Mises.cz

Mises.cz

Racionalizmus rakúskej školy vo veku úpadku pozitivizmu (1/3)

I. Racionalizmus a relativizmus v prírodných a spoločenských vedách

1. Racionalizmus a relativizmus v prírodných a spoločenských vedách

Filozofia racionalizmu tvrdí, že človek je schopný rozpoznať konečné základy a princípy poznania. Tvrdí, že všetky poznatky, ktoré tvoria predpoklady pre samotné zapojenie sa do diskusie na akúkoľvek tému (a tak nemôžu byť zmysluplne spochybňované, pretože sú pred-podmienkou samotných pochybností), sú poznatky ospravedlnené s konečnou platnosťou, alebo inak povedané sú a priori platné. Zákon kontradikcie je príkladom takéhoto poznatku. Navyše, filozofický racionalizmus trvá na tom, že na základe rozpoznania takýchto konečných právd, je človek schopný sústavného vedeckého pokroku. Naopak relativizmus odmieta existenciu absolútnych základov poznania a rovnako aj možnosť vedeckého pokroku.

Zdá sa, že v prírodných vedách existujú malé,  alebo dokonca neexistujú žiadne,  dôkazy podporujúce túto tézu relativizmu. Je nepopierateľné, že história prírodných vied bola históriou plynulého progresu a že človek dosiahol svoju nadvládu nad prírodou, ktorá ďaleko prevyšuje minulé doby. A čo viac, disciplíny ako výroková logika, aritmetika, Euklidova geometria, teoretická mechanika (t.j. klasická mechanika bez gravitácie) a meranie času, spoločne nazývane „protofyzika“, poskytujú perfektný príklad racionalistického poňatia konečného poznania. Logika a protofyzika musia byť predpokladané, aby človek mohol povedať niečo zmysluplné, alebo vykonať nejaké empirické merania priestoru, času a hmoty. A tak nemôžu byť žiadnym spôsobom vyvrátene ľudskou skúsenosťou alebo meraním. (Euklidová geometria napr. nemôže byť falzifikovaná teóriou relativity pretože ustanovenie teórie relativity predpokladá správnosť Euklidovej geometrie pri konštrukcií meracích prístrojov.)

Naopak, v plnej zhode s tvrdeniami racionalizmu, sa zdá, že je to práve status logiky a protofyziky ako absolútne a priori platných teórii, čo robí progres v empirických vedách systematicky možným.[1]

Takýto pohľad na prírodne vedy a ich vývoj sa bol kritizovaný Thomasom Kuhnom a to v jeho oslavovanej knihe The Structure of Scientific Revolutions.[2] Kuhn v detailnej analýze hlavných epizód histórie empirických prírodných vied spochybnil názor, že proces vedeckého vývoja by mohol byť opísaný ako postupný proces smerom k pravde prostredníctvom sérií hypotetických dohadov, kľúčových experimentov a odstránenia experimentálne falzifikovaných teórií,  a tak s každou budúcou generáciou vedieť viac,  ako tá predchádzajúca. Namiesto toho sa podľa Kuhna jedná o nekumulatívny a neteleologický proces. Rozdielne pohľady či „paradigmy“ na podstatu prírodných javov nasledovali a nahradzovali jedna druhú ako dočasné ortodoxie, pričom každá jedna bola imunizovaná voči skúsenosti a nebola ňou vyvrátiteľná, navyše rôzne paradigmy boli nezlučiteľné jedna s druhou. Odklon od paradigmy nebol zapríčinený jej rozpormi so skúsenosťou, ale skôr sa podobal náboženskému konvertovaniu. Staré paradigmy vymreli s tým,  ako vymreli aj vedci, ktorí ich prezentovali; nové teórie nastúpili na ich miesto, zatiaľ čo vyrastala nová generácia vedcov infikovaných „premennou“ chrípkou. S každou generáciou vznikajú nové poznatky, pochádzajúce z prijatia nového náboženstva, pričom sa pri opúšťaní paradigmy minulých generácií strácajú tie staré.

