O vyzname progresivno-konzervativnych bojov

Mises.cz: 27. srpna 2024, Veronika Moravčíková, komentářů: 16

Ak by som mohla stvoriť svet podľa svojich predstáv, asi by som to radšej nechala tak. Zrejme by to bola katastrofa, a to bez irónie. Svet, aký je, mnohokrát svojou komplexitou a nepredstaviteľnou prepojenosťou prevyšuje môj obmedzený ľudský mozog, ktorým si môžem predstavovať rôzne „keby svety“. 

V dôsledku tejto prepojenosti má každý zásah do neho množstvo línií, ktorými sa budú jeho dôsledky tiahnuť a prejavovať. 

Nech len nekonkrétne, všeobecne netáram, pokúsim sa pre predstavu uviesť ako príklad elektrifikáciu ľudských sídel. Samozrejme je pre ľudstvo v mnohom nesporným prínosom rozširujúca škála možností, ktorú využívame pre svoj úžitok. Bez nej by bol svet o dosť iným miestom. Túto zmenu všeobecne vnímame ako pokrok. Je to pochopiteľné, keďže sme zameraní práve na tie dôsledky, ktoré sme dosiahnuť chceli, ktoré nás motivovali danú zmenu zaviesť. Avšak popri tom nám uchádzajú ostatné línie dôsledkov. Na mnohé z nich zrejme nikdy neprídeme, iné pozorujeme, ale nespájame ich s danou zmenou a hľadáme ich príčinu v iných faktoroch a pri niektorých už začíname tušiť súvislosť. Napríklad sa javí ako veľmi pravdepodobný vplyv narušenia nášho cyrkadiálneho rytmu v dôsledku zavedenia umelého osvetlenia a vznikom istých typov rakoviny, keďže naše telá a mnohé procesy v nich sú priamo naviazané na prirodzený cyklus dňa a noci. Na tomto príklade som chcela poukázať na fakt, že tvorenie sveta podľa našich predstáv nikdy nestvorí svet podľa našich predstáv, keďže nemáme kvôli našej ľudskej obmedzenosti šancu predikovať všetky toky dôsledkov vychádzajúcich z komplexity sveta. Teda stále ostávame súčasťou sveta, ktorý svojim pôsobením ovplyvňujeme (ako aj každá jeho iná časť),  a ktorý následne ovplyvňuje nás. Netvrdím, že zmeny, ktoré prinášame, sú zle, rovnako tak netvrdím, že sú dobré. Ony jednoducho sú a viac ako ich hodnotenie mňa osobne obohacuje ich skúmanie a pochopenie.

Táto, ľudským mozgom nepredstaviteľná komplexnosť sveta, je však podľa mojej mienky jedným z dôvodov, prečo centrálne plánovanie časom zákonite zlyháva.

Je asi ľudskou prirodzenosťou povyšovať vlastnú predstavu sveta nad svet samotný, možno aj to prispieva ku jeho dynamike. Nie však tá samotná predstava, ale interakcie a vzájomné tenzie svetov v rôznych hlavách.

Snáď najciteľnejším a najaktuálnejším bojom dnešnej doby je boj predstáv konzervatívcov a progresívcov o to, aký svet by sme tu mali nastoliť. Neustále sa skloňujú slová ako spravodlivosť, rovnosť, morálka a rôzne iné, ktoré by mali charakterizovať ten vymyslený ideálny „keby svet“, v ktorom by bolo všetko, ako má byť. 

Podľa mojej mienky nad tým všetkým stojí významovosť sveta v jeho komplexite. Aj konzervatívne aj progresívne hlavy majú na tomto svete svoj význam, svoju funkciu, a ich vzájomná tenzia má na jeho tvorbe  nemalý podiel.

Progresívci  sú vo svojej podstate prístupnejší všetkému novému, milujú pokrok, vidia v ňom často kľúč k svetlejším zajtrajškom, k lepšiemu, ľahšiemu, zaujímavejšiemu, slobodnejšiemu životu.

Konzervatívci sú k zmenám výrazne nedôverčivejší. Majú často tendencie k nadhodnocovaniu možných rizík. Uznávajú generáciami overené prístupy, ktoré sa ukázali byť úspešné v horizonte času. Kým progresívci dávajú väčší význam benefitom prinášaných zmien, konzervatívci omnoho intenzívnejšie vnímajú a analyzujú možné nebezpečenstvá, ktoré by tu mohli  priniesť. 

Teraz by sa asi dalo zamyslieť, ktorý svet je  ten správny. Ja si myslím, že ten, kde funguje táto účelná interakcia a pnutie progresívnych a konzervatívnych prístupov k životu. Svet, kde každý presadzujúci sa progres musí  prejsť tlakom odporu konzervatívnych síl, aby sa obhájil a presadil, sa mi zdá ako ten najúčelnejší zo všetkých možných, ktoré si viem predstaviť. 

Tieto pnutia v ľudskej populácii trvajú nespočet rokov. V rôznych dobách si všetky inovatívne myšlienky meniace paradigmu doby museli tvrdo prerážať cestu cez tlak konzervatívnych stúpencov dovtedy platných modelov myslenia. Samozrejme nášmu zraku sú viditeľné len tie, ktoré sa presadili, preto máme tendenciu vidieť konzervatívcov ako brzdu pokroku. Nevidíme však všetky neúspešné zmeny, ktoré neprešli selekčným sitom konzervatívnych hláv, a ktorých prijatie by aj nemuselo byť najšťastnejšie.

