Najdivnejšie dane histórie

Mises.cz: 18. května 2011, Juraj Vyskočil, komentářů: 4

Isté sú len dane a smrť. Vlády, panovníci a panovníčky počas celej histórie ľudstva dokázali pri vymýšľaní tých najstupídnejších daní vyvinúť neobyčajnú kreativitu. Obzvlášť radi zdaňovali populárne aktivity a tovary, a snahy sú to stále veľmi aktuálne, ako ukazujú nedávne pokusy niektorých vlád zdaniť internet. Ak  chcete niečo používať, určite si nájdu spôsob, ako to zdaniť. Zdanená je aj televízia prostredníctvom koncesionárskych poplatkov. Ak ste však slepý a bývate v Spojenom kráľovstve, máte šťastie – zaplatíte iba polovičnú daň.

Po prečítaní tohto článku sa možno sťažovať na dane prestanete. Neplatíte ani daň z otroka, daň z krbu, ani z moču, z klobúka a ani ďalšie absurdné dane.

Pri výbere daní nedochádza iba k presunu peňazí ľudí. Dochádza zároveň aj k zmene správania ľudí: Ak sa uvalí daň na bradu, ľudia si ju začnú holiť. Ak sa zdania okná, ľudia niektoré okná zamurujú alebo začnú stavať domy s menšími oknami.

Niekedy je cieľom daní zmeniť správanie ľudí, napríklad v prípade vysokých daní z pohonných hmôt alebo poplatku za vstup motorových vozidiel do určitých oblastí, hlavne mestských centier.

Niektoré dane sú však jednoducho divné. Nasleduje rebríček najdivnejších daní, ktoré neplatíte (snáď).

Daň z brady

V histórii sa rozhodlo zaviesť daň z brady viacero panovníkov. Jeden z prvých bol anglický kráľ Henrich VIII., ktorý sa rozhodol zdaniť brady v roku 1535. Hoci každý v kráľovstve musel zo svojej brady odvádzať daň, Henrich VIII. si tú svoju ponechal. Daň bola progresívna a menila sa podľa spoločenského postavenia vlastníka brady.

Daň znovu zaviedla jeho dcéra Alžbeta I., ktorá tiež došla k presvedčeniu, že brady by mali byť zdanené. Nie je celkom jasné, či Alžbeta I. brady nemala rada, alebo v nich videla iba praktický spôsob navýšenia príjmu. Daň na brady uvalená Alžbetou I. závisela od veku a postavenia jej majiteľa. Tentoraz sa týkala každej brady, ktorá nebola holená viac než dva týždne.

Daň sa objavila aj v Rusku, no z iného dôvodu: Ruský cár v snahe priblížiť krajinu západným normám považoval brady za nekultúrne. V roku 1705 vydal nariadenie, ktorým zakázal nosenie brady, pokým za ňu jej majiteľ nezaplatil.

S výnimkou pravoslávneho duchovenstva (ktoré muselo nosiť brady povinne) musel každý, kto si chcel bradu ponechať, zaplatiť za ňu špeciálnu daň. Tých niekoľko mužov, ktorí aj napriek dani nosili bradu naďalej, muselo navyše nosiť aj medený alebo strieborný odznak „bradáča“. Na jednej strane bol ruský orol a na druhej bola časť tváre s nosom, ústami, fúzmi a bradou. Stálo na ňom: „Daň z brady zaplatená“ a „brada je prebytočná záťaž“.

Daň z okien

Daň z okien zaviedol kráľ Viliam III. v „zákone o náprave znehodnotených peňazí“ z roku 1696. Nastali ostré výmeny názorov o nápade zaviesť daň z príjmu, a tak sa rozhodol zdaniť okná. Veľa ľudí bolo totiž presvedčených, že vládu nie je absolútne nič do toho, koľko zarábajú.

Daň pri svojom zrode pozostávala z dvoch častí: paušálnej sadzby 2 šilingy na dom a v prípade počtu okien nad 10 aj z variabilnej sadzby, ktorá sa odvíjala od počtu okien. Ďalšie navýšenie daní nastalo pri počte okien nad 10 a nad 20, hoci to sa v roku 1766 znížilo na 7 okien a v roku 1825 sa znovu zvýšilo na 8.