Volá potom práca Kuhna po revízii racionalistickej interpretácie prírodných vied a jej nahranie relativizmom? Zatiaľ čo Kuhn si myslí, že áno a rovnako zatiaľ čo si to myslia aj ostatní, medzi nimi predovšetkým Paul Feyerabend, ktorý ešte zradikalizoval Kuhnove relativistické snahy do „metodologického anarchizmu“ s bojovým pokrikom „všetko je možné“ („anything goes“),[3] nemôže byť pochýb o tom, že ani Kuhnelovi ani Feyerabendovi ani nikomu inému sa nepodarilo uspieť v presvedčení širokej verejnosti mimo akademikov „zo slonovinovej veže“, aby prijali relativistický model prírodných vied. Dnes, rovnako ako aj kedykoľvek predtým, je verejnosť presvedčená o racionalistickom pohľade na prírodne vedy, a to plným právom.

Tým nechceme tvrdiť, že žiadna časť vo Kuhnovom a Feyerabendovom často fascinujúcom výskume nie je pravdivá. Je určite pravda a stojí za povšimnutie, že straty poznatkov sa môžu objaviť dokonca aj v prírodných vedách a že preto má zmysel študovať nie iba najnovšie, ale taktiež staršie práce už zabudnutých autorov z minulosti. Je taktiež pravda, že motívy ako moc, prestíž, bohatstvo, nepriateľstvo, či priateľstvo jednoducho neprestanú hrať svoju rolu v momente, keď človek začne študovať prírodne vedy. (Kto je napr. pripravený opustiť teóriu, ktorej vytvoreniu venoval celý svoj pracovný život a to iba preto, že svet okolo sa v rastúcej miere prikláňa k inej, s ňou nezlučiteľnej paradigme?) V skutočnosti, ako ekonómovia, môžeme isť ešte ďalej a pripustiť možnosť vedeckého úpadku: Proces konzumácie kapitálu, nasledovaný nižším životným štandardom, znižovaním populácie, dezintegráciou trhov a deľby práce, javy, ktoré sa už v histórií ľudstva opakovane objavili, môžu jednoznačne zapríčiniť aj pokles v ľudských poznatkoch o prírodných vedách.

Aj keď dokonca toto všetko uznáme, pravdivosť tvrdení racionalizmu to nezasiahne ani v najmenšom. Z jedného dôvodu nemôže byť Kuhnov a Feyerabendov relativizmus rozšírený aj do logiky a protofyziky. Ak chce niekto tvrdiť niečo zmysluplné alebo niečo zmerať, „všetko nie je možné“ („anything does not go“). Tieto disciplíny, ktoré mimochodom zostali vo veľkej miere mimo Kuhnových a Feyerabendových úvah, sú absolútne nevyhnutné pre akúkoľvek empirickú prírodnú vedu (a nie iba nevyvrátiteľné paradigmy, ktoré môžu byť nahradené nejakými inými, s nimi nezlučiteľnými). Avšak ako náhle toto pripustíme, a pochopíme, že tvorba výrokov, počítanie, konštrukcia meracích prístrojov, meranie, t.j. všetko čo robí prírodne empirické vedy možnými, sú cieľavedomé aktivity, je okamžité jasné, že paradigmy prírodných vied musia byť brané ako prostriedky smerom k nejakým univerzálnym, nutným ľudským cieľom a že musia byť porovnateľné, pokiaľ ide o ich efektívnosť pri dosahovaní tohto cieľa.[4]

Relativistický dojem z vývoja empirických prírodných vied, ktorý sa snažia Kuhn a Feyerabend vyvolať, môže byť vystopovaný až k faktu, že obaja nesprávne uchopili vedecké teórie ako iba systémy verbálnych výrokov a sústavne ignorujú ich základ v realite konania. Iba ak niekto považuje teórie za absolútne oddelené od konania, stáva sa akákoľvek teória nie len imúnna voči realite, ale akékoľvek dve súperiace teórie, ktorých vlastné termíny nemôžu byť zjednodušené a definované ich termínmi navzájom, sa musia zdať kompletne nezlučiteľné a je medzi nimi vylúčená akákoľvek racionálna voľba. Avšak toto sa netýka vyvrátiteľnosti teórií ani nezlučiteľnosti súperiacich paradigiem, keď sú teórie aplikované na úplne inej úrovni v realite konania, t.j. pri ich použití ako nástroja pre dosiahnutie praktických cieľov. Na úrovni obyčajných slov môžu byť paradigmy nevyvrátiteľné a nezlučiteľné, ale v praxi také byť nikdy nemôžu. V skutočnosti človek ani nemôže tvrdiť, že nejaká paradigma bola nevyvrátiteľná alebo nejaké dve paradigmy nezlučiteľné a v akom ohľade, bez toho aby človek nepredpokladal všeobecný kategorický rámec, ktorý by mohol slúžiť ako základ pre takéto hodnotenia alebo porovnávania. Je to táto praktická vyvrátiteľnosť a zlučiteľnosť teórií empirických prírodných vied, ktorá vysvetľuje možnosť technologického pokroku.

