Proti copyrightu, znovu

Mises.cz: 07. září 2012, Wendy McElroy (přidal Peter), komentářů: 4

Pohľad naspäť

Ernest Hemingway raz napísal, „Ak ste ako mladý človek mali to šťastie žiť v Paríži, potom kdekoľvek pôjdete, navždy zostane s vami, pretože Paríž je prenosný pôžitok.“ Pre libertariánov bolo takým na začiatku 80tych rokov Los Angels. Bolo spojené s večernými klubmi, študentskými skupinami, malými časopismi, diskusiami a konferenciami. Vďaka koncentrácii veľmi kvalitných profesorov a aktivistov v tejto oblasti bol enormný rozvoj aktivít nevyhnutný. Hoci bola novovzniknutá Libertariánska strana extrémne aktívna; kruhy, v ktorých som sa pohybovala ja, boli vo všeobecnosti proti politike alebo apatické voči politike elektorátu. Zahŕňali kádre zoskupené okolo Roberta LeFevra, hŕstku objektivistov (väčšinou obdivovateľov Nathaniela Brandena), niekoľkých galambosiánov a toľko rothbardiánov, koľko sa len dalo stretnúť. Neskôr sme Carl Watner, George H. Smith a ja založili vlastný, jedinečný krúžok vytvorením Voluntaristických listov („The Voluntaryist") a znovuzavedením označenia voluntaryista späť do libertariánskeho mainstreamu. Libertariánmi navštevovaný obchod s knihami s názvom Lysadner’s Books, ktorý som spoluvlastnila, sa stal centrom voluntaryismu.

Jeden konkrétny intelektuálny kruh mal obzvlášť veľký vplyv na vývoj môjho myslenia ohľadne duševného vlastníctva: anarcho-kapitalisti, ktorí boli zoskupení okolo Samuela Konkina III. (alebo, ako on sám preferoval, SEK3), z ktorých mnohí žili v rovnakom bytovom komplexe ako SEK3; komplex sa stal známy ako anarcho-dedina. (Popravde to bol hlavne SEK3 a Victor Koman než celý krúžok, kto mal na mňa najväčší vplyv.)

Prvý krát som sa s teóriou, ktorá sa zaoberala duševným vlastníctvom, stretla pri čítaní Ayn Rand (1), ale veľmi som sa nad ňou nezamýšľala. Túto problematiku som začala kriticky analyzovať až pri čítaní Lysandera Spoonera. Spooner zastával veľmi extrémnu formu vlastníctva myšlienok. Napísal, „Právo autora na jeho myšlienky je tak bezpodmienečné, že môže zakázať, aby boli komunikované dokonca aj ľudskou rečou, ak si to želá.“ (2) Vo veľkom som si osvojila mnohé zo Spoonerových myšlienok, ale vyhla som sa jeho názoru na duševné vlastníctvo. Hoci som v tej dobe nespochybňovala predstavu, že myšlienky môžu byť vlastnené, znepokojilo ma však, ako veľmi sa Spoonerova obhajoba približovala galabosiánskemu pohľadu, ktorému sa toľkí z mojich súputníkov posmievalo. Galambos bol známy tým, že mal nádobu, do ktorej vhodil mincu, vždy keď použil slovo, ktoré bolo „vynájdené“ niekým iným a komu (podľa neho) dĺžil za jeho použitie peniaze. Myslela som si vtedy (aj teraz), že takýto vlastnícky nárok išiel proti slobodnému toku poznania nevyhnutného pre prosperujúcu spoločnosť... alebo prosperujúceho jednotlivca, keď ide o to. Spoonerov postoj k duševnému vlastníctvu sa mi zdal nesprávny.

