Mnoho ekonómov už prirovnalo roky 1929-1932 k rokom 2007-2009 a súčasné obdobie zotavenia k obdobiu 1933-1939. Bolo len otázkou času, kedy začnú prirovnávať recesiu z roku 1937 k dnešnej potenciálnej recesii s 'dvojitým dnom'.

                Migrujúca rodina, 1937

Recesii z roku 1937 predchádzal pokles deficitných výdavkov a zvýšenie povinných minimálnych rezerv bánk vo Federálnej rezervnej banke. Inak známa ako 'Rooseveltova recesia' je dokonalým príkladom toho, ako pokles vládnych výdavkov a prísna monetárna politika vedie k ekonomickej katastrofe. Tak aspoň hovorí oficiálny príbeh. 

Skutočné poučenie z Rooseveltovej recesie je veľmi odlišné. Pokles z rokov 1937-1938 nebol výsledkom prísnej fiškálnej a monetárnej politiky, ale nadmernej štátnej regulácie a uvoľnenej monetárnej politiky. Musíme rozplynúť mylnú predstavu, že bez deficitných výdavkov a lacných úverov sa trh zrúti. 

Oficiálny príbeh hovorí o oživení, ktoré nastalo po nástupe Franklina Delano Roosevelta do prezidentského úradu. Nahradil tak Herberta Hoovera, ktorý priškrcoval každé penny a naivne veril v samonápravnú silu voľného trhu. Roosevelt začal okamžite nalievať peniaze do projektov verejných prác, programov sociálneho poistenia a iných druhov štátnej sociálnej podpory. Zatiaľ čo vláda nahromadila značný štátny dlh, ekonomika sa medzi rokmi 1933 a 1936 zotavila na úctyhodnú úroveň a vyhla sa trvalej chudobe a utrpeniu.

V roku 1937 sa Roosevelt rozhodol vyrovnať rozpočet a drasticky znížil deficitné výdavky. Federálna rezervná banka takmer súčasne zvýšila požadovanú úroveň minimálnych rezerv pre členské banky, čo viedlo k poklesu menovej základne. Ekonomika opäť upadla do recesie. Nebola dosť silná aby dokázala udržať samú seba a prísna fiškálna a monetárna politika umožnila, aby  vrtkavý trh zaváhal na ceste, ktorá bola inak stabilným obdobím zotavenia. [1] 

Christina Romer, súčasná predsedníčka ekonomických poradcov Baracka Obamu, zhŕňa oficiálnu históriu: 

'Oživenie po štyroch rokoch od nástupu Franklina Roosevelta do úradu v 1933 bolo neuveriteľne rýchle. Reálne HDP rástlo v priemere o viac ako 9%. Nezamestnanosť klesla z 25% na 14%. Okrem druhej svetovej vojny Spojené štáty nikdy nezažili taký neprerušený, rýchly rast. 

Tento rast však zastavil druhý výrazný pokles v rokoch 1937-1938, keď nezamestnanosť opäť prudko vzrástla na 19%. ... Základnou príčinou tejto druhej recesie bol nešťastný a do značnej miery neúmyselný prechod k reštriktívnej fiškálnej a monetárnej politike. [Škrty vo výdavkoch a zvýšenie daní] znížili deficit približne o 2,5% HDP, čo vyvolalo výrazný zmrašťovací tlak.' [2] 

Oficiálna história sa často ukáže byť chybná. Táto história Veľkej hospodárskej krízy nie je výnimkou. Predstava, že Herbert Hoover bol prezidentom „voľnej“ politiky a že Rooseveltov „New deal“ vydláždil cestu k obnove bola vyvrátená inde. [3] Tu sa budeme zaoberať len mýtmi o roku 1937.

