Racionalizmus rakúskej školy vo veku úpadku pozitivizmu (2/3)

Mises.cz: 01. prosince 2012, Hans-Hermann Hoppe (přidal Róbert Chovanculiak), komentářů: 2

2. Rozklad Etiky a Ekonómie Pozitivizmom a Relativizmom

Žiadna iná filozofia v modernej dobe neprispela k rozšíreniu relativizmu viac, ako pozitivizmus.“ S koreňmi v tradícii klasického empirizmu Lockeho a Huma, sa táto filozofia objavila po prvý krát vo Viedni na rozmedzí 19. a 20. storočia, kedy sa pevne usadila ako filozofia západného sveta, a to predovšetkým vďaka vlne emigrácií ich lídrov počas 30. rokov do USA.[1]

Zatiaľ čo základne princípy pozitivizmu odmietajú tvrdenia racionalizmu v prírodných, ako aj spoločenských vedách, jeho vplyv bol silnejší predovšetkým v tých spoločenských. Aby nedošlo k nedorozumeniu, niet pochýb o tom, že dokonca aj prírodne vedy a zvlášť logika a protofyzika trpeli vplyvom pozitivizmu.[2] Avšak kvôli spomínaným dôvodom  by vykoľajenie racionalizmu v rámci tejto oblasti bolo extrémne ťažké. Prijatie relativistického pohľadu na svet by človeka neodvrátiteľné viedlo k opusteniu intelektuálnych prostriedkov potrebných pre úspešne zvládnutie prírody a nikto schopný rozoznávať medzi úspechom a neúspechom by nemal záujem sústavne platiť takú cenu. V spoločenských vedách je situácia rozdielna. Aj keď na základe toho, čo bolo doteraz ukázané, sa nezdá, že by bol relativizmus v prípade spoločenských vied nejakým spôsobom lepšie odôvodnený, ako v prípade prírodných, a ako ešte ukážeme, je to myšlienka absolútne nesprávna, obhajoba a prijatie relativizmu v spoločenských vedách nie je seba-deštruktívne v rovnakom zmysle, ako v prípade prírodných vied. Ak človek v minulosti popieral existenciu absolútnych zákonov ekonómie a/alebo etiky a možnosť spoločenského pokroku, musel za to taktiež platiť cenu. Avšak cena nebola nutne platená priamo a nemusela by byť nesená človekom, ktorý tento pohľad prijal a konal podľa neho. Lepšie povedané, ten kto ho prijal, mohol externalizovať náklady tohto pohľadu na druhých; a z toho dôvodu, potiaľ pokiaľ môže relativizmus slúžiť ako prostriedok zvyšovania niekoho bohatstva na náklady niekoho iného, jednotlivci môžu mať záujem v jeho obhajovaní.[3]

Toto je skutočnosť, ktorá dokáže vysvetliť, prečo sa vplyv pozitivizmu objavil predovšetkým v spoločenských vedách. Či už to bolo úmyslom pozitivistov alebo nie, ich filozofický odkaz bol rýchlo rozoznaný tými pri moci, ktorí pochopili, že môže byť použitý ako mocná ideologická zbraň pri presadzovaní ich vlastných cieľov, t.j. zvyšovanie ich kontroly nad ostatnými a obohacovanie sa na úkor druhých. Na základe toho bola hnutiu pozitivistov venovaná lavína podpory, a toto hnutie im vrátilo ich láskavosť prostredníctvom zničenia ekonómie a etiky, ako tradičnej bašty spoločenského racionalizmu a vykorením veľkej časti vedomosti z verejného povedomia, ktoré sa už raz vytvorené zdalo byť trvalou súčasťou dedičstva západného myslenia a civilizácie.[4]

Prvý a najdôležitejší princíp pozitivizmu je: Vedomosti týkajúce sa reality, alebo empirické vedomosti, musia byť verifikovateľné,  alebo prinajmenšom falzifikovateľné, prostredníctvom skúsenosti; že to čo je známe na základe skúseností, by mohlo byť opačne alebo povedané ešte inak, nič čo sa týka reality, nemôže byť pravdivé a priori a teda všetky a priori tvrdenia sú analytické výroky, ktoré nemajú žiadny vecný obsah, ale sú pravdivé na základe konvencie, reprezentujú iba tautologické informácie o používaní symbolov a ich transformačných pravidiel. Teda, že všetky výroky sú buď empirické alebo analytické, ale nikdy oboje; a tak normatívne tvrdenia, pretože nie sú ani empirické ani analytické, nemôžu legitímne obsahovať žiadny pravdivý výrok, ale musia byť považované za iba prejavy emócií, ktoré nehovoria v skutku nič viac ako „wow“ alebo „grrr.“[5]