V rovnakom čase som bola zapojená do indexovania periodika Bejamina Tuckera z 19teho storočia Sloboda (1881-1908) a postupne som sa dostala k Tuckerovej diskusii o duševnom vlastníctve, v ktorej zásadne nesúhlasí s názormi jeho mentora Spoonera. Pre pred-stimeritovského Tuckera bola táto problematika jeho jediné odchýlenie sa od Spoonera. Ako som v rámci Slobody čítala túto veľmi aktívnu debatu, začala som svoju oddanosť duševnému vlastníctvu opúšťať. Úplne som napríklad opustila myšlienku, že vynálezy môžu byť legitímne patentované. Moja viera v copyright bola však neústupnejšia, napriek faktu, že Murray Rothbard – môj idol a priateľ – bol proti copyrightu. Úprimne, s Murrayom sme sa o tejto téme nikdy nebavili.

Ale so SEK3 áno. Veľa ľudí trochu otravoval spôsob, akým diskutoval o myšlienkach. Mal vytrvalosť a prirodzenú istotu sebou samým, čo niektorých iritovalo, ale mňa to očarovávalo. SEK3 bol vždy dostupný a „za“ kecanie, ktoré trvalo hodiny. Mal zvláštnu schopnosť vo vašich argumentoch nájsť nitku myslenia, ktorá sa dala zredukovať na absurdnosť. Niektorí ľudia tejto schopnosti tvrdo zdorovali, pretože si mysleli, že chce, aby vyzerali hlúpo, ale mňa to fascinovalo a zaujalo. Bola to v skutočnosti podobná technika argumentácie, ktorá ma primäla v 16 rokoch opustiť vieru v Boha. SEK3 teraz použil túto techniku na mňa a postupne tak odsekával z mojej akceptácie copyrightu. (3) O poslednú ranu sa postaral spisovateľ science fiction a človek zo skupiny SEK3 Victor Koman, ktorý mi na inak nevýznamnej oslave položil veľmi dobre mierenú otázku. Vic sa ma opýtal, „Podľa teba skutočne vlastníš niečo, čo je v mojej mysli?“ Pre anarchistku, ktorá v tom čase čítala Tuckera a abolicionistov 19. storočia, bola možná len jedna jediná odpoveď: „Nie.“ Ak by som však tvrdila, že vlastním zoskupenie slov, ktoré čítal, tak moja odpoveď by bola „áno“, pretože toto zoskupenie sa teraz nachádzalo vo Victorovej mysli. Ak by som ho mohla prinútiť (ako tvrdil Spooner) nevyslovovať tieto slová, tak by som si nárokovala na vlastníctvo tela iného človeka.

V tom momente – a keďže som nad týmto predtým premýšľala niekoľko mesiacov – som úplne opustila myšlienku intelektuálneho vlastníctva.

Jeden zo skupiny SEK3, ktorý nikdy neurobil tento krok, bol spisovateľ science fiction J. Neil Schulman. Krátko po zmene môjho postoja som bola vyzvaná na diskusiu J. Neila na tému copyrightu na Westwoodskom večernom klube, ktorý vypustil čas na večeru, aby uvoľnili čas pre dlhšiu diskusiu, protiargumenty a otázky. (SEK3 bol možno logickejšia možnosť, ale ako som spomínala, niektorých ľudí iritoval.) Večer bol podnetným úspechom z viacerých dôvodov. Po prvé, účasť prekročila kapacitu miestnosti, ľudia radšej štyri hodiny stáli, než by mali odísť. Brad (dnes už vyše 20 rokov môj manžel) sa účastnil ako zástupca Spoločnosti pre libertariánsky život. SLŽ ponúkala 2 odznaky: jeden za a jeden proti copyrightu; a pamätám si, že vypredali všetky.