Je nepopierateľné, že deficit v roku 1937 bol nižší ako v roku 1936. Deficit v 1937 predstavoval 2,2 miliardy dolárov, v porovnaní s deficitom 4,3 miliardy dolárov v roku 1936. Avšak tiež je nevyhnutné poznamenať, že kým deficit bol oproti predchádzajúcemu roku polovičný, celkové vládne výdavky sa znížili z 8,2 miliárd dolárov len na 7,6 miliardy dolárov. [4] 

Zaujímavé je, že výška celkových vládnych výdavkov v priebehu roku 1935 – ktorý je považovaný za jeden z rokov zotavovania – bola 6,4 miliárd dolárov, čo je menej než počas oboch 1936 a 1937. V skutočnosti, ak sa pozrieme späť na roky 1933 - 1935, vládne výdavky dosiahli vrchol 6,5 miliardy dolárov v roku 1934. To postačuje na to aby sme mohli povedať, že vysvetľovať Rooseveltovu recesiu poukazovaním na pokles vládnych výdavkov je vysoko nečestné.

Oveľa užitočnejšie nie je ani pozerať sa na deficitné výdavky. Áno, deficitné výdavky v roku 1937 boli na najnižšej úrovni od roku 1933, ale je nutné podotknúť, že v roku 1938 - v rovnakom roku ako sa ekonomika odrazila od dna z roku 1937 – výška celkových vládnych deficitných výdavkov predstavovala iba 89 miliónov dolárov. 

Ale počkať, ak sa vládne výdavky v roku 1937 veľmi neznížili, ako sa potom vláda vyhla veľkým deficitom? Príjmy vlády - peniaze získané prostredníctvom daní - sa medzi rokmi 1936 a 1937 zvýšili z 3,9 na 5,4 miliardy dolárov. Inými slovami, vysoké vládne výdavky neviedli k vysokému deficitu, pretože vláda v ten rok vybrala ďaleko väčšie množstvo peňazí prostredníctvom daní, než vo všetkých predchádzajúcich rokoch Veľkej hospodárskej krízy. Nie je prekvapujúce, že v roku 1938 sa vládne príjmy zvýšili na 6,75 miliardy dolárov. 

Nakoniec, zatiaľ čo vládne výdavky klesli medzi rokmi 1936 a 1937, celkové výdavky v roku 1937 boli väčšie, než počas všetkých predchádzajúcich rokov pred rokom 1936. Ak by reštriktívna fiškálna politika v roku 1937 viedla k recesii, ako mohli nižšie výdavky priniesť oživenie len pár rokov predtým? Táto pôvodná teória neobstojí.

Zvaľovať vinu za cyklické výkyvy na prísnu monetárnu politiku bolo obľúbenou disciplínou od čias Miltonovej Friedmanovej a Anny Schwartzovej rozsiahlej, avšak hlboko mylnej, monetárnej histórie Veľkej hospodárskej krízy. [5] Prečo tak strašná depresia v roku 1929? Reštriktívna menová politika! [6] Prečo recesia v roku 1937? Reštriktívna monetárna politika, samozrejme! 

Recesia v roku 1937 prišla súčasne s poklesom peňažnej zásoby. Dôvodom tohto poklesu bolo zvýšenie povinných minimálnych rezerv Federálnym rezervným systémom v predchádzajúcich mesiacoch. [7] Avšak toto vysvetlenie poklesu je neuspokojivé, pretože objem úverov a predaja cenných papierov naďalej rástol aj napriek zvýšeniu úrovne povinných minimálnych rezerv. Sprísňovať poskytovanie pôžičiek banky začali až po počiatočnom poklese na akciovom trhu. [8] 

Hodnovernejším vysvetlením poklesu peňažnej zásoby je sprísnenie poskytovania úverov a pokles požičiavania si v dôsledku zvýšenia podnikateľskej neistoty, vzhľadom k poklesu hodnoty akciového trhu a rastúcemu nesúladu medzi reálnymi mzdami a produktivitou. Pokles ponuky peňazí bol výsledkom recesie z roku 1937, nie naopak. [9] 

Ak niečo, tak uvoľnená menová politika, ktorá predchádzala recesii bola na vine viac, než neúčinný pokus Federálneho rezervného systému znížiť prebytočné rezervy zvýšením úrovne minimálnych rezerv.

Ak to nebola prísna monetárna politika alebo nízke vládne výdavky, čo teda spôsobilo pokles z roku 1937? Vyvstávajú tri hlavné faktory: 

1. Prílev zlata z Európy a umelé zvýšenie výmenného pomeru dolár-zlato spôsobili infláciu. 

V rokoch 1933-1936 presadzovala Federálna rezervná banka a federálna vláda expanzívnu monetárnu politiku. [10] Počas tohto obdobia sa zásoba peňazí zvýšila o 46% a celková cenová hladina o 31%. [11] Zatiaľ čo reeskontná sadzba Federálnej rezervnej banky zostala na úrovni 3,5% po väčšinu tohto času, [12] došlo k najväčšej peňažnej inflácii v dôsledku prílivu zlata z Európy. 