Pri systematickom ignorovaní faktu, že teórie a teóriou interpretované pozorovania boli človekom vytvorené za účelom úspechu sa Kuhn a Feyerabend pripravili o základne kritérium, voči ktorému sú všetky vedomosti tykajúce sa prírodných vied neustále testované a porovnávané: kritérium úspešného dosiahnutia stanoveného cieľa prostredníctvom aplikovania poznatkov v danej situácii, alebo naopak jeho nedosiahnutie. Bez takéhoto kritéria úspešnosti, resp. neúspešnosti, by bol relativizmus nevyhnutný. Avšak v každom našom konaní zoči-voči prírode potvrdzujeme tvrdenie racionalizmu, že človek dokáže identifikovať rozsah použiteľnosti teoretických poznatkov a testovať ich úspešnosť v rámci tohto rozsahu, a tak konkurujúce si teórie musia byť považované za porovnateľné, pokiaľ ide o rozsah aplikovania a úspešnosti. Neexistuje situácia, v ktorej by bolo racionálne vzdať sa intelektuálneho nástroja, ktorý sa už raz ukázal byť úspešný v rozsahu jeho použitia, ak by nebol k dispozícií žiadny lepší nástroj. Avšak ak by bol k dispozícií lepší nástroj, napr. nejaká teória alebo paradigma, ktorá by dovoľovala človeku dosiahnuť cieľ, ktorý by nebolo možné dosiahnuť rovnako úspešne prostredníctvom aplikovania inej - nezlučiteľnej teórie, bolo by pre človeka neracionálne nepoužiť ju. Tým netvrdíme, že také iracionálne konania je empiricky nemožné. Avšak malo by byť jasné, že ktokoľvek tak koná, musí za to zaplatiť cenu. Pripravuje sa o schopnosť dosiahnuť ciele, ktoré by inak mohol dosiahnuť. Človek izolovaný mimo spoločnosti, ktorá by mu mohla ponúknuť nejaké iné sociálno-psychologické dôvody neprijať takýto nástroj, sám vystavený zoči-voči prírode, schopný rozlišovať medzi úspešnými a neúspešnými konaniami, by ťažko bol ochotný platiť takú cenu. Je to toto, čo vysvetľuje neprijateľnosť relativistického pohľadu na prírodne vedy a možnosť v realite pozorovať kontinuálny – možno niekedy pre sociálno-psychologické dôvody kolísavý – progres v ľudskom ovládnutí prírody, ktorý Kuhn a Feyerabend pokladajú za neexistujúci, hoci sa zdá, že sa mu pozerajú priamo do tváre.[5]

Situácia je veľmi rozdielna, ak sa posunieme od prírodných k spoločenským vedám. Tu sa zdá, že tvrdenia racionalizmu nachádzajú oveľa menej podpory a relativizmus získal širokú spoločenskú podporu.[6]

Hlavný ukazovateľ citovaný pri podpore relativizmu je pozorovanie, že v spoločenských vedách neexistuje podobný progres, aký bol dosiahnutý v prírodných vedách. Zatiaľ čo naša predikčná sila a praktická kontrola prírody zaznamenala od čias Platona a Aristotela dramaticky vzostup, rozvoj v empirických spoločenský vedách je charakteristický stagnáciou. Aj napriek prístupu k všetkým moderným prístrojov, ako sú napr. vysoko výkonne počítače, sa zdá, že dnes nie sme v lepšej pozícií pri predpovedaní spoločenských udalosti alebo plánovitom dosahovaní spoločenských zmien ako boli Platón a Aristoteles v ich časoch. (Je možné si všimnúť, že dokonca ak pripustime správnosť tohto pozorovania, žiadnym spôsobom z toho priamo nevyplývajú relativistické závery, ku ktorým údajne tieto pozorovania vedú. Vyplývalo by to, iba ak predpokladáme, že kritéria pre progres v spoločenských vedách sú rovnaké ako tie vo vedách prírodných. Obhajcovia spoločenského relativizmu berú toto za dané, aj keď nie je vôbec jasné, prečo by tomu tak malo byť. Skôr naopak, v prírodných vedách predstavuje objekt poznania (príroda) a jeho subjekt (vedec) dve rôzne a oddelené entity. Za to v spoločenských vedách je objekt poznania a výskumu sám poznávajúci a výskumník. Vo svetle tohto kategorického rozdielu sa zdá, že nie je celkom jasné, prečo by mala byť metodológia vhodná pre prírodne vedy tá istá, ako pre spoločenské vedy. V skutočnosti nie je vôbec žiadnym prekvapením, že keď príde na predpovedanie konania prognostika, alebo na praktickú kontrolu praktického kontrolóra, nemôže existovať žiadny systematický progres takého druhu, ako je prítomný v prírodných vedách.)[7]

