Lov na čarodejnice - zlodejských barónov: príbeh firmy (2/2)

Mises.cz: 22. srpna 2012, Lawrence W. Reed (přidal Peter), komentářů: 0

[První část článku naleznete zde.]

Kupovanie konkurencie

Zmyslom tejto praxe bolo podľa kritikov potlačiť konkurenciu tým, že ju absorbuje. Po prvé treba povedať, že Standard nemal žiadnu právnu silu nútiť konkurentov do predaja. Aby mohol nastať nákup, musel Rockefeller zaplatiť za ropné rafinérie trhovú cenu. A existuje nespočetné množstvo záznamov, že často najal tých istých ľudí, ktorých podnik kúpil. „Porazení ex-rivali“, píše McGee, „môžu mať tendenciu nepodávať vysoký výkon ako zamestnanci a byť problémovými alebo neochotnými akcionármi.“ [14]

Kolko píše, že „Standard dosiahol kontrolu nad rafininovacím odvetvím primárne prostredníctvom fúzií, nie cenovej vojny, a väčšina vlastníkov rafinérii sa už dlho predtým pokúšala o ich predaj. Niektorí z týchto vlastníkov po tom, čo predali svoje polia Standardu, neskôr znovu otvorili nové závody.“ [15]

Kúpenie konkurencie môže byť múdry krok, ak je zámerom dosiahnutie úspor z rozsahu. Nákup konkurentov iba za účelom odstrániť ich z trhu môže byť márna, drahá a nikdy nekončiaca politika. Rockefellerove fúzie mali podľa všetkého za cieľ prvý z motívov. Niektorí si okrem toho založili podnikanie stavaním rafinérií a predávaním ich Standardu so ziskom. David P. Reighardovi sa podarilo vybudovať a predať Rockefellerovi tri rafinérií po sebe, všetky za vynikajúce podmienky.

Firma, ktorá nasleduje politiku kúpy ostatných len za účelom potlačenie konkurencie, sa púšťa do neistého dobrodružstva opakujúcich sa a nepredvídateľných požiarov konkurencie.

Sprisahanie za účelom stanovenia ľubovoľných cien

Podľa tohto obvinenia si Standard zabezpečil tajné dohody s konkurenciou o rozdelení trhu a stanovovaní cien na úrovni vyššej než trhovej.

Netvrdím, že sa Rockefeller nikdy nepokúsil o takúto politiku. Jeho experiment so spoločnosťou South Improvement v roku 1872 poskytuje aspoň minimálne dôkazy o tom, že sa pokúsil. Tvrdím však, že všetky tieto pokusy boli od začiatku odsúdené na neúspech a nedošlo k žiadnemu poškodeniu spotrebiteľa.

Výkon Standardu ohľadne ceny, niekoľko krát citovaný vyššie, podporuje môj argument. Ceny postupne klesali, zatiaľ čo produkt sa zlepšoval. Veľké sprisahanie!

Z hľadiska ekonomickej teórie je tajná dohoda ohľadne zvýšenia a/alebo stanovenia jednotných cien na voľnom trhu politikou odsúdenou na neúspech z týchto dôvodov:

1. Vnútorné tlaky. Konšpirujúce firmy musia vyriešiť dilemu výroby. Ak chcete zaviesť vyššiu cenu, než trh v súčasnosti umožňuje, musíte obmedziť výrobu. Pri poklese dopytu by sa v opačnom prípade firmám hromadilo množstvo nepredaného tovaru. Kto zníži svoju produkciu a o koľko? Akceptujú účastníci sprisahania rovnaké zníženie pre všetkých, keď je pravdepodobné, že každý čelí unikátnej konštelácii nákladov a distribúcie výhod a nevýhod?