Bol to dlhý večer, hlavne preto, že J. Neil prekročil svoj limit 20 minút o približne 30 minút. Napriek tomu neodišiel ani jeden človek a časť s otázkami bola neobvykle živá. Zo začiatku som bola sklamaná, pretože takmer všetky otázky smerovali na J. Neila. Ale potom som si uvedomila, že nikto neargumentoval proti mne. Všetci namietali k jeho prejavu o tom, čo nazýval „logoright“. V tom som sa uvoľnila, až kým moderátor nakoniec nemusel ukončiť otázky, pretože skupina prekračovala čas, na ktorý mala prenajatú miestnosť. Časť z nás sa presunula do reštaurácie Great Earth a pokračovala v diskusii. (Zvukový záznam z tejto debaty z roku 1983 nájdete na tomto linku. Škoda, že sa nezachoval aj obraz, pozn. prekl.)

J. Neil okamžite začal spisovať jeho časť diskusie a neskôr ju zverejnil. (4) Nasledovala som ho a spravila to isté. Keďže vždy spisujem moje prednášky, vyžadovalo to len malé úpravy a vydala som „Proti copyrightu“, ktorý sa objavil v jednom zo skorších vydaní Voluntaryistických listov. Ešte trochu upravenejšia verzia sa nachádza nižšie.

Proti copyrightu

Copyright – právny nárok na vlastníctvo určitého usporiadania symbolov – je komplikovanou problematikou, pretože nárokované vlastníctvo je nehmotné. Nemá hustotu, tvar, farbu. Nárokovaný majetok nie je totiž konkrétnym vyobrazením myšlienky, žiadna konkrétna kniha alebo pamflet, ale samotná myšlienka a všetky jej súčasné alebo možné prípady jej zobrazenia.

Názov nedávnej knižky o intelektuálnom vlastníctve „Kto vlastní to, čo je vo vašej mysli?“ zhŕňa logické námietky proti intelektuálnemu vlastníctvu: väčšina ľudí by hlasno tvrdila, že NIKTO nevlastní to, čo je v ich mysli, že táto oblasť je nedotknuteľná. A napriek tomu, ak zoskupenie myšlienok vo vašej mysli začína „Howard Roark sa zasmial“ (úvodné slová novely Ayn Rand, pozn. prekl.), máte právo preniesť ich na papier a vydať knihu s názvom The Fountainhead pod vaším menom? Ak nie, prečo? Tvrdiť, že vlastníte, čo je vo vašej mysli, znamená, že máte právo narábať s tým a previesť to na kohokoľvek iného, ako uznáte za vhodné. Ak to nemôžete použiť a previesť to, ak Ayn Rand (predpokladajme, že by ešte žila) je jediná, kto môže používať a šíriť toto konkrétne usporiadanie abecedy, potom vlastní túto vetu aj vo vašej mysli. A ak vlastní, čo je vo vašej mysli, tak napísaním alebo vyslovením toho porušujete jej práva, pretože nemáte povolenie narábať s jej majetkom.

Som zástankyňou istej formy copyrightu – copyrightu slobodného trhu. Považujem copyright udržovaný a vynucovaný prostredníctvom zmlúv a iných trhových (dobrovoľných) mechanizmov za užitočný spoločenský zvyk. Toto je v rozpore s tými, podľa ktorých môže byť copyright odvodený z prirodzených práv; inými slovami myšlienky alebo charakteristické znaky sú vlastníctvom a ich výlučné vlastníctvo nevyžaduje zmluvu o nič viac, než zabránenie človeku ukradnúť vám peňaženku nevyžaduje predošlé uzavretie zmluvy.

Diskusia o copyrighte – alebo všeobecnejšie o intelektuálnom vlastníctve – sa dá v podstate zhrnúť do dvoch otázok: Čo je to vlastníctvo? Aké sú hlavné vlastnosti, ktoré robia niečo predmetom vlastníctva? A čo je to myšlienka?

Avšak predtým, než prejdem na diskusii o teórii, chcela by som sa zamerať na dve implikácie, ktoré sa často skrývajú za kritikov copyrightu slobodného trhu.