Celková neistota v Európe, prevažne v dôsledku vzostupu Adolfa Hitlera v Nemecku, spôsobila príliv zlata do Spojených štátov. V roku 1934 zvýšila vláda cenu zlata z 20,67 dolárov na 35 dolárov za uncu. Banky, ktoré držali tieto zvýšené zásoby zlata ich preto horlivo vymieňali za doláre, čo viedlo k výraznému zvýšeniu peňažnej základne. [13] 

Z rakúskej teórie hospodárskeho cyklu vieme, že zvýšenie ponuky peňazí vedie k zmenám v štruktúre výroby. [14] To znamená, že dochádza k posunu smerom k výrobe kapitálových statkov, pretože sa zdajú výhodné, kým úroková sadzba - náklad na zapožičanie kapitálu - je nízka. [15] Deje sa tak, pretože nižšie úrokové sadzby naznačujú, že podiel na zisku z investície do kapitálových statkov sa zvýši, keďže náklady na zapožičanie potrebného kapitálu poklesli. [16] 

Výsledkom sú rozsiahle malinvestície, keďže zníženiu úrokovej miery nepredchádzalo nevyhnutné zvýšenie objemu dobrovoľných úspor. Takýto dôsledok malo umelé zvýšenie ceny zlata v roku 1934. Je sotva prekvapením, že medzi 1935 a 1936 došlo k náhlemu iluzórnemu nárastu produktivity. [17]

Aj keď spočiatku došlo k poklesu reálnych miezd, v roku 1937 vzrástli o 11,6%. Nie je náhoda, že zhruba v tej dobe Najvyšší súd potvrdil platnosť zákona o sociálnom zabezpečení, Wagnerov zákon a Celonárodný zákon o pracovných vzťahov z roku 1935. Výsledkom týchto rozhodnutí bolo zvýšenie moci odborov prinútiť firmy zvyšovať mzdy a zamestnanecké výhody. [18] Zamestnanecké výhody - doplnok štandardnej mzdy - vzrástli z 1,4% v roku 1935 na 4,2% v roku 1937. Najväčší podiel na náraste nákladov mzdových doplnkov mal povinný príspevok zamestnávateľov na sociálne poistenie, ktorý v roku 1938 vzrástol z 25% na 71% z celkových nákladov na mzdové doplnky. [19] 

Dôležité je tiež brať do úvahy Friedrich Hayekovu teóriu 'Ricardovho efektu'. Je to tendencia podnikateľov nahradiť pracovnú silu kapitálovými statkami, kým sa predlžuje výrobná štruktúra v dôsledku zvýšenia reálnych miezd. [20] V období medzi 1935 a 1936, ako bolo predtým vysvetlené, došlo k ekonomickému boomu, predlžovaniu výrobnej štruktúry. Činnosť odborov však vysoko znemožnila podnikateľom nahradiť pracovnú silu kapitálovými statkami, kým reálne mzdy astronomicky rástli. [21] 

Všetko čo bolo potrebné bol katalyzátor, ktorý by priniesol spomalenie tempa úverovej expanzie. O toto sa postaral akciový trh. Masívne regulácie pred rokom 1937, vrátane vysokých daní a právnych prekážok pre vnútorný obchod, znížili motiváciu investovať do trhu. 

Výsledkom bol akciový trh, na ktorom veľkú časť akcií držala pomerne malá skupina investorov. Toto prirodzene 'zoštíhlilo' trhy, čo znamenalo, že malé zmeny v nákupoch a predajoch sa mohli dramaticky prejaviť v cenách jednotlivých akcií. [22] Celková neistota, spôsobená zvýšením daňových sadzieb a niekoľkými rozhodnutiami Najvyššieho súdu, viedla k nestálym výkyvom na akciovom trhu, keďže sa investori rozhodli predať svoje akcie. 

