Prináša míňanie prosperitu?
Mises.cz: 14. listopadu 2010, Russ Roberts (přidal Peter), komentářů: 0
Ako vysvetlil Robert Higgs, nútenie ľudí, aby slúžili v armáde a rast meraný pomocou HDP (ktorý zahŕňa všetky tie tanky a bomby a vojenské platy) vám o prosperite nepovie nič.
Prináša míňanie prosperitu? Ak sa nad tým zamyslíte, je to divná predstava. Míňanie je spotreba. Spotreba znamená spotrebovať veci. Ako by to mohlo vytvárať prosperitu? Keď už, tak ten vzťah je opačný – je to prosperita, ktorá prináša výdavky.
Aj keď keynesiánska logika je celkom ohromujúca. V čase, keď existuje vysoká nezamestnanosť, výdavky by mali vytvoriť dopyt. Akýkoľvek druh výdavkov. Takže ak spotrebitelia nechcú utrácať, potom môže ekonomiku stimulovať štát. A dopyt by mal vytvoriť pracovné miesta, všakže, bez ohľadu na to, odkiaľ pochádza tento dopyt, nie? A to dodá šťavu celému systému prostredníctvom toho, čo sa obvykle nazýva “ekonomický kolobeh” alebo tiež známy ako keynesiánsky multiplikátor. Novoprijatí pracovníci majú teraz viac peňazí na míňanie. Ich výdavky vytvárajú väčší dopyt, čo vytvára viac pracovných miest. A čoskoro, celá ekonomika ide opäť na plné obrátky.
Klasickým argumentom proti tomuto príbehu je, že peniaze, ktoré štát míňa, musia odniekiaľ pochádzať (sám som napísal článok o jednej z verzií tohto argumentu). Ale v skutočnosti by sme o tom mali premýšľať tak, že zdroje musia odniekiaľ pochádzať. A keď sú zdroje veľmi málo využívané (povedzme nezamestnanosť okolo 10%), tento argument nie je tak presvedčivý, ako by mohol byť v čase prosperity.
Ale aj v rámci keynesiánskej teórie, a dokonca aj v časoch vysokej nezamestnanosti, je argument o agregátnom dopyte stále problematický – v skutočnom svete by sa podniky, ktoré by čelili zvýšenému dopytu po ich produktoch, mohli jednoducho rozhodnúť, že budú pracovať intenzívnejšie so súčasnými pracovníkmi alebo zvýšia ceny, namiesto zvyšovania výroby. Oba varianty sú rozumné a schodnné, ak by bola nezamestnanosť 10% a vy a vaši pracovníci by ste sa obávali o budúcnosť. V takýchto podmienkach sa zamestnávatelia zdráhajú najímať nových pracovníkov. Pracovníci sú radšej ochotní pracovať o niečo viac, než si zvoliť menej príťažlivú alternatívu.
Ale myslím si, že lepší argument proti keynesiánskemu postoju je viac holistický. Ak ekonomika nefunguje, prečo by jej mal pomôcť nárast výdavkov? Prečo by to malo mať vôbec nejaký vplyv, okrem okamžitého krátkodobého prínosu pre ľudí, ktorí dostanú tieto peniaze? Prečo by to malo oživiť celú ekonomiku?
Predstavte si, že máte množstvo mokrého dreva a snažíte sa ho zapáliť kúskom novín. Máte na chvíľu oheň, kým horia noviny. Ale keď noviny zhoria, drevo sa nechytilo. Aj keď spálite oveľa viac novín (väčší stimulačný balík) nevysuší to drevo natoľko, aby sa chytilo horieť.
A tak sa vynára empirická otázka. Nie je keynesiánska teória so všetkými jej novodobými matematickými modelmi, o ktoré sa opiera, nič iné ako rozprávka? Je pravda, že ak štát minie jeden dolár vytvára viac ekonomickej aktivity ako je jeden dolár? Alebo je to iskra, ktorá hneď zhasne a ak niečo, tak vytvára väčší pesimizmus ohľadom budúcnosti.
Ekonómovia z oboch ideologických smerov prichádzajú s rôznymi odpoveďami na túto otázku. Pri týchto odpovediach používajú rôzne ekonometrické techniky, aby spochybnili autonómny efekt štátnych výdavkov, zatiaľ čo všetko ostanté považujú za konštantné. Ich výsledné výpočty zaberajú celý zošit.
Je teda prirodzené pozrieť sa na prípady z praxe. Keynesiánci jeden majú. Druhá svetová vojna. Ako som už uviedol predtým, neexistuje dôvod si myslieť, že štátne výdavky na zbrojenie urobili niečo viac než stimulovali vojenský sektor. Vôbec nevyvolali zvýšenie sporeby v súkromnom sektore. Keynesiánci poukazujú na rastúce HDP a nízku nezamestnanosť. Ale ak by štát povolal všetkých mužov, ženy a deti, aby vyrobili lano a viazali na ňom obrovské uzly, ktoré si objednal štát a potom by ho zakopali s využitím ešte viac nútenej práce, nezamestnanosť by bola nulová, HDP by bolo obrovské, ak by štát stanovil vysoké ceny za uzly, ale všetci by sme zomreli od hladu. To nie je prosperita. To je opak prosperity.
