Prečo sa vláda nedokáže racionálne rozhodovať

Mises.cz: 04. prosince 2010, Ben O'Neill (přidal Jakub Stračina), komentářů: 1

Pri vzácnej príležitosti škrtov, alebo skôr znižovania miery rastu výdajov na niektoré z poskytovaných služieb, býva vláda z pravidla vyzvaná na diskusiu s príslušnými zainteresovanými skupinami (stakeholders) a členmi komunity. Proklamovaný cieľ tohto procesu je vyhodnotiť názory tých, ktorí budú navrhnutým rozhodnutím ovplyvnení, teda odhadnúť náladu elektorátu podľa ktorej sú papaláši zaprisahaní riadiť sa.

Iste, keby mal niekto vypracovať dôkladnú štúdiu postojov komunity k spomínanému návrhu, musel by zistiť názory náhodného súboru členov komunity. Použitie náhodného výberu zaisťuje absenciu systematického vychylénia. Okrem toho môže byť vychýlenie spôsobené napríklad aj absenciou odpovede. Odpovede získané z náhodného výberu môžu byť použité ako odhad pre mienku širšej komunity. Na určenie toho do akej miery je daný odhad reprezentatívny sa používajú štatistické metódy. Ide o štandardnú vedeckú techniku odhadu verejnej mienky bez nutnosti dotazovať každého jej člena.

Isté ale je že vláda takto nepostupuje. Vládu namiesto toho zaujíma postoj relevantných, teda zainteresovaných skupín identifikovaných byrokaciou. Kto sú títo zainteresovaní? Sú to samozrejme jednotlivci a skupiny ktorým pri danom rozhodnutí o niečo ide. A keď povieme že im 'o niečo ide', mali by sme byť selektívnejší. Vládne výdaje sú aspoň z časti platené celou radou najrôznejších daní ktoré sú ukradnuté v podstate od každého obyvateľa. Keďže pri jednotlivých rozhodnutiach nemáme záujem dotazovať každého obyvateľa, dotazovanie je obmedzené práve na tých, ktorí budú rozhodnutím najviac ovplyvnení.

Pri obzvlášť dôležitých rozhodnutiach sa vláda môže cítiť zaviazaná okrem zainteresovaných osloviť aj širšiu komunitu. Pri výbere oslovených však opäť nejde nejde o metódu náhodného výberu. To by totiž znamenalo že niektorí členovia komunity sú z rozhodovania vylúčený “hodom kocky”, čo je nedemokratické. Miesto toho vláda proste vyzve verejnosť aby sa vyjadrila, alebo nejakým spôsobom komunikovala svoj postoj. Tento proces je autoselektívny. Respondentami sa stávajú tí, ktorí sa sami rozhodnú reagovať, participovať na diskusii, alebo sa nejakým iným spôsobom nechajú počuť.

Rent-seeking: snaha získavať privilégiá a osobné výhody prostredníctvom politického procesu

Výsledkom tohoto výberového mechanizmu je, že obe skupiny, teda tí ktorí sú k reakcii vyzvaní vládou a tí ktorí sa zapoja z vlastnej iniciatívy, majú na výsledku daného rozhodnutia veľký záujem. Keďže sú náklady jednotlivých služieb poskytovaných vládou rozšírené naprieč populáciu, zatiaľ čo benefity sú koncentrované v rukách oveľa menších skupín rent-seekerov, sú to práve rent-seekeri ktorí sa budú aktívne podieľať na konzultáciách pri procese rozhodovania.

Tento výsledok nie je ničím iným ako prejav racionálnej nevedomosti a racionálnej neparticipácie tých ktorí majú na výsledku daného rozhodnutia malý záujem. Pre nich je hodnota, ktorú môžu potenciálne získať ak sa pokúsia ovplyvniť proces rozhodovania vo svoj prospech prevážená hodnotou času, námahy, stresu a nákladmi príležitosti (opportunity costs) iných aktivít (ako voľný čas alebo platená práca).

Pre dôchodcu, ktorí je pri preprave k lekárovi a pri kontakte s okolím závislý na autobusovej hromadnej doprave sú dôsledky zrušenia ním využívanej linky veľmi vážne. Pre bežného daňového poplatníka, ktorý túto linku nevyužíva je čistý zisk z jej zrušenia minimálny. Účasť na spoločenskej diskusii o zrušení tejto linky, aj keby bola úspešná, je zjavne prevážená nutne investovanou námahou a stresom.

Keď aj necháme otázku účasti na rozhodovaní bokom, musíme si položiť nasledovnú otázku: otázku: Kto bude mať na rozhodovací proces väčší vplyv? Dôchodca, ktorému je doslova do plaču z možných dopadov rozhodnutia na jeho život? Alebo daňový poplatník, ktorí si môže spočítať že by mu škrt v službách MHD ušetril 27 dolárov ročne na daniach?

O výsledku verejnej diskusie nemusíme mať v tomto prípade pochyby. Rovina rozhodovacieho procesu bude naklonená smerom k rent-seekerom, rovnako počtom zúčastnených, ako aj dôrazom s ktorým budú pretláčať svoje záujmy. Daňový poplatník ktorý by riskoval že na seba privedie hnev “komunity” aby si obhájil svoj nepatrný záujem zoči-voči značným záujmom rent-seekerov by musel preukázať značné odhodlanie.

Toto platí pre všetky vládou poskytované služby ktoré sú charakteristické širokým rozložením nákladov naprieč masou daňových poplatníkov. V každom takom prípade pozostáva “komunita” oslovená vládou z rent-seekerov, ktorí profitujú z danej služby na úkor daňového poplatníka. Takto dochádza k tomu, že každý vo vláde kto si želá expanziu štátu, pričom takých je veľa, má k dispozícii práve tú správnu sadu okresaných hracích kociek. Môžu totiž prehlásiť že pri rozhodovaní za nimi stála “komunita”, ktorá napokon sama prehovorila, a že rozhodnutie je výsledkom spoločnej diskusie “všetkých ktorý na ňom mali záujem”. Nechajú sa počuť že demokracia vyžaduje aby sa vláda riadila postojmi tejto komunity, a že by šlo o facku demokracii keby boli tieto postoje ignorované.

Keby sa aj vláda po rozhodovacom procese rozhodla škrtať, je toto rozhodnutie náchylné k obvineniam z toho, že diskusia bola len pro forma, a že o výdajovom škrte už bolo vopred rozhodnuté. To môže byť samozrejme pravda, hlavne ak sa v procese diskusie neobjaví nič čo by výraznejšie hralo v prospech finálneho rozhodnutia. Stále sa však pozeráme len na časť problému. Pravdou je že samotný výsledok rozhodovacieho procesu býva hotovou vecou, vo svojej podstate vychýlený v prospech záujmov rent-seekerov, ktorým v prípade špecifických služieb poskytovaných vládou ide o viac ako daňovým poplatníkom, ktorý sú zdieraní aby sa za celú vec mohlo zaplatiť.

Pôvodný článok najdete tu.