Mises.cz

Mises.cz

Keď trh poskytuje trh

Sebestačný život nestojí za veľa. Je históriou overený fakt, že spolupráca medzi ľuďmi, deľba práce a obchod zvyšujú blahobyt všetkých zúčastnených. Tieto činnosti však majú problém. Pre ich správne fungovanie je potrebné, aby v spoločnosti fungovali určité normy správneho správania sa.

Sebestačný život nestojí za veľa. Je históriou overený fakt, že spolupráca medzi ľuďmi, deľba práce a obchod zvyšujú blahobyt všetkých zúčastnených. Tieto činnosti však majú problém. Pre ich správne fungovanie je potrebné, aby v spoločnosti fungovali určité normy správneho správania sa. Patria sem napr. rešpektovanie súkromného vlastníctva, dodržovanie kontraktov, splácanie dlhov atď. Všetky tieto činnosti vyžadujú od jednotlivcov, aby sa zdržali oportunistického chovania – porušovania súkromného vlastníctva, neplnenia kontraktov, či nesplácania dlhov. Kde sú tieto podmienky splnené hovoríme, že vládne rád a poriadok. Prakticky všetci politickí filozofovia, sociológovia a politickí ekonómovia sa zhodnú na tom, že tento rád a poriadok musí byť zabezpečený externe, že ho dokáže zabezpečiť len verejná autorita s teritoriálnym monopolom na donútenie.

 

Lenže čo v prípade, že vláda nemá dostatočné podnety (politici a úradníci nesledujú verejné blaho, ale svoje vlastné) a správne informácie (politici a úradníci nie sú neomylní, dobré informovaní a racionálni plánovači) k tomu, aby tento poriadok vytvorili? V jadre týchto otázok leží jedna z najťažších spoločensko-politicko-ekonomických dilem – kto stráži strážcu. Donedávna na tieto otázky neexistovala žiadna odpoveď. Začínajú sa však objavovať štúdie, ktoré ukazujú, ako môže vzniknúť súkromný poriadok, ktorý zabezpečí fungovanie dobrovoľnej spolupráce medzi ľuďmi aj bez prítomnosti verejnej autority. A to tak, že dobrovoľná spolupráca medzi jednotlivcami vznikne spontánnymi procesmi zabezpečujúcimi súkromný rád a poriadok. Inak povedané zákony a pravidlá nevzniknú v parlamente, ale polycentricky medzi súkromnými aktérmi, Tieto pravidlá nebudú vynucované verejnou políciou, ale rôznymi mechanizmami samo-vládnutia (self-governance), ktoré budú založené na dobrovoľnej spolupráci a prípadné spory nebudú riešiť verejní sudcovia ale súkromní arbitri. Prekvapivo, takto nejak vznikli aj tie najkomplexnejšíe a jedny z najsofistikovanejších inštitúcií: akciové burzy. O tom, okrem iného, píše Edward Stringham v novej knihe Private Governance: Creating Order in Economic and Social Life.

 

Predstavte si, že sa nachádzate v Amsterdame v roku 1614. Práve sa chystá ďalšia obchodná výprava do Indie. Spoločnost United East India, ktorá za touto výpravou stojí, dosahuje neočakávane vysoké zisky. Ste rozhodnutý investovať a nakúpiť jej akcie. Brokeri vám ponúkajú rôzne nástroje – forwardovaný kontrakt, predaje na krátko, či opcie. Vy chcete kúpiť, iní predávajú. Kto ale zaručí, že ak sa výprava podarí, uvidíte svoj výnos a že akcie sú naozaj vaše? Čo sa stane, ak vás niekto vedome alebo nevedome podvedie? Ide predsa o pomerne dlhodobú investíciu s neznámymi ľuďmi. Skúsili by ste sa obrátiť na vládne inštitúcie, ktoré by mali vaše investične úsilie zaistiť? Omyl. Vláda nielenže nefunguje, ako má, ale vedome a systematicky bráni tomuto typu obchodov, ktoré považuje za číry gambling. Prví brokeri, investori a vlastníci firiem však našťastie nepoznali učebnice ekonómie a politickej filozofie a našli cestu, ako vyššie opísané problémy vyriešiť aj bez vlády. Prvá akciová burza tak vznikla na dobrovoľnej báze so súkromne vynucovaným poriadkom bez verejnej autority.