Vo videu Urzu s Václavom som si vypočula zaujímavé úvahy o tom, ako v malom štáte začne byť nepodstatné, kto je progresívny a kto konzervatívny, keďže bude sloboda. Zamyslela som sa nad tým a osobne predpokladám, že to pnutie tu bude, len bude prebiehať inak. Tak ako sa zmení selekčný tlak na formovanie celej spoločnosti narušením skleníka, v ktorom boli vytvorené našim „farmárom“ nejaké ním nastavené parametre, tak sa zákonite zmení selekčný tlak určujúci progresívno-konzervatívnu tenziu. Kým vo veľkom štáte je nemalá časť boja ovplyvňovaná zhora (napr. dotáciami na tie „ideologicky správne“ projekty) v malom štáte sa podľa mňa sčasti prenesie boj  do akejsi živočíšnej účelovosti a tak vo vyššej miere dokáže naplniť svoj spoločensko-formatívny potenciál. Selekčný tlak na presadzujúcu sa zmenu by tak bol viac založený na jej sile a schopnosti obhájiť svoju opodstatnenosť v prostredí, nie na príslušnosti k tej „správnej ideológii“, ako to vidíme často krát dnes. Netvrdím, že v malom štáte by neboli „nálady“ viac či menej prajúce určitému spôsobu nazerania na svet, ale myslím, že by boli plastickejšie a dynamickejšie, ako keď je ideológia podporovaná jednotne systémovo.

V štáte často vo väčšej či menšej miere vzniká akási symbióza vlády a vedy. Z tejto symbiózy obe strany „ťažia“, získavajú výhody. Veda získava financie na výskumy a projekty, vláda zas získava nástroj na rozširovanie ideológie, ktorá podporená vedou zvyšuje svoju dôveryhodnosť u svojich občanov. Presvedčenie spoločnosti  o „nadľudskosti vedcov“, ktorí sú z princípu imúnni voči nástrahám sveta či podvodom, je skôr zbožným prianím ako realitou. Na túto tému by som odporúčala skvelú a vtipnú prednášku vedca Petra Slavíčka o podvodoch vo vede v histórii ľudstva.

A tak niet divu, že vláda využíva v spolupráci s vedou prirodzené ľudské tendencie nejako konať, ktorá ako daň za výhody ťažiace z tejto symbiózy položí princípy nezaujatosti, s ktorými si ju spoločnosť stotožňuje.

Ako príklad by som uviedla Nemecko pred druhou svetovou vojnou. Predstava, že fašistická ideológia bola ideológiou nevzdelaných hlupákov, je, myslím, mylná. Jednou z významných činiteľov, ktoré prispeli k vzniku fašizmu, bola veda, ktorá opisovala vcelku zaujímavé pozorovania, no následne bola svojskými interpretáciami zneužitá štátom. Nemeckí vedci si všímali rozdielne znaky u „civilizovaných“ ľudí a „divochov“. Z daných pozorovaní padla veľmi zaujímavá hypotéza o domestikácii ľudského druhu, keďže znaky, ktorými sa odlišovala civilizovaná spoločnosť od spoločnosti divochov, boli typické pre všetky domestikované druhy zvierat (vyššia variabilita znakov, pokles miery agresivity, gracilita kostí…). Samotné pozorovanie bolo fascinujúce, no hľadanie príčin a popis prejavov nestačil. Ľudia si potrebovali zostaviť svet, v ktorom je nesporné, čo je dobré, a čo zlé – a tejto predstave ideálneho „keby sveta“ podriadiť svet skutočný, taký aký je a ako sa vyvinul. Na jednej strane si uvedomovali vyššiu životaschopnosť a lepšie vyvinuté mechanizmy pre prežitie  u divochov a rozumeli jej účelnosti, no zároveň sa to v nich bilo s predstavou toho, ako by mal morálny človek vystupovať, v akých sférach sa rozvíjať a uplatňovať a ako vznešene a urodzene by mal pôsobiť. Tu vznikli prvé myšlienky eugeniky a rasovej čistoty v Nemecku. 

Ťažko povedať, čo by sa stalo, ak by štát nemal takú silu, no vieme čo sa stalo v prípade, že ju mal. Politika vytvorila symbiózu s vedou. Prestížne nemecké vedecké časopisy slúžili ako nástroj pretláčania vtedy novej, prelomovej ideológie, vychádzali v nich články podporujúce procesy eugeniky a rasovej čistoty. Oponenti pochopiteľne príliš priestoru nedostávali, a preto tak len ťažko hovoriť o účelnom boji nových myšlienok „čistej rasy“ s odporom prirodzene nedôverčivejšej časti populácie, ktorá v prichádzajúcej zmene hľadala riziká a rôzne nekonzistentnosti, teda  to, čo hlavy spoliehajúce sa na rokmi overené prístupy, robia s každým nezvaným hosťom, narušujúcim štruktúru sveta v ich hlave.

Je možné, že v malom či žiadnom štáte by sa symbiózy s vedou vytvárali tiež. Pravdepodobne by boli hráči, ktorí by svoje postavenie v spoločnosti upevňovali vo vzájomne výhodnej spolupráci s vedou, využívali jej vplyv pre vlastné záujmy. Avšak predpokladám, že by nebolo tak jednoduché odstaviť zástancov iných modelov na poli vedy, ktorí by mohli vytvárať symbiózy s inými subjektami fungujúcimi na inej stratégii prežitia. Tak by podľa mojej mienky fungovalo stále viac brzdiacich mechanizmov, viac trecích plôch pôsobiacich v prospech selekcie prospešného.