Po prvé: Tvrdenie, že trh nedokáže vyriešiť záležitosti intelektuálneho vlastníctva. Tí, čo tvrdia, že 10 rôznych ľudí by vydalo Hamleta pod svojimi vlastnými menami a vytvorili by tak nevraživý chaos, používajú formu argumentu „zlyhania trhu“, ktorý bol aplikovaný na všetko od zdravotnej starostlivosti po obranu. Podobne existuje tvrdenie, že trh nedokáže regulovať vydavateľské odvetvie. Opak je pravdou.

Keď som bola spoluvlastníčkou obchodu s použitými knihami – odvetvie, ktoré je takmer neregulované – bola som ohromená, ako efektívne slobodný trh spontánne vytvára pravidlá. Nebolo nezvyčajné, že obchody v L.A. poznali znaky ukradnutej knihy alebo sfalšovaný podpis deň potom, čo boli spozorované v New Yorku.

Po druhé, existuje tvrdenie, že copyright slobodného trhu by ukrátil autorov o reálnu ochranu alebo zásluhy za ich vlastnú tvorbu. Keď Benjamin Tucker – libertarián z 19. storočia, oponent copyrightu – bol obvinený z ukrátenia autorov o ochranu, odpovedal: „Nikto nesmie tvrdiť, že chcem pripraviť autorov o náležitú odmenu za ich prácu. Naopak, chcem im pomôcť niečo také zaručiť a verím, že na to existujú anarchistické metódy.“ (5) Rovnako tí, ktorí sú proti štátom vynucovanému copyrightu, nemajú za cieľ urobiť z autorov obete, ale chcú použiť mechanizmy slobodného trhu na zabezpečenie spravodlivej ochrany.

Naspäť k teórii... Problematika copyrightu sa láme na otázke: môžu byť myšlienky vlastnené? Čo vedie k ďalšej otázke: aké sú charakteristiky vlastníctva?

Tucker odpovedal na túto otázku zásadným spôsobom. Spýtal sa, prečo vlastne vznikol koncept vlastníctva. Ak myšlienky sú nástrojmi na riešenie problémov, odpoveďami na otázky, tak aká vlastnosť sveta okolo nás a vlastnosť človeka dala vzniknúť myšlienke vlastníctva? V brilantnej analýze Tucker uzatvára, že vlastníctvo vzniklo ako prostriedok na riešenie konfliktov spôsobených vzácnosťou. Keďže všetky statky sú vzácne, existuje konkurencia v ich využívaní. Keďže tá istá stolička nemôže byť používaná rovnakým spôsobom v rovnakom čase dvomi rôznymi jednotlivcami, bolo nevyhnutné určiť, kto môže používať túto stoličku. Vlastníctvo tento problém vyriešilo. Vlastník stoličky určuje jej využitie. „Ak by to bolo možné,“ píše Tucker,

a ak by to bolo možné odjakživa, aby neobmedzené množstvo jednotlivcov využívalo neobmedzeným spôsobom a na neobmedzenom počte miest rovnaké konkrétne veci v rovnakom čase, nikdy by neexistovalo nič také ako vlastníctvo. (6)

Avšak myšlienky nepodliehajú vzácnosti. Keďže rovnaká myšlienka alebo model môže byť využívaný neobmedzeným množstvom neobmedzeným spôsobom na neobmedzenom množstve miest, Tucker prichádza k záveru, že copyright je v priamom rozpore so samotným účelom vlastníctva, ktorým bolo zabezpečiť správne nasmerovanie vzácnych zdrojov.

Copyright nie je v rozpore len so samotným zmyslom vlastníctva, ale aj základnými vlastnosťami vlastníctva, z ktorých jedna je prevoditeľnosť. Vlastníctvo musí byť prevoditeľné: musíte byť schopní ho previesť na inú osobu. Individualistický anarchista James J. Walker (píšuci pod pseudonymom Tak Kak) poznamenal, „Darca alebo predávajúci sa ho vzdáva (majetku/vlastníctva), keď ho prevádza (na inú osobu, pozn. prekl). Táto vlastnosť oddeľuje vlastníctvo od skúsenosti alebo informácie.“ (7) Keď napríklad kupujete schopnosť a informácie od doktora, ktorý vás prehliada, nezískavate výlučné právo vlastníctva, ako by ste získali od autopredajcu v prípade auta, pretože doktor nie je schopný oddeliť sa od tejto informácie. Nie je schopný vám ju previesť: môže ju len zdieľať.

