstva, ktoré by výrobcovia boli ochotní predať pri každej jednej možnej cene. V skratke, pri danej cene budú ľudia dopytovať určité množstvo tovaru, kým výrobcovia budú určité množstvo tovaru ponúkať.

V rámci tohto konceptu nemajú spotrebitelia ani výrobcovia čo povedať k cene ako takej. Cena je jednoducho daná. V skratke, spotrebitelia aj výrobcovia reagujú na danú cenu. Ale kto stanovil cenu? Odkiaľ pochádza táto cena?

Zákony ponuky a dopytu, ako sú prezentované mainstreamovou ekonómiou, nepochádzajú z reálnych faktov, ale z imaginárnych konštruktov ekonómov. Skrátka žiadny z údajov, z ktorých sú zostrojené krivky ponuky a dopytu, nepopisujú reálny svet: sú čisto hypotetické.

Koncept kriviek ponuky a dopytu spočíva na predpoklade nemenných spotrebiteľských preferencií a príjmu a nemenných cenách ostatných výrobkov. V skutočnosti však nie sú spotrebiteľské preferencie zamrznuté a ostatné veci nezostávajú konštantné. Očividne by potom nikto nemohol tieto krivky vypozorovať. Podľa Misesa „je dôležité si uvedomiť, že nemáme žiadne vedomosti alebo skúsenosti spojené s tvarom takýchto kriviek.“[1]

Napriek tomu ekonómovia vášnivo diskutujú o rôznych vlastnostiach týchto neviditeľných kriviek a ich implikácií pre vládnu politiku.

Takéto znázornenie ponuky a dopytu je v rozpore so skutočnosťou, že ľudské konanie je vedomé a účelové. Tieto grafy nikde neuvažujú s podnikateľmi. Zmeny kriviek namiesto toho podliehajú rôznym faktorom, ktoré určujú ceny. Posun krivky dopytu doprava má napríklad pri danej ponuke spôsobiť nárast ceny statku. Cena takisto vzrastie, ak sa pri danej dopytovej krivke krivka ponuky posunie doľava. Inými slovami, koncept ponuky a dopytu sa nezaoberá žijúcimi bytosťami ale človekom-automatom, ktorý reaguje na rôzne faktory.

Celá táto myšlienka, že cena statku je jednoducho daná, vytvára dojem, že cena je vlastnosťou statku – teda že je súčasťou samotného statku. Vo všeobecnosti však nič také ako cena statku neexistuje. Ceny statkov sú určované pri konkrétnych výmenách na konkrétnom mieste v konkrétnom čase. Podľa Ludwiga von Misesa,

„Trhová cena je skutočným historickým javom, kvantitatívny pomer, pri ktorom si na určitom mieste a v určitom čase dvaja jednotlivci vymenili určité množstvo dvoch konkrétnych statkov. Vzťahuje sa na jedinečné podmienky konkrétneho aktu výmeny. Je určovaná hodnotovými súdmi zúčastnených jednotlivcov. Neurčuje ju všeobecná štruktúra cien alebo cenová štruktúra zvláštnej triedy komodít alebo služieb. To, čo je nazývané cenovou štruktúrou, je abstraktný pojem odvodený z množstva konkrétnych jednotlivých cien. Trh negeneruje všeobecné ceny pozemkov alebo áut, ani všeobecné mzdy, ale cenu konkrétneho pozemku a konkrétneho auta a mzdu pre výkon určitého druhu." [2]

Hodnota, ktorú jednotlivec prisudzuje statkom, je produktom jeho mysle, ktorá hodnotí skutočnosť. Jednotlivci hodnotia užitočnosť statku ako prostriedku na podporu ich života a blahobytu. Carl Menger k tomuto napísal:

„Hodnota teda nie je súčasťou statku, jeho vlastnosťou, ani nezávislou vecou, ktorá existuje sama o sebe. Je to úsudok, ktorí robia racionálni jednotlivci o dôležitosti statkov, ktoré majú k dispozícii pre zachovanie svojho života a blahobytu. Hodnota teda neexistuje mimo ľudskú myseľ. Je preto nesprávne, ak je statok, ktorý má hodnotu pre racionálneho jednotlivca, označený za „hodnotu“ alebo ak ekonómovia hovoria o „hodnotách“ ako o nezávislých skutočných veciach a zhmotňujú takýmto spôsobom hodnotu. [3]

Podobne Mises napísal:

„Bolo by absurdné pozerať sa na určitú cenu, ako keby bola sama o sebe nejakým izolovaným objektom. Cena je vyjadrením postoja konajúcich ľudí k veciam pri súčasnom stave ich úsilia odstrániť nepohodlie.“ [4]

Keďže sa ceny vždy vzťahujú ku konkrétnej transakcii a keďže každá transakcia je jedinečná, je nesprávne zjednocovať tieto transakcie prostredníctvom kriviek.

Ako vznikajú ceny

V rozpore s pohľadom mainstreamu, ceny nie sú dané, ale niekto ich určuje. Tým niekým je výrobca.

