Imigranti vedia pracovať

Mises.cz: 28. srpna 2011, Martin Vlachynský, komentářů: 0

Nórsky strelec dosiahol presne to, čo chcel. Popri všeobecnom odsúdení jeho činu možno badať na pozadí internetových diskusií názorovú líniu „myšlienku mal dobrú, prevedenie zlé“. Strach z imigrantov je starý tisíce rokov a nezmenšuje sa. Udalosti vo Francúzsku, Británii, Švédsku, Fínsku, Dánsku, Holandsku a ďalších štátoch dosvedčujú, že v Európe existuje závažný konflikt, na ktorý súčasný model integrácie cudzincov nepozná odpoveď. Vládna moc neponúka žiadne riešenia, a tak sa v obyvateľstve (ktoré je vďaka reštrikciám prakticky bezbranné) postupne buduje odpor, ktorý sa v lepšom prípade prejaví v dákom populistickom nezmyselnom zákaze, v horšom prípade dáke jedincovi regulárne drbne v bedni a ide si to so svojimi vsugerovanými nepriateľmi zrátať osobne, pričom si ich často vtelí do úplne náhodných obetí.

Dôsledok vidíme, ale v príčine sa väčšinou mýlime. Keď počujem klasické „tie opice nechcú pracovať“, musím sa trpko usmiať. Strávil som mnoho letných prázdnin v rakúskej krumplárni s tureckými a bosenskými prisťahovalcami a môžem s pokojným svedomím povedať, že ich pracovná morálka ďaleko prevyšovala čokoľvek, čo som zažil na Slovensku. Nemali problém s pravidelnými 14-16 hodinovými zmenami (rekord, čo som zažil, bolo 22h a o 4 hodiny neskôr nástup na ďalšiu 12h zmenu). Keďže medzi nimi boli väčšinou príbuzenské vzťahy, starší Turci pokladali pracovné výkony svojich synov, synovcov či zaťov za otázku rodinnej cti.

Každý, kto strávil aspoň zopár dní v rozvojových krajinách mimo hotelových komplexov, pochopí, že je to prirodzené. Ľudia v treťom svete začínajú pracovať v 13-14 rokoch a intezívne pracujú, dokiaľ sú mobilní. Nemajú totiž na výber – ak chcú uživiť seba a svoju rodinu, pracovať jednoducho musia, pretože inak utrpia ako materiálne, tak sociálne (prepadnú sa v komunite).

V ekonómii platí, že čo zadotuješ, toho budeš mať viac. Zadotuj solárne elektrárne, a vyrastú na každom kopci. Zadotuj repku, a bude sa pestovať aj v Petržalke v kvetináčoch. Zadotuj nezamestnaných, budeš ich mať viac. Zadotuj rodenie detí, budeš ich mať viac. Je úplne prirodzené, že na ponuku dotácii zareagujú ľudia, pre ktorých je najvýhodnejšia. To sú v mnohých prípadoch imigranti. Ako všetci ľudia, aj imigranti si vedia pomerne šikovne zrátať plusy a mínusy a vyberú si riešenie, ktoré dáva najvyšší výnos pri najnižších nákladoch.

Nemôžeme ich obviniť z ekonomického pohľadu, ale môžeme ich obviniť z morálneho? Ťažko. Rovnakým spôsobom visia na daniach produktívnych ľudí milióny (euro)úradníkov, politikov, pracovníkov dotovaných podnikov, ale aj študentov či akademikov.

Sociálny štát si vychováva veľké percento spoločnosti, ktorá sa na ňom stáva úplne závislá, pričom táto závislosť je vzájomná, keďže títo ľudia sú jeho voličmi. Vždy musia existovať ľudia, ktorí ten welfare state budú reálne živiť, a následne vznikajú trenia, pričom nepriateľské strany sa formujú často náhodne. Tieto trenia ďalej vyhrocuje to, že štát na seba prevzal celú zodpovednosť za ochranu jednotlivca a zároveň znížil osobnú zodpovednosť za zločiny (čo by bola napríklad povinnosť plne nahradiť škodu), čím motivuje kriminálne chovanie, pretože riziko trestu bezúhonného občana za neprimeranú obranu prevyšuje riziko trestu pre zločinca napr. za ozbrojenú lúpež.

Na imigrantov sa ľahko ukazuje prstom, pretože sa kvôli farbe pokožky dajú ľahko identifikovať, ale oni sú len malým dielikom veľkej skladačky, ktoré sme si vybudovali a ktorú držíme pri živote my sami. Ironicky, práve imigranti sú často tí, ktorí si ešte pamätajú, aké to bolo byť zodpovedný sám za seba. Myšlienka sociálneho štátu sa však integruje veľmi rýchlo.

Na záver ako odľahčenie, dokument BBC „The Day The Immigrants Left“ (hrajú aj slovenskí imigranti).

Článek původně vyšel na webu econoir.sk.