Veľa ľudí sa stavalo na odpor, pretože to považovali za zdanenie slnečného svetla a vzduchu.

Aj dnes je možné vidieť v Anglicku gregoriánske budovy so zamurovanými oknami. V snahe minimalizovať daň sa zamurovávali existujúce okná, alebo sa stavali nové budovy so zamurovanými oknami pre prípad, že sa daňové zákony neskôr zrušia a okná sa mohli osadiť sklami.

Daň z okien predstavovala významný spoločenský, kultúrny a architektonický faktor v anglickom a škótskom kráľovstve a neskôr vo Veľkej Británii 17. a 18. storočia. Tie najbohatšie rodiny v kráľovstvách túto daň využívali na svoje odlíšenie od majetkovo nižších vrstiev. Svoje zámočky a vidiecke sídla si dali navrhovať tak, aby v nich mali čo najviac okien a v extrémnych prípadoch sa budovali okná aj v nosných stenách. Daň z okien takto vytvorila prehliadku okázalosti. Túto daň zrušili až v roku 1851.

Dánska daň

Dánsku daň platili Angličania Vikingom za to, že im nespustošia krajinu lúpežnými nájazdmi. Pôvodný zámer bolo vykúpiť sa pomocou týchto peňazí a vyhnúť sa tak invázii, plieneniu, znásilňovaniu a vraždeniu vikingskými nájazdníkmi.

Prvá splátka Angličanov obsahovala 3300 kilogramov striebra a zaplatili ju v roku 991 po tom, čo Vikingovia porazili Sasov v bitke pri Maldone. Kráľ Etherled Nerozhodný sa rozhodol radšej Vikingom zaplatiť, než vystaviť krajinu ďalšiemu drancovaniu.

Problém s dánskou daňou bol ten, že sa Vikingovia pravidelne vracali stále radšej a stále ochotnejšie brali stále viac. Dánsku daň zaplatili Angličania znovu v roku 1002, v roku 1007 (to bolo už 13 400 kilogramov striebra), v roku 1012 a v roku 1016.

Jeden z dôsledkov platenia dánskej dane je ten, že ešte aj dnes nájdete viac anglosaských strieborných mincí vo Švédsku než v Anglicku. Dánska daň predstavovala asi 10 % výdavkov štátneho príjmu.

Králi pokračovali vo výbere dánskej dane aj po tom, čo ju prestali Vikingovia vyberať. Zjavne v nej videli užitočný prínos do štátnej pokladnice. Napríklad Viliam Dobyvateľ dánsku daň vedel oceniť, keďže mu pomohla financovať vojny v Normandii. A králi Štefan a Henrich II. ju mali radi ešte viac. Posledná dánska daň bola vybraná v roku 1161, takmer storočie po skončení lúpežných nájazdov.

Dánska daň sa určovala podľa odhadov, koľko by tá-ktorá poľnohospodárska zem mala vyprodukovať, a nie podľa toho, koľko vyprodukovala v skutočnosti. Navyše ľudia tešiaci sa kráľovej priazni jej často unikali.

Rudyard Kipling v známej básni Daň Dánom píše: „Ak ste raz zaplatili dánsku daň, už sa Dánov nezbavíte“.

Dánska daň sa dnes v Spojenom kráľovstve používa na označenie politiky ústupkov. Často sa porovnáva s politikou appeasementu britského ministerského predsedu Nevilla Chamberlaina voči Hitlerovi v 30. rokoch minulého storočia, čo je porovnanie, ktoré rozhodne nepoteší.

Rytierska daň

Daň zo zbabelosti (presnejšie rytierska daň) bola špeciálna daň uvalená na tých, ktorí odmietali bojovať a zomrieť za anglického kráľa (a nie vždy iba kvôli zbabelosti). Zaviedol ju Henrich I. (1110 – 1135) a umožnil tak šľachte vykúpiť sa z povinnosti nastúpiť do vazalskej služby. Spočiatku bola pomerne nízka. Kráľ Ján Bezzemok ju však zdvihol o 300 %  a začal ju od šľachty vymáhať aj v časoch, keď sa vojny neviedli. Bol to jeden z dôvodov, ktorý ho donútil k podpísaniu Veľkej listiny slobôd. Daň sa však vyberala ešte ďalších 300 rokov, kým ju nenahradili iné formy výberu daní na financovanie armády.