Navyše, obhajcovia relativizmu často zdôrazňujú, že zjavne neexistuje žiadna analógia v spoločenských vedách k role, ktorú hrajú logika a protofyzika ako a priórny základ empirických prírodných vied. Tvrdenia racionalistov, spájané predovšetkým s tradíciou „prirodzeného práva“, že taká analógia v ekonómii a etike existuje,[8] boli buď zabudnuté a zmizli z verejného povedomia, alebo boli zmetené zo stola: Tvrdí sa, že ekonómia je empirická veda presne ako fyzika s cieľom tvoriť predpovede, ale na rozdiel od fyziky pri napĺňaní svojho cieľa zlyháva. Pokiaľ ide o pozorovania, že existujú ako prosperujúce tak aj chudobné spoločnosti, čo sa zdá vytvára priestor pre ekonomické vysvetlenia – avšak nie pre vysvetlenia toho druhu, ako ponúkajú fyzici – obhajcovia spoločenského relativizmu tvrdia, že tieto rozdiely nemajú žiadne ekonomické dôvody, ale existujú kvôli rozdielnym úrovniam technologických poznatkov. Bohaté spoločnosti sú bohaté kvôli ich pokročilému stavu technológií a chudobné sú chudobné kvôli nedostatku prírodovedných poznatkov. K tomuto pohľadu existujú očividne dve výhrady: (1) Toto vysvetlenie neodzrkadľuje realitu. Neposielajú snáď rozvojové krajiny vo veľkom počet svojich budúcich vedcov a inžinierov na univerzity do vyspelých krajín a nemajú tieto krajiny - po ich návrate - prístup k rovnakým poznatkom ako bohaté krajiny? (2) Ešte dôležitejšie je, že technologický know-how môže mať reálny vplyv, iba ak je použitý. Avšak pri snahe tak spraviť, musia byť prítomne úspory a investície. Nie dostupnosť technologických alebo vedeckých poznatkov stanovuje limity prosperite v spoločnosti; je to skôr veľkosť úspor a investícií, čo stanovuje limity na využitie samotných dostupných poznatkov, ako aj na samotný vedecký pokrok v prípade keď výskumne aktivity musia byť podporované usporenými prostriedkami. A tak sa koniec koncov zdá, že v rozpore s pohľadom relativistov, má ekonómia niečo do činenia s prosperitou a chudobou.[9]

Taktiež sa často tvrdí, že ani etika ako veda neponúka podporu pre nič iné okrem relativizmu. Nepredstavuje fakt nepretržitej a ako sa zdá, nenapraviteľnej rozdielnosti názorov v oblasti súčasnej politiky dôkaz, že etický relativizmus je nevyhnutný? Nepreukazuje sociálna antropológia v štúdiách o spoločnosti napr. ostrovanov na Fidži, alebo domorodcov na Novej Guinei, že existuje stále viacej dôkazov na podporu záverov filozofického relativizmu? Existujú tam inštitúcie ako kanibalizmus alebo otroctvo, ktoré by relativista len ťažko obraňoval. Avšak podľa etických relativistov, pokladať tieto praktiky za dôkazy proti relativizmu je iba výsledok nepochopenia. Problém s týmito inštitúciami nie je ten že, vyvracajú relativizmus, ale že spoločnosti, ktoré ich prijali,  sú stále pod kúzlom spoločenského racionalizmu. Teda stále falošne veria v existenciu absolútnych základov etiky. Obhajcovia etického relativizmu naopak tvrdia, že relativizmus nepripúšťa netolerantné praktiky, ako boli tieto spomínané a navrhuje pluralizmus hodnôt. (Nie je však očividné, že táto doktrína je celá chybná? Bez absolútnych a priori základov je hodnotový pluralizmus sám o sebe iba ďalšia neodôvodená ideológia a neexistuje žiadny presvedčivý dôvod prijať práve tento pohľad a nie nejaký iný. Iba ak by mohol byť daný nejaký a priori platný dôvod pre prijatie pluralizmu, bolo by možné argumentovať v prospech zabezpečenia tolerancie, a tak by mohli byť kanibalizmus alebo otroctvo vylúčené, ako neprijateľné spoločenské praktiky.)[10]