Kedykoľvek výrobca stanoví cenu svojho produktu, je v jeho záujme stanoviť cenu, za ktorú vyrábané množstvo môže byť predané so ziskom. Pri stanovovaní tejto ceny výrobca/podnikateľ bude musieť zvážiť, koľko peňazí sú spotrebitelia ochotní minúť za tento výrobok, ceny rôznych konkurenčných výrobkov a náklady na produkciu.

Výrobcovia stanovujú cenu, ale spotrebitelia kúpou alebo zdržaním sa kúpy sú tým konečným rozhodovateľom, či takéto nastavenie ceny bude viesť k zisku. Výrobcovia sú v tomto zmysle absolútne ponechaní na milosť spotrebiteľom. Ak pri stanovenej cene výrobca nedokáže dosiahnuť zisk z jeho investície, pretože nie dostatočné množstvo ľudí je ochotné kúpiť jeho produkt, výrobca je donútení znížiť cenu, aby zvýšil tržby. Je zrejmé, že upravením ceny výrobku musí podnikateľ taktiež upraviť svoje náklady, aby dosiahol zisk.

Výrobca teda dosiahne zisk, keď pri stanovenej cene nákup spotrebiteľa prinesie zisk vyšší ako náklady plus úrok. Zisk je ukazovateľ, že obaja, výrobca a spotrebiteľ, zvýšili svoj blahobyt.

V skratke, investovaním daného množstva peňazí si producenti zabezpečili väčšie množstvo peňazí v budúcnosti. A to im teda obratom zabezpečí väčšie množstvo tovarov a služieb, čo obratom podporí ich život a blahobyt. Podobne, spotrebitelia výmenou svojich peňazí za statky, ktoré sú najvyššie na ich zozname priorít, zvýšili svoju životnú úroveň.

V skutočnosti stanovovanie cien nie je nikdy mechanické a automatické. Je na výrobcovi/podnikateľovi zhodnotiť, či je zdvihnutie cien dobrý alebo zlý nápad; to, čo je pre neho koniec koncov dôležité, je dosiahnuť zisk. Ak statok pri určitej cene dosahuje zisk, tak je to signál pre podnikateľov, že spotrebitelia sú ochotní podporiť tento produkt pri takto stanovenej cene. Ceny sú teda dôležitým faktorom pri stanovovaní, ako výrobcovia/podnikatelia využijú svoje zdroje.

Všimnite si teda, že čo určuje množstvo ponúkaných statkov, nie je nejaký hypotetický plán dopytu, ale zhodnotenie výrobcu, či na danom mieste a v daný čas schvália spotrebitelia ponúkaný statok.

Takisto nie je žiadny výrobca zahrnutý v hypotetických úvahách, čo sa týka množstva, ktoré bude ponúkať pri rôznych cenách. Musí byť tak presný, ako je to len možné v stanovovaní správnej ceny, ktorá mu umožní predať jeho ponuku so ziskom.

Ďalšie chyby

Pri koncepte ponuky a dopytu zvýšenie nákladov na výrobu posunie krivku ponuky doľava. Pre danú dopytovú krivku bude mať toto za následok nárast ceny statku. V skratke, v koncepte ponuky a dopytu sú náklady výroby dôležitým faktorom pri stanovovaní cien statkov.

Videli sme však už, že je to rozhodnutie spotrebiteľa o kúpe alebo nekupovaní, ktoré je jediným určujúcim faktorom ceny statkov. Žiadny konkrétny kupec sa nezaoberá nákladmi na výrobu daného statku. Cena, s ktorou bude súhlasiť pri kúpe statku, je v súlade s jeho konkrétnymi prioritami v danom časovom okamihu. Náklady na výrobu nie sú pre neho vôbec dôležité.

Ba čo viac, nákladová teória výroby naráža na problém, keď sa snaží vysvetliť ceny výrobkov a služieb, ktoré nevyžadujú žiadne náklady na výrobu, pretože nie sú vyrobené – statky, ktoré jednoducho existujú, ako napríklad nevyužívaná pôda. Táto teória podobne nedokáže vysvetliť dôvod vysokých cien známych malieb. Murray Rothbard k tomuto napísal,

„Podobne, nehmotné spotrebiteľské služby, ako sú ceny zábavy, koncertov, lekárov, domáca pomocná sila atď., môžu byť len ťažko obsiahnuté nákladmi zahrnutými v produkte.“ [5]

Pri použití konceptu ponuky a dopytu pre určitý statok zachádzajú mainstreamoví ekonómovia ešte ďalej a zavádzajú krivky ponuky a dopytu pre celú ekonomiku. Tvrdia napríklad, že keď ekonomika nedosahuje plný výkon, je potrebné podporenie dopytu pomocou fiškálnych alebo monetárnych nástrojov. Pre danú ponukovú krivku to bude mať za následok, podľa ich tvrdení, posunutie dopytovej krivky doprava a tým pozdvihnutie celkového výstupu. Nie je potrebné dodávať, že koncept ponuky a dopytu poskytuje odôvodnenie pre zásahy vlády a centrálnej banky do činnosti podnikov.