Predpokladajme, že vzorec pre obmedzenie produkcie je dohodnutý, potom sa pre každého člena kartelu stáva tajné podvádzanie vysoko ziskové. Tým, že zákazníkom jeho konkurentov ponúka tajné rabaty, zľavy alebo iné „akcie“, môže ktorýkoľvek člen spiklenia podliezť kartelovú cenu, získať rastúci podiel na trhu a zarobiť veľa peňazí. Keď sa ostatní o tom dozvedia, musia rýchlo porušiť dohodu alebo stratia na úkor „podvodníka“ svoje trhové podiely. Samotný dôvod na konšpirovanie - vyššie zisky – sa ukazuje byť jeho skazou!

2. Vonkajšie tlaky. Tieto pochádzajú od konkurentov, ktorí nie súčasťou tajnej dohody. Nepociťujú žiadnu povinnosť riadiť sa kartelovou cenou, v skutočnosti využívajú svoju o niečo nižšiu cenu ako spôsob prilákania zákazníkov. Čím vyššia je kartelová cena, tým viac zarábajú externí konkurenti. Sprisahanie musí buď presvedčiť všetkých nečlenov vstúpiť do kartelu (takže je čoraz pravdepodobnejšie, že niekto bude podvádzať), alebo musí dôjsť k rozpusteniu kartelu, aby mohol čeliť konkurencii.

Ešte raz by som chcel upriamiť pozornosť čitateľov na Kolkovu knihu „Triumf konzervativizmu“, ktorá dokumentuje tendenciu kolúznych dohôd rozpadnúť sa, niekedy dokonca skôr, než uschne atrament.

Železničné zľavy

John D. Rockefeller dostal značné zľavy od železníc, ktoré dopravovali jeho ropu, čo je faktor, ktorý mu podľa kritikov priniesol nespravodlivú výhodu oproti ostatným rafinériám.

Faktom je, že väčšina zo všetkých rafinérií dostávala zľavy od železníc. Táto prax bola jednoducho dôkazom tvrdej konkurencie medzi spôsobmi prepravy v prepravnom priemysle rafinovaných ropných produktov. Standard dostal najväčšie zľavy, pretože Rockefeller bol šikovný vyjednávač a pretože ponúkal železniciam pravidelne veľký objem.

Toto obvinenie je dokonca ešte menej vierohodné, keď si uvedomíme, že Rockefeller sa pri preprave svojej ropy čoraz viac spoliehal na svoje vlastné potrubia, nie železnice.

Moc účtovať si ľubovoľnú cenu

Podľa názoru, že veľkosť Standardu mu dávala moc účtovať si ľubovolnú cenu, je veľkosť sama o sebe faktorom, ktorý robí firmu odolnou voči konkurencii a suverenite spotrebiteľa.

Standard ako „efektívny monopol“ nemal moc zabraňovať nátlakom ostatným, aby mu konkurovali. A ostatní tak aj robili, a to natoľko, že podiel spoločnosti na trhu sa po roku 1899 dramaticky znížil. Ako sa ekonomika preorientovávala z petroleja na elektrinu, z koňa na automobil a od produkcie ropy na východe k produkcii v krajinách Zálivu, Rockefeller strácal svoje podiely na úkor mladších, agresívnejších mužov.

Standard takisto nemal moc nútiť ľudí k nákupu svojich produktov. Musel sa spoliehať na svoju schopnosť prilákať a udržať si zákazníkov.

Nasledujúce faktory na úplne voľnom trhu zaisťujú, že žiadna firma, bez ohľadu na jej veľkosť, si nemôže účtovať a získať „ľubovoľnú cenu“:

1. Voľný vstup. Akékoľvek zneužitie spotrebiteľa zo strany spoločnosti nabáda potencionálnu konkurenciu. Rockefeller raz pri popise vstupu do ropného priemyslu poznamenal, že „všetky druhy ľudí ..., mäsiar, pekár a výrobca svietnikov, začali rafinovať ropu.“ [16]

2. Zahraničná konkurencia. Pokým vláda nekladie prekážky medzinárodnému obchodu, predstavuje vždy nezanedbateľnú silu.

3. Konkurencia substitútov. Ľudia sú často schopní nahradiť produkt odlišným, ale napriek tomu podobným produktu monopolistu.