 

Účastníci akciovej burzy v Amsterdame dokázali zabezpečiť plnenie kontraktov a zabrániť oportunistickému chovaniu cez tzv. multilaterálny reputačný mechanizmus s opakovanými interakciami. Jeho princíp je jednoduchý – disciplínu a správne chovanie zabezpečoval strach zo straty reputácie u ostatných obchodníkov. Budovanie reputácie často trvá dlho a vyžaduje čas a trpezlivosť, pričom môže byť zničená jedným podvodom. Podvod vám tak síce môže zabezpečiť krátkodobý a hlavne bezprácny zisk, z dlhodobého hľadiska však skončíte odrezaný od všetkých budúcich obchodov, ktoré už neuskutočníte. Na Amsterdamskej burze podvodníci navyše neriskovali stratu reputácie len u obchodného partnera, ale aj u všetkých ostatných účastníkov na trhu. Na základe takéhoto jednoduchého mechanizmu vzniklo niečo tak komplexné ako prvá akciová burza na svete so všetkými možnými investičnými nástrojmi. Následne aj vďaka existencii tejto burzy sa stal Amsterdam v 17. storočí stredom obchodu a námorníctva s vyše 16 000 loďami, ktoré tvorili polovicu námornej tonáže celej Európy.

 

Verejné autority nestáli ani za vznikom druhej svetoznámej burzy (skôr opäť stáli v ceste vzniku). Na konci 17. a začiatku 18. storočia sa v Londýne začala formovať burza London Stock Exchange. Zo začiatku bol priebeh jej vzniku podobný tej amsterdamskej. Neskôr však burza v Londýne musela čeliť väčšiemu počtu obchodníkov, brokerov a investorov, s ktorými vznikol dopyt aj po formálnych pravidlách. Tieto pravidlá však znova nevytvorila žiadna vládna inštitúcia, žiadny verejný regulátor, nezasadal kvôli tomu parlament ale brokeri sami. V londýnskych kaviarňach (ktoré sa skôr podobali na dnešné slušné pohostinstvá) sa začali formovať prvé súkromné kluby združujúce brokerov a investorov. Tí museli taktiež znova riešiť problém vynucovania kontraktov a odradzovania od oportunistického chovania. Brokeri, ktorí by svojím klientom oznámili „nerátali sme s tým, že by váš obchodný partner mohol podvádzať, nemáme akcie, ktoré požadujete a neodporúčame Vám obracať sa na verejné inštitúcie, tie naše obchody zakazujú“ by pravdepodobne v biznise dlho neostali.

 

Zakladatelia búrz mali preto všetky podnety k tomu, aby vytvorili také pravidlá „investičných klubov“, ktoré by umožnili zabraňovať takýmto situáciám. Na Londýnskej burze prišli s dvoma dodatočnými mechanizmami oproti Amsterdamskej burze. Prvý, ex ante mechanizmus pozostával z „preverovania“ potenciálnych uchádzačov o členstvo v klube s možnosťou veta a druhý ex post z možnosti stanovania interných pravidiel, ktorých porušenie sa trestalo napr. vylúčením z burzy.
Pri ex ante preverovaní sa predovšetkým kontrolovalo, či nejde o niekoho, kto sa už predtým dopustili podvodu. Mená týchto ľudí boli vypísané na tabuli v kaviarňach a ich členovia s nimi odmietali obchodovať. Hlavným mechanizmom súkromného poriadku sa tak stala možnosť vylúčenia z klubu. V prípade ex post pravidiel sa riešili otázky ako:

 

Ako má byť definovaný podvod? Má byť neúmyselná neschopnosť dodržať kontrakt trestaná rovnako ako vedomý podvod? Aká ma byť reakcia na porušenie nejakého pravidla? Ako nastaviť odškodnenie? Mala by existovať možnosť pre návrat vylúčeného člena, ak splní určité požiadavky?  Ak áno, aké? Malo by byť trestané nevhodné správanie alebo ohováranie?