Tento koncept však nehovorí absolútne nič o tom, ako nárast dopytu povedie k vyššiemu výstupu. Naviac nehovorí nič o financovaní potrebnom na zvýšenie výstupu. Taktiež, v realite sme videli, že sú to výrobcovia, kto zahajuje predstavenie nových produktov. Sú to oni, kto dáva do pohybu nárast produktov a služieb, a nie spotrebitelia ako takí. Producenti takpovediac predstavia nové produkty spotrebiteľom, ktorí zas kúpou alebo zdržaním sa kúpy určia osud týchto výrobkov. Neexistuje teda nič ako autonómny dopyt, ktorý ťahá ponuku. Naviac, človek nemôže dopytovať niečo predtým, než ponúkne niečo na výmenu.

Vyobrazenie ponuky a dopytu tiež poskytuje ospravedlnenie pre rôzne imaginárne monopolistické teórie, ktoré zas poskytujú odôvodnenie pre vládnu deštrukciu úspešných podnikaní. Existuje napríklad tvrdenie, že spoločnosť, ktorá postaví cenu nad úroveň konkurenčných cien, sa dopúšťa monopolistického konania, a preto je nutné zasiahnuť.

Aj keby sme takéto uvažovanie považovali za správne, neexistuje však spôsob, ktorý by určoval, či je cena statku nad úrovňou takzvanej konkurenčnej ceny (monopolná cena). Na základe akých kritérií dokáže človek rozhodnúť, čo je konkurenčná cena? Rothbard k tomuto napísal: „Nie je možné definovať 'monopolnú cenu', pretože takisto nie je možné definovať 'konkurenčnú cenu', na ktorú sa má tá prvá odvolávať.“ [6]

Pri ponukovo-dopytovom koncepte ekonomiky pracujú ekonómovia s množstvom vyprodukovaného výstupu a jeho priemernou cenou. Avšak ani priemerná cena, ani celkový výstup nemôžu byť logicky definované. Nie je teda možné stanoviť priemer pre 10 dolárov za tričko a 5 dolárov za liter vína. Podobne nie je možné spočítať 10 tričiek a 20 zemiakov na stanovenie celkového výstupu. Celé grafické znázornenie konceptu ponuky a dopytu v ekonomike je založené na mylných predpokladoch.

Naviac spôsob, akým ponukovo dopytový koncept prezentuje celú problematiku takzvaného ekvilibria, je zavádzajúci. Ekvilibrium, v kontexte vedomého a účelového jednania, nemá nič spoločné s prelínaním sa kriviek ponuky a dopytu. Ekvilibrium je dosiahnuté, keď jednotlivec dosiahne svoj cieľ. Keď producent úspešne predá svoju ponuku za cenu, ktorá mu prináša zisk, hovoríme, že dosiahol ekvilibrium.

Podobne spotrebitelia, ktorí kúpili túto ponuku, tak urobili preto, aby dosiahli svoj cieľ. Vládne politiky a politika centrálnej banky zamerané na posúvanie imaginárnych kriviek smerom k takzvanému ekvilibriu preto v skutočnosti zabraňujú tak spotrebiteľom ako aj producentom v dosiahnutí svojich cieľov, a teda zabraňujú skutočnému ekvilibriu.

Záver

Napriek svojmu veľkolepému zámeru, kvôli svojej jednoduchosti, znázornenie ponuky a dopytu, tak ako s ním narába mainstreamová ekonómia, je nástroj, ktorý je odtrhnutý od reality. Skutočná ekonomika je oveľa viac komplexnejšia na to, aby bola verne zobrazená jednoducho grafikou, ktorá vôbec neberie do úvahy neistotu, podnikateľské uvažovanie a nikdy nekončiacu zmenu trhovej ekonomiky.

Tento koncept nie je v žiadnom prípade neškodný, pretože vláda a ľudia robiaci rozhodnutia v centrálnej banke využívajú tento nástroj pri tvorbe rôznych politík. Toto je dôvod, prečo sú neustále prekvapení, keď sa skutočná ekonomika vyvíja spôsobom, ktorý je odlišný od toho, čo sa javilo z grafických analýz.

[1] Ludwig von Mises, Lidské jednání, k. 16 (2), Hodnocení a odhad, str. 303.
[2] Ibid. k. 16 (13), Ceny a příjem, str. 355.
[3] Carl Menger, Principles of Economics (New York, London: New York University Press), str. 120-21.
[4] Mises, Lidské jednání, k. 16 (12), p. 392 (anglické vydanie).
[5] Murray N. Rothbard, Economic Thought Before Adam Smith: An Austrian Perspective on the History of Economic Thought, vol. 1 (Edward Elgar), str. 452.
[6] Murray N. Rothbard, Man, Economy, and State (Nash Publishing), str. 607.

Pôvodný článok nájdete tu: http://mises.org/daily/931