4. Súťaž všetkého tovaru o spotrebiteľov dolár. Každý podnikateľ súťaží s každým podnikateľom o to, kto dostane spotrebiteľov obmedzený počet dolárov.

5. Elasticita dopytu. Za vyššie ceny budú ľudia jednoducho nakupovať menej. Na konkurenciu na voľnom trhu by sa nemalo pozerať ako na nemenný jav, ale ako dynamický, nikdy nekončiaci, skokovitý proces, v ktorom sa líder dneška môže stať zajtra nasledovníkom.

Rockefeller bol chamtivý

Obvinenia, že John D. Rockefeller bol „chamtivý“ sú najnezmyselnejšie zo všetkých útokov voči nemu, ale napriek tomu sa stále objavujú v dejepisných knihách. Ak chcel Rockefeller zarobiť veľa peňazí (a niet pochýb o tom, že chcel), podarilo sa mu objaviť voľnotrhové riešenie jeho problému: vyrábať a predávať niečo, čo budú spotrebitelia kupovať znovu a znovu. Jednou z dôležitých vlastností voľného trhu je, že premieňa chamtivosť na konštruktívnu činnosť. Človek nemôže nahromadiť bohatstvo bez toho, aby neponúkol niečo na výmenu!

V tomto momente sa môže čitateľ správne zamýšľať nad rozhodnutím o rozpustením koncernu Standard Oil v roku 1911. Najvyšší súd predsa uznal Standard vinným z používania praktík obmedzujúcich hospodársku súťaž, nie?

Zaujímavé je, že po preštudovaní tohto rozhodnutia zistíte, že súd nepreukázal ani najmenšiu snahu preskúmať organizáciu alebo výkon Standradu. Sudcovia nevyšetrovali žiadny z protichodných dôkazov týkajúcich sa obvinení vlády voči spoločnosti. Standardu nebola preukázaná žiadna konkrétna vina v súvislosti s týmito obvineniami. Hoci záznamy jasne ukazujú, že „klesali ceny, náklady, produkcia rástla, kvalita produktov sa zvyšovala a stovky firiem v tej či onej dobe konkurovali Standard Oil vo výrobe a predaji rafinovaných ropných produktov“ [17], Najvyšší súd uznal spoločnosť vinnou. Sudcovia argumentovali jednoducho tým, že konkurencia medzi niektorými z divízií Standard Oil bola nižšia ako konkurencia, ktorá medzi nimi existovala pred zlúčením so Standard Oil, keď boli samostatné spoločnosti.

Charles W. Eliot, prezident Harvardu, v roku 1915 poznamenal: „Organizácia tak rozsiahlej činnosť, ako je vyťaženie ropy zo zeme, jej preprava potrubím na veľké vzdialenosti, destilácia a rafinácia, distribúcia nákladnými parníkmi, cisternovými vagónmi a v sudoch po celej planéte, bol americký vynález.“ [18] Záznamy dokazujú, že výnimočná spoločnosť Standard Oil, viac než akákoľvek iná firma, a John D. Rockefeller, viac než ktokoľvek iný, stáli za týmto veľkolepým rozvojom.

Použitá literatúra

13. John S. McGee, “Predatory Price Cutting: The Standard Oil (N.J.) Case,” Journal of Law and Economics, I (October, 1958), s. 168.
14. Tamtiež, s. 145.
15. Kolko, Triumph of Conservatism, s. 40.
16. John A. Garraty, The American Nation, vol. 2: A History of the United States Since
1865, 3rd eel. (New York: Harper and Row, 1975), s. 499.
17. Tarmentano, Myths of Antitrust, s. 83.
18. Fite and Reese, An Economic History, s. 366.

Vyšlo vo Freeman, marec 1980, roč. 30, číslo 3. Pôvodný článok nájdete na The Freeman Online.