 

Všetko sú to ťažké otázky, na ktoré neexistuje jediná správna odpoveď. Obdobne ako neexistuje jediný správny spôsob ako „vyrobiť auto“, tak neexistuje niečo ako „optimálne pravidlá“ pre všetky burzy. Ťažko povedať, či sú lepšie striktné a obmedzujúce pravidla, alebo flexibilné a voľné pravidlá. Napríklad americká burza NYSE zakazovala používať neslušný jazyk (pozastavená činnosť natýždeň), pokuty za fajčenie v zasadacích miestnostiach a predsieňach (5 USD) a za stánie na stoloch a stoličkách (1 USD). Navyše to boli samotné burzy, ktoré prišli s prísnymi požiadavkami pri vstupe spoločností na finančný trh. Požadovala sa napr. transparentnosť, protokolovanie, alebo zverejňovanie požadovaných údajov. Na druhej strane napr. londýnska burza Alternative Investment Market (AIM) má pomerne flexibilnejší zoznam požiadaviek a nevyžaduje také množstvo pravidiel ako ostatné burzy (aj napriek tomu na nej boli v roku 2006 obchodované spoločnosti s trhovou hodnotou 90,66 miliárd dolárov).

 

Veľká časť toho, čo dnes požadujú rôzne regulačné úrady, bolo už dávno predtým vyžadované na New York Stock Exchange. Rozdiel bol však v tom, že tieto pravidlá a obmedzenia boli prijímané v procese podnikateľského objavovania. Každé dodatočné pravidlo prinášalo rôzne hraničné náklady a výnosy pre zákazníkov a poskytovateľov služieb búrz. Preto museli pri zavádzaní jednotlivých pravidiel a ich prísnosti zvažovať, či pravidlo, ktoré chystajú prinesie vyššie dodatočné výnosy (napr. v podobe istoty investorov), než dodatočné náklady (napr. v podobe prílišného zahltenia reguláciami). Ak spoločnosti alebo investori považovali niektoré pravidlá za príliš obmedzujúce a nákladné, mohli zvoliť inú burzu, alebo si dokonca založiť vlastnú. Trh so súkromným poriadkom tak umožňuje práve toto neustále hľadanie pravidiel a štruktúry, ktorá bude prinášať najväčšiu hodnotu účastníkom obchodov. Neexistuje a priori „zlé“ alebo „dobré“ pravidlo, existujú len pravidlá, ktoré prinášajú čistý výnos alebo čisté náklady. A zakladatelia búrz mali všetky dôvody  pre to, aby hľadali pravidlá a regulácie zvyšujúce čistý výnos.

 

Väčšina teoretikov ale aj laikov je presvedčená, že výroba a obchod nemôže prekvitať, pokiaľ neexistuje formálne vynucovanie pravidiel vládou. Z tohto pohľadu mali investori v minulosti šťastie, že nepoznali poučky ekonómov o zlyhaní trhu. Trh – teda dobrovoľná spolupráca ľudí - dokázal vytvoriť nosnú štruktúru, v rámci ktorej fungovali akciové burzy, obchodovalo tisíce investorov a uzatvárali sa kontrakty v miliónových sumách. Všetko dobrovoľne a bez verejných autorít. Trh tak poskytol trh.

Uživatelské menu

Login:
Heslo:
zapamatovat si mě
Nemáte zde účet?
Zaregistrujte se!
RSS feed
Atom feed