Bol to práve tento bod, prevoditeľnosť, ktorá viedla Thomasa Jeffersona k odmietnutiu vlastníctva myšlienok. Jefferson vytvoril analógiu medzi myšlienkami a sviečkami. Tak ako môže človek zapáliť svoju pochodeň od sviečky bez toho, aby ubudlo z pôvodného plameňa, takisto môže získať myšlienku bez toho, aby ubudlo z pôvodnej. Jefferson napísal:

Ak príroda vytvorila nejakú vec menej podliehajúcu bezvýhradnému vlastníctvu, je ňou... myšlienka, ktorú môže jednotlivec exkluzívne ovládať tak dlho, ako si ju nechá pre seba, ale akonáhle je prezradená, dostáva sa do vedomia všetkých a ten, kto ju obdrží, nie je schopný sa jej vzdať. (8)

Keď básnik predčítava alebo predáva poéziu bez zmluvy, keď predstavuje svoje myšlienky a štýl verejnosti, poslucháči obdržia informáciu, nie vlastníctvo. Aby publikované poézie mohli byť vlastnené, musia byť prevoditeľné, odlúčiteľné. Avšak, ako povedal egoista J. B. Robinson, „Čo je to myšlienka? Je z dreva, železa alebo kameňa? Myšlienka nie je nič objektívne, teda nie je súčasťou produktu, je súčasťou výrobcu.“ (9)

Inými slovami, ak si básnik nárokuje na spôsob usporiadania slov v hlave jeho poslucháča, ide o formu otroctva, keďže nárokovaným vlastníctvom je časť poslucháčovho tela: konkrétne jeho myseľ, jeho vedomosti. Takýto nárok je porovnateľný s tvrdením, že vlastníte krv v ruke niekoho iného. Samozrejme, môžete si krv kúpiť – možno pre transplantáciu – ale takéto nadobudnutie je na základe zmluvy a nie je založené na prirodzenom práve.

Každý vlastní myšlienky vo svojej vlastnej mysli. Ak existuje iba jedno konkrétne prevedenie myšlienky alebo usporiadania myšlienok – napr. ak autor zamkne svoju novelu do šuflíka – potom je táto myšlienka chránená prirodzeným právom, právom autora na vlastníctvo svojho tela (sebavlastníctvo, pozn. prekl). Má právo žiť bez donucovania zo strany iného človeka a mlčať a nechať svoj stôl zamknutý; nikto nemá právo vlámať sa do jeho stola a ukradnúť jeho majetok. Ak si však autor zvolí publikovať svoje myšlienky bez zabezpečenia ochrany založenej na poslucháčovom alebo čitateľovom súhlase, prichádza o ochranu, ktorú mu zabezpečovalo jeho sebavlastníctvo. Stráca to, čo Tucker nazýval „právo na nedotknuteľnosť osoby“.

Povedané inak: Vlastním svoje myšlienky, pretože sú v mojej mysli a môžete sa k nim dostať len prostredníctvom môjho súhlasu alebo za použitia sily. Moje myšlienky sú ako kopa peňazí zamknutá v trezore, ktorú nemôžete získať bez vlámania sa a ukradnutia ich. Ale ak otvorím môj sejf a peniaze vysypem do vetra, ľudia, ktorí ich zdvihnú z ulice, nie sú zlodejmi o nič viac než ľudia, ktorí pozbierajú a použijú slová, ktoré šírim na verejnosti. Napriek tomu môže básnik namietať, že nikto nie je nútený vstrebávať poéziu, ktorá sa šíri kultúrou. Robia tak na základe slobodnej vôle. Preto, hovorí básnik, existuje nepriama zmluva alebo povinnosť na strane poslucháča nepoužívať ju bez povolenia.