Panovník mal právo neprijať platbu namiesto služby, ale v praxi králi vedeli oceniť tento jednoduchý spôsob navyšovania svojich príjmov, za ktoré si mohli najať žoldnierov, ktorí na rozdiel od šľachty bojovať ochotní boli.

Richard I. v 12. storočí tento nápad ďalej zdokonalil, keď vymyslel pravidlo, podľa ktorého, ak sa chcel šľachtic vykúpiť zo služby, musel zakaždým platiť vyššiu sumu.

S úpadkom feudálneho systému upadala aj táto daň a Eduard III. v 14. storočí bol posledným panovníkom, ktorý ju vybral.

Daň zo slobody pre bývalých otrokov

V starovekom Ríme bolo otroctvo slušný biznis. Otrokári mohli oslobodiť svojich otrokov a otroci mohli za určitých okolností vo svojom voľnom čase pracovať pre iných a nakoniec sa z otroctva vykúpiť.

Ak ste boli rímsky otrok a dokázali si našetriť dostatočnú sumu na oslobodenie, museli ste nielen zohnať sumu, ktorú váš pán požadoval, ale bolo treba zohnať ešte ďalších 10 % ako daň vláde za privilégium nebyť otrokom.

Daň z hlavy

Daň z hlavy zaviedol v Británii v 14. storočí maloletý kráľ  Richard II. Daň bola zdvihnutá trikrát, v rokoch 1377, 1379 a 1381. Zakaždým sa trochu zmenila. V roku 1381 každý odvádzal rovnakú čiastku. Každý obyvateľ v Anglicku vo veku aspoň 15 rokov musel zaplatiť jeden šiling. Hlavne roľníci v tom videli mimoriadnu nespravodlivosť. Ak ste boli bohatí, šiling neznamenal nič. Ak ste však boli chudobní, aj ten šiling bolo ťažké zohnať.

Medzi roľníkmi začal narastať odpor voči spôsobu vládnutia a vznikali vzbury. Keď morová epidémia v rokoch 1349 až 1351 zabila tretinu až polovicu obyvateľov, nastal nedostatok práce. Zvýšil sa po nej dopyt, čím vzrástla jej cena.

„Riešenie“ vlády bolo typické – uzákonením nariadenia pre robotníkov v roku 1351 takmer znemožnila meniť zamestnávateľov a mzdy zmrazila na starých úrovniach spred epidémie. Po stanovení dane na 3 groše (groš mal hodnotu 4 pencí, preto daň predstavovala 12 pencí, alebo jeden šiling) to začalo v roku 1381 na vidieku vrieť. Vzburu viedli John Ball, Wat Tyler a Jack Straw, tri mená, ktoré sú v Anglicku známe dodnes. Povstanie bolo nakoniec potlačené, no iba za cenu veľkých škôd na majetkoch a životoch. Napríklad vyhorel londýnsky palác Jána z Gentu, zástupcu maloletého kráľa. V Londýne vyhorelo aj veľa ďalších budov, bol dobytý londýnsky Tower a vzbúrený dav popravil lorda kancelára, ktorý bol zároveň aj canterburský arcibiskup.

Margaret Thatcherová sa nepoučila z histórie 14. storočia a snažila sa v 80. rokoch minulého storočia zaviesť daň z hlavy znovu. To v roku 1990 viedlo k nepokojom proti dane z hlavy a Thatcherová rezignovala v novembri ešte v ten rok.

Peter Veľký mal podobný nápad, akurát to nazval daň z duše. Zaviedol ju v roku 1718 a ak ste boli ateista a neverili, že nejakú dušu máte, túto daň ste platiť nemuseli. Namiesto toho ste však museli zaplatiť odpadlícku daň, a to v rovnakej výške, ako bola daň z duše.