[1] Na túto tému viď.: Paul Lorenzen, Methodisches Denken (Frankfurt/M.: Suhrkamp, 1968); idem, Normative Logic and Ethics (Mannheim: Bibliographisches Institut, 1969), Geometria, chronometria a hylometria [teoretická  mechanika] sú a priori teórie, ktoré robia meranie priestoru, času a hmoty „možné.“ Musia by ustanovené skôr ako fyzika v modernom zmysle všetkých empirických vied s ich hypotetickými oblasťami môžu začať svoje pôsobenie. Preto by som rad nazval tieto tri disciplíny spoločným menom protofyzika. Skutočné výroky protofyziky sú tie výroky, ktoré sú obhájiteľné na základe logiky, aritmetiky a analýzy, definícií a ideálnych noriem, ktoré robia meranie možným.“ (s. 60). Taktiež viď.: Peter Janich, Die Protophysik der Zeit (Mannheim: Bibliographisches Institut, 1969); Friedrich Kambartel, Erfahrung und Struktur [Frankfurt/M.: Suhrkamp, 1968]).

[2] Chicago: University of Chicago Press, 1970; also Imre Lakatos and Alan Musgrave, eds., Criticism and the Growth of Knowledge (Cambridge: Cambridge University Press, 1970).

[3] Viď.: Paul Feyerabend, Against Method (London: New Left Books, 1975); idem, Science in a Free Society (London: New Left Books, 1978); idem, Wissenschaftals Kunst (Frankfurt/M.: Suhrkamp, 1984).

[4] Taktiež viď.: Hans-Hermann Hoppe, “On Praxeology and the Praxeological Foundation of Epistemology and Ethics,” in Jeffrey Herbener, ed., The Meaning of Ludwig von Mises (Boston: Kluwer Academic Publishers, 1991).

[5] Viď. taktiež: Hans-Hermann Hoppe, “In Defense of Extreme Rationalism,” Review of Austrian Economics 3 (1989): esp. 190–92; Wolfgang Stegmüller, Hauptströmungen der Gegenartsphilosophie (Stuttgart: Kröner, 1975), vol. 2, chap. 5, esp. pp. 523ff.

[6] Viď.:Martin Hollis and Steven Lukes, eds., Rationality and Relativism (Oxford: Basil Blackwell, 1982).

[7] Viď. Hans-Hermann Hoppe, Kritik der kausalwissenschaftlichen Sozialforschung. Untersuchungen zur Grundlegung von Soziologie und Ökonomie (Opladen: Westdeutscher Verlag, 1983), esp. pp. 30–32; taktiež viď. Ludwig von Mises, Human Action: A Treatise on Economics (Chicago: Regnery, 1966), p. 18; idem, Theory and History: An Interpretation of Social and Economic Evolution (Auburn, Ala.: Ludwig von Mises Institute, 1985), pp. 1–2, 38–41; further, K.O. Apel, Die Erklären: Verstehen Kontroverse in transzendental-pragmatischer Sicht (Frankfurt/M.: Suhrkamp, 1979).

[8] Viď.: Mises, Theory and History, pp. 44ff.

[9] Viď.: Murray N. Rothbard, Man, Economy, and State (Los Angeles: Nash, 1970), p. 749.

[10] Viď.: Henry Veatch, Rational Man: A Modern Interpretation of Aristotelian Ethics (Bloomington: Indiana University Press, 1962), esp. pp. 37–46; Hoppe, “In Defense of Extreme Rationalism,” pp. 84–85.

Pôvodne vyšlo v knihe The Economics and Ethics of Private Property ako 14. kapitola: Austrian Rationalism in the Age of Decline of Positivism.

Uživatelské menu

Login:
Heslo:
zapamatovat si mě
Nemáte zde účet?
Zaregistrujte se!
RSS feed
Atom feed