Victor Yarros, Tuckerov hlavný oponent v copyrighte v hnutí 19. storočia, argumentoval týmto spôsobom. Tvrdil, „Jediné, čo pán Tucker má právo žiadať, je, že tieto veci nesmú byť prinesené do jeho vlastného súkromného domu a postavené pred jeho oči“. (10) Tucker odpovedal:

Podľa tohto tvrdenia by sa ľudia, ktorí prídu a prechádzajú sa po ulicu, museli na základe tohto konania buď vzdať slobody prechádzať sa po ulici, alebo našej slobody na myšlienky... Nie tak rýchlo, milý pane!... Nútil vás niekto prechádzať sa po ulici? Prečo nás potom žiadate chrániť vás pred dôsledkami? (11)

Naviac predstava nepriameho kontraktu medzi básnikom a poslucháčom je dvojsečná zbraň. Obrátiť sa na istú formu nepriamej dohody dosvedčuje, že copyright je záležitosťou dohody, nie prirodzeným právom, pretože pri ochrane prirodzeného práva nie je dohoda potrebná. Ak vám niekto ukradne peniaze, nie je nutné obracať sa na zmluvu – nepriamu alebo akúkoľvek inú – aby ste sa mohli dožadovať navrátenia. K náprave dochádza, pretože sú to vaše peniaze. Len keď sa jedná o veci, na ktoré nemáte prirodzené právo, musíte sa obrátiť na zmluvu.

Ku copyrightu sa historicky pristupovalo inak ako k patentom. Mnoho ľudí akceptuje copyright, ale odmieta patenty. Rozdelenie je zvyčajne založené na dvoch bodoch: (1) literatúra je považovaná za čisto osobnú tvorbu, na rozdiel od vynálezov, ktoré vychádzajú z objavenia vzťahov, ktoré už v prírode existujú; a (2) nezávislá tvorba literatúry je považovaná za nemožnú. Copyright má chrániť štýl alebo spôsob vyjadrovania než vyjadrené myšlienky. Kontrastne, väčšina ľudí súhlasí, že samotné myšlienky môžu byť nezávisle a dokonca súčasne vytvorené – napríklad Walras, Jevons a Menger všetci samostatne prišli s teóriou hraničnej užitočnosti – ale nesúhlasia, že štýl môže byť nezávisle a poctivo duplikovaný.

Problematika duplikovania štýlu prináša zaujímavú otázku. Po prvé, pre poéziu nie je nezvyčajné, obzvlášť pre krátku poéziu, veľmi sa podobať jedna druhej. Predstavujú tieto náhodné podobnosti duplikovanie? Porušujú copyrightové právo? Ak nie, čo mi zabraňuje zobrať Atlas Shrugged a publikovať ho pod mojím menom, keď zmením v každej vete jedno slovo? Vytvoril by sa tak podobný štýl, ale nie duplikát. Ak mi copyright toto nepovoľuje, potom je jeho predmetom nie len zákaz zhodných duplikácií, ale aj zákaz podobností. A podobnosti sú v rámci možnosti čestnej náhody, obzvlášť keď sú pravidlá, ktoré určujú čo je to podobnosť, vágne.

Mnohí advokáti copyrightu by argumentovali, že čestné podobnosti sú prirodzene nemožné alebo málo pravdepodobné. Zákony by však mali byť založené na princípe, nie na pravdepodobnosti. Tucker napísal:

Diskutovať o stupni pravdepodobnosti je strieľať úplne mimo. Otázky, ako je táto, nesmú byť rozhodnuté len tak cez palec alebo zákonom pravdepodobnosti, ale v súlade s nejakým všeobecným princípom... v rámci vecí, ktoré nie sú logicky nemožné. Viem len o pár veciach bližších hranici nemožnosti, než že budem chcieť publikovať v strede Saharskej púšte: napriek tomu to len ťažko dáva právo akejkoľvek vznešenej politickej sile dať niekomu právo nárokovať si celú oblasť a zakázať mi založenie si tlačiarne. (12)

V skratke, otázka práv musí byť odvodená od všeobecnej teórie práv, nie od pravdepodobnosti udalostí.