Daň zo sladkostí

V septembri 2009 sa štát Illinois rozhodol zdaniť sladkosti vyššou sadzbou než ostatné potraviny. Daňový úrad dôkladne vysvetlil že „ak niečo obsahuje múku alebo sa musí uchovať v chlade“, nepovažuje sa za sladkosť a zdaňuje sa rovnakou sadzbou ako ostatné potraviny. Tým toto úradné nariadenie zaradilo jogurt s hrozienkami medzi sladkosti, no jogurt s praclíkmi medzi obyčajné potraviny. Tyčinka Snickers je úradne sladkosť, tyčinka Twix bežná potravina. Tyčinka Milky Way Midnight sladkosť, pôvodná tyčinka Milky Way zase obyčajná potravina. Bude asi zaujímavé sledovať vývoj poklesu obezity v tomto štáte.

Kartová daň

Kartová daň je krásnym príkladom snahy panovníkov zdaňovať čokoľvek, čo je obľúbené a príjemné. V čase zavedenia tejto dane boli kartové hry po večeri veľmi populárne (čo iné im ostávalo, keď ešte nebola televízia ani playstation) a kráľ zacítil ďalšiu možnosť oholiť svojich poddaných. Túto daň zaviedol anglický kráľ Jakub I. (16. – 17. storočie), ktorý vydal zákon nariaďujúci označenie kariet ako dôkaz zaplatenia dane miestnym výrobcom kariet. Až do 4. augusta 1960 podliehali balíčky hracích kariet vytlačené a predávane v Spojenom kráľovstve daňovej povinnosti a pikové eso nieslo označenie výrobcu a oznam, že za príslušné karty je nutné zaplatiť daň.

Daň z klobúka, parochne a púdru na parochne

Koncom 18. storočia bolo v móde nosiť parochne. Ak ste ako muž chceli vyzerať k svetu, určite ste si museli zaobstarať nádhernú parochňu. Parochne, ktoré dnes v Anglicku nosia advokáti, sú iba zjednodušené verzie toho, čo sa nosilo v 17. a 18. storočí.

A ak je niečo moderné, môžete sa staviť, že to niekto zdaní. V roku 1795 parlament zaviedol novú daň, ktorú uvalil na parochne a parochňový púder, čo bol prášok, ktorý ste si každý deň sypali na parochňu, aby ste vyzerali ako štramák.

Bežná výška parochňovej dane okolo roku 1815 bola jedna guinea (jedna libra a jeden šiling, čiže 12 šilingov), čo je ekvivalent dnešných 40 £.

V rovnakom čase sa zaviedla podobná daň na klobúky. Mala to byť progresívna forma danenia vychádzajúca z myšlienky, že ak ste boli zámožný, vlastnili ste kopu drahých klobúkov. Ak ste boli chudobní, tak vás trápili úplne iné veci ako klobúky v šatníku.

Na podšívke každého kúpeného klobúku musel mať muž potvrdenie, že šlo o legálny klobúk (len si predstavte čosi tak protištátne, ako je nelegálny klobúk – pozn. prekl.). Každý predavač alebo výrobca klobúkov musel mať licenciu na predaj či výrobu legálnych klobúkov. V Londýne bola cena za licenciu 2 £, mimo Londýna musel obchodník s klobúkmi zaplatiť 5 šilingov.

Ak obchodník alebo výrobca nemal licenciu, alebo nemal v podšívke klobúkov potvrdenia, čakali ho mastné pokuty. Falšovateľov potvrdeniek o zaplatení dane vláda odmenila smrťou.

Začali sa viesť debaty o tom, ktorá pokrývka hlavy sa dá nazvať ešte klobúkom a čo už zdaneniu nepodlieha. Došlo to až tak ďaleko, že vláda vydala v roku 1804 nový zákon, ktorý popisoval a definoval klobúk. Vďaka tomuto zákonu mohol konečne každý vedieť, či na hlave nosí klobúk, alebo nie. A samozrejme, či musí alebo nemusí zaplatiť daň.  Daň sa nikdy nestretla s veľkým úspechom a v roku 1811 ju zrušili.

Daň z moču

Cisár Nero to v hlave nemal v poriadku. Či už to s tým súvisí alebo nie, rozhodol sa zaviesť daň z moču.