Ako vysvetlil Robert Higgs, nútenie ľudí, aby slúžili v armáde a rast meraný pomocou HDP (ktorý zahŕňa všetky tie tanky a bomby a vojenské platy) vám o prosperite nepovie nič. Musíte sa pozrieť na to, čo boli ľudia schopní spotrebovať. A čo zostalo po tom, ako sa skončila výroba tankov a zbraní a bômb. Ekonomika zažívala zlé časy, ak ste neboli vo vojenskom sektore.
Ale existuje ďalší prípad z praxe, ktorý bol vyskúšaný s biliónmi dolárov.
Západný svet poslal bilióny dolárov do chudobných krajín. Na rozdiel od domácich stimulov, pri tomto druhu nemôžete argumentovať tým, že zdroje musia od niekiaľ pochádzať. V prípade zahraničnej pomoci pochádzajú zdroje z vonku systému. Takže toto by mal byť ideálny test keynesiánskeho stimulu. Väčšina príjemcov zahraničnej pomoci má vysokú mieru nezamestnanosti. Takže je tam mnoho nevyužitých zdrojov, ktoré sa len tak poflakujú a čakajú, kedy ich niekto zamestná.
Zamyslite sa nad všetkými tými priehradami a mostami a cestami a inými druhmi infraštruktúry, ktoré boli postavené vďaka financovaniu z peňazí z medzinárodnej pomoci.
Vytvárajú ale výdavky zo zahraničnej pomoci prosperitu v týchto krajinách? Väčšinou nie. Alebo možno nikdy. Peniaze sa minú a je po všetkom. Multiplikátor sa nikdy nezhmotňuje. A to preto, že tieto ekonomiky nefungujú . Majú mizernú vládu. Sú skorumpované. Majú stagnujúci trh práce. Takže prílev peňazí nevytvorí prosperitu. Len sa peniaze presúvajú do rúk tým, čo sú naklonení vláde.
Ľudia sa budú donekonečna hádať, či bol Obamov stimulačný balík plytvaním peňazí, zachránil ekonomiku pred ešte väčším poklesom alebo oddialil prirodzené oživenie ekonomiky. Môže to tak byť, ale neexistuje dôkaz. Čo sa dá dokázať je, že nalievame obrovské množstvo peňazí do nefungujúcich ekonomík a na ekonomiku ako celok to má len minimálny vplyv. Profitujú z nich ľudia, ktorí ich dostanú, ale neopravia to, čo je pokazené.
Aj keď keynesiánska logika je celkom ohromujúca. V čase, keď existuje vysoká nezamestnanosť, výdavky by mali vytvoriť dopyt. Akýkoľvek druh výdavkov. Takže ak spotrebitelia nechcú utrácať, potom môže ekonomiku stimulovať štát. A dopyt by mal vytvoriť pracovné miesta, všakže, bez ohľadu na to, odkiaľ pochádza tento dopyt, nie? A to dodá šťavu celému systému prostredníctvom toho, čo sa obvykle nazýva “ekonomický kolobeh” alebo tiež známy ako keynesiánsky multiplikátor. Novoprijatí pracovníci majú teraz viac peňazí na míňanie. Ich výdavky vytvárajú väčší dopyt, čo vytvára viac pracovných miest. A čoskoro, celá ekonomika ide opäť na plné obrátky.
Klasickým argumentom proti tomuto príbehu je, že peniaze, ktoré štát míňa, musia odniekiaľ pochádzať (sám som napísal článok o jednej z verzií tohto argumentu). Ale v skutočnosti by sme o tom mali premýšľať tak, že zdroje musia odniekiaľ pochádzať. A keď sú zdroje veľmi málo využívané (povedzme nezamestnanosť okolo 10%), tento argument nie je tak presvedčivý, ako by mohol byť v čase prosperity.
Ale aj v rámci keynesiánskej teórie, a dokonca aj v časoch vysokej nezamestnanosti, je argument o agregátnom dopyte stále problematický – v skutočnom svete by sa podniky, ktoré by čelili zvýšenému dopytu po ich produktoch, mohli jednoducho rozhodnúť, že budú pracovať intenzívnejšie so súčasnými pracovníkmi alebo zvýšia ceny, namiesto zvyšovania výroby. Oba varianty sú rozumné a schodnné, ak by bola nezamestnanosť 10% a vy a vaši pracovníci by ste sa obávali o budúcnosť. V takýchto podmienkach sa zamestnávatelia zdráhajú najímať nových pracovníkov. Pracovníci sú radšej ochotní pracovať o niečo viac, než si zvoliť menej príťažlivú alternatívu.