V súvislosti s vlastníctvom formy vyjadrenia – čo sa nazýva „štýl“ – Tucker bol presvedčený, že konkrétna kombinácia slov nepatrí nikomu; spôsob vyjadrenia myšlienky je sám o sebe myšlienkou, a preto „nevlastniteľný“. Kým si nenárokujete vlastníctvo na konkrétnu knihu, ale na abstraktný štýl každého prevedenia tejto knihy, nárokujete si na vlastníctvo myšlienky.

Príklady štýlov a čŕt nás obklopujú všade. V stoličkách, účesoch, záhradách, oblečení, tapetách, usporiadaní nábytku... črty sú všade. A keď kvôli ochrane štýlu nemôžeme duplikovať zoskupenie slov, potom z rovnakého dôvodu obuvník nemôže duplikovať obuv. Žena nemôže duplikovať účes alebo oblečenie, pretože koniec koncov tieto veci vyjadrujú štýl rovnakým spôsobom ako sonety. Napriek tomu len pri sonetoch, len pri literatúre sa ich originátori dožadujú špeciálnej právnej ochrany. Ak by copyrighty neboli normou, ak by sme všetci vyrástli bez nich, možno by sme ich považovali za tak absurdné, ako keby majiteľ domu žiadal špeciálnu právnu ochranu na vzor farieb, ktorými vymaľoval svoj dom alebo na usporiadania kameňov v jeho záhrade.

Aby bol zástanca copyrightu konzistentný, musí skutočne doviesť svoj postoj až do absurdna. Napríklad, nie len písmo, ale aj reč je osobnou formou vyjadrenia; reč je zoskupením abecedy rovnakým spôsobom, ako je písmo. Preto, podľa pravidiel samotného zástancu, človek by mal mať nárok na právnu ochranu každej vety, ktorú vysloví, takže ju nikto potom nesmie vysloviť bez jeho súhlasu. Zdá sa, že Lysander Spooner, zástanca copyrightu, často citovaný libertariánmi, túto možnosť bral do úvahy, keď napísal: „Autorove právo na myšlienku je také neohraničené, že môže zakázať, aby boli komunikované aj prostredníctvom hlasu, ak si tak želá.“ (13)

Zamyslite sa nad týmto tvrdením; dôsledky takéhoto tvrdenia sú pre slobodný tok myšlienok a vedomostí, na ktorých záleží ľudský pokrok, desivé. Neverím, že štátom vynucovaný copyright ochraňuje spravodlivé zisky autora. Súhlasím s George Bernard Shawom, ktorý tvrdil: „Copyright je plačom ľudí, ktorí nie sú spokojní s tým, že im bolo za ich prácu zaplatené raz, ale trvajú na tom, aby im bolo zaplatené dvakrát, trikrát alebo tucet krát znovu.“ (14) Verím, že copyright založený na slobodnom trhu by zmiernil nesmierne zisky, ktoré sa dajú zarobiť písaním, a že by mali byť zmiernené, pretože takéto zisky neodrážajú ani tak spravodlivú odmenu, ako štátom pridelený monopol.