Bohatí Rimania mali vlastné kanalizačné systémy, no nižšie vrstvy používali nočníky, ktoré vyprázdňovali do žumpy. Ich obsah sa potom zbieral a ako surovina mal veľa použití v priemysle a službách. Existuje niekoľko ojedinelých správ o tom, že sa používal aj na bielenie zubov (údajne v oblasti dnešného Španielska).

Moč sa používal pri vyčiňovaní koží a využitie našiel aj pri čistení a bielení odevu, predovšetkým tóg. Ani jedna z týchto činnosti nebola práca, ktorá by vyslovene voňala.

Na počesť Nerovho nástupcu cisára Vespasiána, ktorý daň znovu zaviedol, sa jeho menom označujú verejné záchody alebo pisoáre vo viacerých jazykoch (francúzština: vespasiennes, taliančina: vespasiani, španielčina: vespasiana, rumunčina: vespasiene). Je otázne, či by ho to potešilo.

Pecunia non olet (peniaze nesmrdia). Táto veta sa vžila práve v súvislosti z dani z moču. Keď sa Vespasiánov syn Titus sťažoval na nechutnosť tejto dane, otec mu ukázal zlatú mincu a povedal známy výrok. Táto fráza sa používa dodnes, keď chceme zdôrazniť, že peniaze nie sú znečistené svojim pôvodom.

Daň z črevných vetrov

Výskum emisií skleníkových plynov v poľnohospodárstve Nového Zélandu viedol v roku 2003 k zavedeniu novej dane (nazývanej „daň z nadúvania“, „daň z plynatosti“, ľudovo by sa dala nazvať aj „daň z prdov“), ktorý mal pomôcť krajine plniť ustanovenia kjótskeho protokolu. Mal sa tým zdaniť únik metánu, ktorý uvoľňovalo trávenie poľnohospodárskych zvierat a ktorý tvorí viac než polovicu emisií skleníkových plynov na Novom Zélande. Poľnohospodárska činnosť je na Novom Zélande veľmi dôležitá oblasť, a preto nikoho (možno s výnimkou vládnych úradníkov) neprekvapila veľká vlna nepokojov, po ktorej sa vláda tejto veľmi zaujímavej dane nakoniec vzdala.

Daň z krbu

Daň z krbu vymyslel v roku 1662 kráľ Karol II., ktorý na anglický trón nastúpil po Cromwellovej smrti.

Považoval za jednoduchšie spočítať krby než ľudí, a tak uvalil daň na krby. Keď totiž chcete ľudí počítať a daniť, majú nechutný zvyk utekať a skrývať sa.

Platba predstavovala jeden šiling vždy na svätého Michala (29.  septembra) a na zvestovanie pána (25  marca) za každý krb alebo kachle. Daň preto predstavovala dva šilingy ročne na jeden krb. Od dane boli oslobodení veľmi chudobní ľudia, ďalej priemyselné pece (napríklad vypaľovacie alebo sušiace pece) a pece v nemocniciach a dobročinných zariadeniach.

Na počudovanie sa daň z krbu nestretla u poddaných s nadšením. V snahe vyhnúť sa jej ľudia zapchávali komíny, aby krby neboli použiteľné a za nefunkčné krby platiť nemuseli.

Jedným z aspektov tejto dane, ktorý ľudia vyslovene neznášali, bol fakt, že výbercovia daní mali kvôli počítaniu krbov právo vstúpiť do akéhokoľvek domu a skontrolovať všetky miestnosti. Ak ste daň nezaplatili, mohli títo výbercovia skonfiškovať majetok neplatiča a beztrestne s ním odísť.

Bola to tiež pomerne nebezpečná daň. Napríklad v Oxfordshire oheň zničil 25 domov, 15 ďalších budov a zabil 5 ľudí. Istá pekárka v snahe vyhnúť sa tejto dani upchala komín a prerazila si otvor k susedovmu komínu. Akurát trochu sfušovala inštalačné práce.

Z pohľadu archeologických nálezov preto často nie je ťažké určiť, kde sa ľudia rozhodli upchať si komín.

Zdroje:

http://hubpages.com/hub/Ten-Weird-Taxes-You-Probably-Dont-Have-To-Pay-Now
http://listverse.com/2010/08/19/top-10-truly-bizarre-taxes/