Ale myslím si, že lepší argument proti keynesiánskemu postoju je viac holistický. Ak ekonomika nefunguje, prečo by jej mal pomôcť nárast výdavkov? Prečo by to malo mať vôbec nejaký vplyv, okrem okamžitého krátkodobého prínosu pre ľudí, ktorí dostanú tieto peniaze? Prečo by to malo oživiť celú ekonomiku?
Predstavte si, že máte množstvo mokrého dreva a snažíte sa ho zapáliť kúskom novín. Máte na chvíľu oheň, kým horia noviny. Ale keď noviny zhoria, drevo sa nechytilo. Aj keď spálite oveľa viac novín (väčší stimulačný balík) nevysuší to drevo natoľko, aby sa chytilo horieť.
A tak sa vynára empirická otázka. Nie je keynesiánska teória so všetkými jej novodobými matematickými modelmi, o ktoré sa opiera, nič iné ako rozprávka? Je pravda, že ak štát minie jeden dolár vytvára viac ekonomickej aktivity ako je jeden dolár? Alebo je to iskra, ktorá hneď zhasne a ak niečo, tak vytvára väčší pesimizmus ohľadom budúcnosti.
Ekonómovia z oboch ideologických smerov prichádzajú s rôznymi odpoveďami na túto otázku. Pri týchto odpovediach používajú rôzne ekonometrické techniky, aby spochybnili autonómny efekt štátnych výdavkov, zatiaľ čo všetko ostanté považujú za konštantné. Ich výsledné výpočty zaberajú celý zošit.
Je teda prirodzené pozrieť sa na prípady z praxe. Keynesiánci jeden majú. Druhá svetová vojna. Ako som už uviedol predtým, neexistuje dôvod si myslieť, že štátne výdavky na zbrojenie urobili niečo viac než stimulovali vojenský sektor. Vôbec nevyvolali zvýšenie sporeby v súkromnom sektore. Keynesiánci poukazujú na rastúce HDP a nízku nezamestnanosť. Ale ak by štát povolal všetkých mužov, ženy a deti, aby vyrobili lano a viazali na ňom obrovské uzly, ktoré si objednal štát a potom by ho zakopali s využitím ešte viac nútenej práce, nezamestnanosť by bola nulová, HDP by bolo obrovské, ak by štát stanovil vysoké ceny za uzly, ale všetci by sme zomreli od hladu. To nie je prosperita. To je opak prosperity.
Ako vysvetlil Robert Higgs, nútenie ľudí, aby slúžili v armáde a rast meraný pomocou HDP (ktorý zahŕňa všetky tie tanky a bomby a vojenské platy) vám o prosperite nepovie nič. Musíte sa pozrieť na to, čo boli ľudia schopní spotrebovať. A čo zostalo po tom, ako sa skončila výroba tankov a zbraní a bômb. Ekonomika zažívala zlé časy, ak ste neboli vo vojenskom sektore.
Ale existuje ďalší prípad z praxe, ktorý bol vyskúšaný s biliónmi dolárov.
Zahraničná pomoc
Západný svet poslal bilióny dolárov do chudobných krajín. Na rozdiel od domácich stimulov, pri tomto druhu nemôžete argumentovať tým, že zdroje musia od niekiaľ pochádzať. V prípade zahraničnej pomoci pochádzajú zdroje z vonku systému. Takže toto by mal byť ideálny test keynesiánskeho stimulu. Väčšina príjemcov zahraničnej pomoci má vysokú mieru nezamestnanosti. Takže je tam mnoho nevyužitých zdrojov, ktoré sa len tak poflakujú a čakajú, kedy ich niekto zamestná.
Zamyslite sa nad všetkými tými priehradami a mostami a cestami a inými druhmi infraštruktúry, ktoré boli postavené vďaka financovaniu z peňazí z medzinárodnej pomoci.
Vytvárajú ale výdavky zo zahraničnej pomoci prosperitu v týchto krajinách? Väčšinou nie. Alebo možno nikdy. Peniaze sa minú a je po všetkom. Multiplikátor sa nikdy nezhmotňuje. A to preto, že tieto ekonomiky nefungujú . Majú mizernú vládu. Sú skorumpované. Majú stagnujúci trh práce. Takže prílev peňazí nevytvorí prosperitu. Len sa peniaze presúvajú do rúk tým, čo sú naklonení vláde.
Ľudia sa budú donekonečna hádať, či bol Obamov stimulačný balík plytvaním peňazí, zachránil ekonomiku pred ešte väčším poklesom alebo oddialil prirodzené oživenie ekonomiky. Môže to tak byť, ale neexistuje dôkaz. Čo sa dá dokázať je, že nalievame obrovské množstvo peňazí do nefungujúcich ekonomík a na ekonomiku ako celok to má len minimálny vplyv. Profitujú z nich ľudia, ktorí ich dostanú, ale neopravia to, čo je pokazené.