Naviac, nemyslím si, že neprítomnosť štátneho vynucovania by zničila literatúru. Väčšina najvýznamnejších autorov na svete – napríklad Shakespeare – písali bez copyrightu. Čo sa týka možného zániku vydavateľského odvetvia, Tucker – vydavateľ – vysvetľuje:

Prečo dve konkurujúce si vydania Kreutzerovej sonáty (kniha, ktorú vydal – WM) sa objavili na trhu po tom, čo to moje ovládalo tento priestor dva miesiace? Jednoducho preto, že peniaze sa do mojich vreciek liali tak rýchlo, že mi to skoro vyrazilo dych. A potom, čo moji rivali vstúpili do tohto priestoru, liali sa rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. (15)

Ako spisovateľ sa horlivo snažím maximalizovať moje zisky. Nie však tak horlivo, že by som si nárokovala vlastníctvo toho, čo je vo vašej mysli. Môj postoj k autorom a prednášajúcim, ktorí zaplavujú ulice svojimi produktmi a ešte si pritom nárokujú právnu ochranu je rovnaký, ako Tuckerov, keď povedal: „Chceš svoj nápad pre seba? Tak si ho nechaj pre seba.“ (16)

Energia, ktorá je vynakladaná pri diskusiách o duševnom vlastníctve, by bola lepšie využiteľná pri objavovaní metód, ktorými slobodný trh dokáže ochrániť spravodlivé odmeny duševných produktov.

1. Pozri Ayn Rand, “Patents and Copyrights,” v Capitalism: The Unknown Ideal (1970).
2. Lysander Spooner, The Law of Intellectual Property; Or an Essay on the Right of Authors and Inventors to a Perpetual Property in their Ideas (1855), p. 125, http://oll.libertyfund.org/?option=com_staticxt&staticfile=show.php%3Ftitle=2243&Itemid=27.
3. Názory SEK3 na duševné vlastníctvo sú vyjadrené v Samuel Edward Konkin III, “Copywrongs,” The Voluntaryist (July 1986), http://www.lewrockwell.com/orig11/konkin1.1.1.html.
4. Pozri J. Neil Schulman, “Informational Property—Logorights,” Journal of Social and Biological Structures, 13 no. 2 (1990), pp. 93–117,
http://jneilschulman.rationalreview.com/2009/12/classic-j-neil-informational-property-logorights/.
5. Pre ďalšiu diskusiu Tuckerových názorov na vlastníctvo a DV pozri “Copyright and Patent in Benjamin Tucker’s Periodical,” Mises Daily (July 28, 2010), originally published in Wendy McElroy, ed., The Debates of Liberty: An Overview of Individualist Anarchism, 1881–1908 (Lexington, 2003).
6. “More on Copyright,” Liberty 7 (December 27, 1890): 5.
7. “Copyright.--IV,” Liberty 8 (May 30, 1891): 3.
8. Thomas Jefferson to Isaac McPherson (Aug. 13, 1813), http://press-pubs.uchicago.edu/founders/documents/a1_8_8s12.html.
9. “A New Argument Against Copyright,” Liberty 8 (May 16, 1891): 5.
10. “The Right to Authorship,” Liberty 7 (February 21, 1891): 4.
11. Commentary on “The Right to Authorship,” Liberty 7 (February 21, 1891): 5.
12. Commentary on Yarros, “More About Copyright,” Liberty7 (Dec 27, 1890): 4, at 5.
13. Spooner, The Law of Intellectual Property, p. 125.
14. Citované v Clarence Lee Swartz, What is Mutualism? (1927), http://www.panarchy.org/swartz/mutualism.5.html.
15. Komentár v “The Reward of Authors,” Liberty 7 (January 10, 1891): 6.
16. “The Knot-Hole in the Fence,” Liberty 7 (April 18, 1891): 6.

Pôvodný článok nájdete na tomto linku http://mises.org/document/6400/Contra-Copyright-Again.

Wendy McElroy (wendy@wendymcelroy.com) je autorkou niekoľkých kníh a spravuje dve aktívne stránky: wendymcelroy.com a ifeminists.com. Tento článok obsahuje nový úvod a revidovanú verziu McElroyovej „Contra Copyright,“ The Voluntaryist 3, no. 4 (June 1985), http://www.voluntaryist.com/toc.html