Náhly pokles hodnoty agregátnych akciových indexov viedol k ešte rozsiahlejšej neistote, čo spôsobilo pokles objemu úverov. Toto katalyzovalo pokles na úverových trhoch. Rozsiahle malinvestície, ku ktorým došlo v 1935 a 1936 sa začali odkrývať. Obdobie 1937-1938, známe ako 'Roosevelta recesia,' bolo teda nutným obdobím nápravy po prudkom raste z obdobia 1935-1936. 

Viac náročnejších metód výroby alebo na kapitál náročnejších podnikateľských činnosti sa ukázalo byť menej ziskových, ako sa pôvodne predpokladalo. Okrem toho, marginálnu ziskovosť podkopali vysoké náklady na mzdy. Predvídateľným dôsledkom bol neuveriteľný pokles produktivity a nárast nezamestnanosti. 

Je evidentné, že recesia z roku 1937 nebola výsledkom nízkych vládnych deficitných výdavkov alebo kontraktačnej fiškálnej politiky na strane Federálnej rezervnej banky. Namiesto toho, bola výsledkom expanzívnej monetárnej politiky a masívnych vládnych regulácií. 

Toto sú dôležité lekcie, z ktorých sa musíme poučiť, pretože čelíme novému obdobiu recesie a pomalému oživeniu. Nemali by sme sa nechať oklamať a uveriť, že bez vysokých vládnych výdavkov a organizácie poskytujúcej lacné peniaze sa ekonomika zrúti. Skutočná situácia je úplne odlišná. V skutočnosti vysoké vládne výdavky a lacné peniaze len zvýšia malinvestície a zabránia potrebným nápravám, čo prinesie pokles prosperity.

Poznámky

[1] Proti prísnej monetárnej politike Federálnej rezervnej banky sa postavili Milton Friedman a Anna Schwartzová v A Monetary History of the United States, s. 493-545. Tiež pozri: Roos, Kenneth D., 'Federal Reserve Policy and the Recession of 1937–1938,' The Review of Economics and Statistics, roč. 32, č. 2: máj 1950; s. 178.
[2] Ako citované v Murphy, Robert, 'Christina Romer's Faulty Depression History' Mises Daily: 6. júla 2009.
[3] Rothbard, Murray: 'Reliving the Crash oh '29', Mises Daily: 21. decembra 2009. Tiež pozri: Murphy, Robert,  The Politically Incorrect Guide to the Depression and the New Deal, Regner, 2009.
[4] Všetky informácie o rozpočte (výdavkoch a príjmoch) poskytla Vládna tlačová agentúra.
[5] Friedman a Schwartz (1963).
[6] Pre vyvrátenie pozri: Rothbard, Murray, America's Great Depression, BN Vydavateľstvo: 2008.
[7] Friedman a Schwartz (1963) a Roose (1950).
[8] Anderson, Benjamin M.,  Economics and the Public Welfare, Liberty Press, Indianapolis, Indiana: 1979; s. 432-434.
[9] Salerno, Joseph T., Money and Gold in the 1920s and 1930s: An Austrian View, The Freeman: október 1999 (roč. 49, č 10).
[10] Tamtiež.
[11] Friedman a Schwartz (1963), s. 497-498.
[12] Tamtiež, s. 512.
[13] Anderson (1979), s. 346.
[14] Hayek, Friedrich A., Prices & Production and Other Works, Ludwig von Mises Institute, Auburn, Alabama: 2008, s. 78-79.
[15] Tamtiež, s. 67.
[16] Huerta de Soto, Jesús, Money, Bank Credit and Economic Cycles, Ludwig von Mises Institute, Auburn, Alabama: 2009; s. 349.
[17] Higgs, Robert, Depression, War and Cold War: Challenging the Myths of Conflict and Prosperity, Independent Institute, Oakland, Kalifornia: 2006, s. 11-13.
[18] Vedder, Richard K. a Gallaway, E. Lowell, Out of Work: Unemployment and Government in Twentieth-Century America, New York University Press, New York: 1993, s. 130-131.
[19] Tamtiež, s. 140-141.
[20] Huerta de Soto (2009), s. 330-331.
[21] Salerno (1999).
[22] Anderson (1979), s. 441-442.