Na Slovensku máme priveľa absolventov učiteľských odborov. To je na jednej strane problém z pohľadu rozloženia finančných zdrojov, ktoré by mohli byť v školstve použité efektívnejšie. A nepatria sem iba študenti učiteľských odborov, ktorí nikdy nič neučili a ani nebudú učiť; ale aj inflácia právnických či iných spoločensko-humanitných odborov ako sociálna práca.

Daňový poplatník tak nedostáva za svoje nedobrovoľné platby očakávanú protihodnotu. Bol „presvedčený“ rôznymi ekonómami platiť verejné vysoké školstvo z dôvodu jeho údajnej pozitívnej externality pre celú spoločnosť. Štúdium niektorých odborov sa však skôr mení na negatívnu externalitu v podobe nespokojných a nezamestnaných absolventov vysokých škôl. Tým sa dostávame na druhú stranu rovnice.

Vysokoškolské štúdium má byť cestou na zvýšenie ľudského kapitálu mladých ľudí, čím sa majú stať hodnotnejšími pre trh práce, čo v konečnom dôsledku zvýši bohatstvo krajiny. To sa však vo vyššie opísaných prípadoch vo veľkej miere nedeje.

Aj napriek tomu však mohlo mať pre týchto študentov zmysel študovať. Na konci štúdia totiž získali diplom, ktorý o nich niečo signalizoval. Diplom fungoval pre potenciálneho zamestnávateľa ako indikátor schopnosti absolventov učiť sa, pravidelne plniť svoje povinnosti a navštevovať jedno miesto či počúvať autoritu.

Aj táto signalizačná hodnota vysokoškolského štúdia však začína byť otázna. Aby bol totiž signál funkčný, musí byť relatívne vzácny a nákladný. Musí umožňovať deliť ľudí minimálne na dve skupiny – tých, ktorí ho dokážu, a tých, ktorí ho nedokážu získať. S infláciou titulov však upadá jeho vzácnosť a so školami maximalizujúcimi počet absolventov upadá aj jeho nákladovosť – náročnosť štúdia už tak bezplatného štúdia.

Vysokoškolské štúdium tak nielenže často pri rôznych spoločensko-humanitných smeroch nezvyšuje ľudský kapitál (daňoví poplatníci nezískavajú protihodnotu), ale navyše aj signalizačná úloha titulu stráca svoju hodnotu.

To si všimli už aj niektoré súkromné spoločnosti. Napríklad vo Veľkej Británii oznámila spoločnosť Ernst & Young, že už nebude od uchádzačov o prácu vyžadovať vysokoškolský titul, ale ich schopnosti si radšej overí v sérii testov. Rozhodla sa tak po zverejnení výsledkov ich 18 mesiacov trvajúcej štúdie, ktorá nepotvrdila žiadny vzťah medzi akademickými úspechmi a následným výkonom v práci.

Vysokoškolský titul fungoval ako možnosť postaviť sa v divadle na stoličku, aby ste lepšie videli. Keď sa však môžu postaviť všetci – a aj tak spravia, vidíte znova všetci rovnako ako predtým a navyše vás budú bolieť nohy. Táto bolesť nôh je niečo, čo začínajú zažívať študenti nielen na Slovensku, ale po celej Európe. Je to relatívne nový fenomén, ktorý v Európskej komisii eufemisticky nazývajú „prekvalifikovanosť“. Inak povedané, ste príliš dobrí pre súčasné podmienky na pracovnom trhu. Ibaže by to bolo naopak.

Podľa štúdie Strategic Transitions for Youth Labour in Europe nedokáže v niektorých štátoch absorbovať trh práce až tretinu „prekvalifikovaných“ mladých ľudí. Inými slovami ide o situáciu, keď výborná španielska študentka histórie genderových štúdií obsluhuje v miestnom bare v Madride namiesto toho, aby robila… A tu sa dostávame na koreň problému. Čo by vlastne mala robiť? Čo ak nejde o prekvalifikovanosť, ale o zlú kvalifikovanosť?

Ak by v týchto krajinách malo titul len malé percento ľudí, úspešné absolvovanie (inak pre trh práce ťažko využiteľných) genderových štúdií by pravdepodobne umožnilo absolventovi efektívne signalizovať jeho schopnosti rýchlo sa naučiť nové veci a dlho sedieť na jednom mieste, čo by mohli oceniť rôzni zamestnávatelia. Keď však počet absolventov vysokých škôl rýchlo rastie a v európskej sedemročnici je naplánované, že do roku 2020 má mať až 40 percent ľudí vo veku 30 až 34 rokov vysokoškolské vzdelanie, titul stráca akúkoľvek signalizačnú funkciu.

Riešením však nie je navrátiť titulu signalizačnú hodnotu, ale skôr spraviť zo vzdelávania proces zvyšujúci ľudský kapitál. Teda niečo, na čo vôbec vzdelávanie existuje. Odtrhnutie ponuky vzdelávania od dopytu na trhu práce nie je nejaký nezávislý fenomén, ktorý sa tu náhodou objavil. Ide skôr o systémové zlyhanie v dôsledku zlého nastavenia štruktúry podnetov v rámci celého vzdelávacieho systému (vysokých) škôl.

To, ako by mohlo vyzerať optimálne zladenie štruktúry podnetov, sme mohli vidieť na príklade súkromných škôl v rozvojovom svete. V rámci nich existuje priame prepojenie zodpovednosti medzi všetkými aktérmi: platiacimi zákazníkmi, ktorí očakávajú kvalitný produkt vo forme užitočných vedomostí; učiacimi učiteľmi, ktorí sa snažia robiť svoju prácu najlepšie, ako vedia, lebo od toho závisí ich príjem; a majiteľmi škôl, ktorí hľadajú nové a lepšie cesty, ako uspokojiť dopyt po vzdelaní a pritom udržovať náklady pod výnosmi – teda dosahovať zisk.

Pre niektorých to možno bude znieť poburujúco, ale vysokoškolské systémy vzdelávania z rozvinutých krajín sa majú čo učiť od systému základného vzdelávania v rozvojových krajinách. Predovšetkým, ak ide o nastavenie štruktúry podnetov (motivácií) pre všetkých účastníkov vzdelávacieho procesu. Chudobní ľudia v týchto krajinách si totiž nemôžu dovoliť platiť na vzdelávanie, ktoré nezvyšuje ľudský kapitál.