Druhý princíp pozitivizmu formuluje rozsah, alebo skôr aplikáciu, toho prvého na problém vedeckých vysvetlení. Podľa pozitivizmu je vysvetlenie skutočných fenoménov formulované výrokmi typu buď „ak A potom B“,  alebo ak premennéumožňujúkvantitatívnemeranie „ak vzrastie (alebo poklesne) A, potom vzrastie (alebo poklesne) B.“ Ak sú to výroky odkazujúce na realitu (teda A a B sú reálne fenomény), ich správnosť nemôže byť nikdy zaručená s istotou, či už prostredníctvom skúmania samotných výrokov, alebo akýchkoľvek iných výrokov, ktoré by mohli byť z neho logický odvodené, ale budú vždy len hypotetické a závislé od výsledkov budúcich skúseností, ktoré dopredu nemôžeme poznať. Ak skúsenosť potvrdí hypotetické vysvetlenie, teda ak budeme pozorovať, že B naozaj nasledovalo po A, to v žiadnom prípade neznamená, že hypotéza je pravdivá. Keďže A a B sú všeobecné, abstraktné výrazy („univerzálne ako opak vlastných mien“), ktoré odkazujú na javy alebo udalosti, ktorých  je (alebo by v princípe prinajmenšom mohli byť) nekonečné množstvo prípadov, tak neskoršie skúsenosti by ich mohli falzifikovať. A ak aj skúsenosť falzifikuje hypotézu, teda ak pozorujeme, že za A nenasledovalo B, toto taktiež neposkytuje rozhodujúci dôkaz. Stále je možné, že hypoteticky spojené javy sú v skutočnosti prepojené, ale že nejaká iná, predtým zanedbaná a nekontrolovaná okolnosť, alebo premena jednoducho zabránila spozorovaniu hypotetického vzťahu. Falzifikácia by tak iba dokázala, že daná hypotéza, ktorú sme skúmali, nebola kompletne správna – tak ako bola postavená a potrebuje nejaké zdokonalenie, nejakú špecifikáciu dodatočných premenných, ktoré budeme musieť kontrolovať, aby sme boli schopní spozorovať hypotetický vzťah medzi A a B. A tak falzifikácia samotná nemôže vyvrátiť vzťah medzi nejakými javmi raz a navždy.[6]

Na záver pozitivizmus tvrdí, že tieto dva prepojené princípy sa týkajú univerzálne všetkých oblastí poznania (téza o „jednotnosti vedy“): Neexistuje žiadne a priori poznanie prírody ani spoločenskej reality ľudského konania a štruktúra vedeckých vysvetlení je rovnaká, bez ohľadu na predmet problému.[7]

Predpokladajme na moment, že táto doktrína je správna. Je ľahké rozoznať jej relativistické implikácie. Etika nie je kognitívna disciplína. Akékoľvek normatívne stanovisko je rovnako dobre- či skôr zle- podložené, ako ktorékoľvek iné. Ale potom čo je zlé na tom, keď sa každý snaží vnútiť ostatným svoje prianie? Určite nič. Všetko je dovolené. Etika je zredukovaná na otázku: „čo mi prejde?“ Aká lepšia správa by mohla prísť pre tých pri moci: pre kráľa kanibalov, pre otrokára, pre vládu v parlamente! To je presne to, čo chcú počuť: moc je a robí dobro.

Podobne musia byť nadchnutí správou pozitivizmu, ktorá sa týka pozitívnych vied. V prírodných vedách je filozofia pozitivizmu relatívne neškodná. Disciplíny ako logika a protofyzika, ktorých výroky sú všeobecne považované za a priori pravdivé (nefalzifikovateľné skúsenosťou), sú pozitivistami interpretované ako výroky bez „reálnych“ poznatkov, ako empiricky prázdny formalizmus. Tento pohľad pomohol legitimizovať a ďalej degenerovať časť logiky a matematiku do bezvýznamnej hry so symbolmi, ktorú veľká časť verejnosti aj naďalej ignoruje kvôli tajomnej povahe jej predmetu.

To však nezmenilo a ani nemohlo zmeniť fakt, že prinajmenšom niektoré tvrdenia logiky a matematiky sú používane ako základy empirických prírodných vied, a tak je s nimi v skutočnosti zaobchádzané, akoby obsahovali empirické informácie – avšak nehypotetického charakteru.[8] Taktiež nebolo napáchanej veľa škody v pozitivistickom pohľade na empirické prírodne vedy, akou je fyzika. Jej metodológia, podľa ktorej človek nikdy nevie s konečnou platnosťou stanoviť, či hypotetický vzťah medzi dvoma alebo viacerými premenami existuje, alebo nie, ponúka možnosť, že sa tento človek môže držať hypotézy bez ohľadu na všetky zdanlivo falzifikujúce skúsenosti, a to iba preto, že môže z neúspechu obviňovať v minulosti zanedbané premenne. Avšak ako bolo vysvetlené vyššie, nikto, kto sa snaží dosiahnuť určitý fyzický výsledok, by neustále nepreferoval hľadanie výhovoriek o nemožnosti dosiahnuť cieľ pred jeho dosiahnutím, pretože by sám o sebe musel platiť vysokú cenu za takú tvrdohlavosť.

Vo sfére spoločenských vied však môžu byť náklady konania externalizované na druhých, táto možnosť imunizovať hypotézy pred ich falzifikáciou ponúka vítané príležitosti pre tých pri moci.

Pozrime sa na typické ekonomické tvrdenia: Kedykoľvek nie je výmena dobrovoľná, ale vynútená, ako napr. lúpež alebo zdanenie, jedna strana získava na úkor druhej. Alebo: kedykoľvek je zákonne stanovená minimálna mzda nad úrovňou existujúcej trhovej ceny, výsledkom je nedobrovoľná nezamestnanosť. Alebo: kedykoľvek množstvo peňazí rastie, zatiaľ čo dopyt po peniazoch sa nemení, kúpna sila peňazí poklesne. Alebo: akékoľvek množstvo peňazí je „optimálne“, a tak žiadny rast peňažnej zásoby nemôže zdvihnúť celkový životný štandard (avšak môže nasledovať redistribučný efekt). Alebo: kolektívne vlastníctvo všetkých výrobných faktorov znemožňuje nákladové účtovníctvo, a tak vedie k nižšiemu výstupu hodnoteného spotrebiteľmi. Alebo: zdaňovanie príjmu producentov dvíha ich skutočné časové preferencie, a tak vedie k nižšiemu vyprodukovanému výstupu. Očividne tieto výroky obsahujú vedomosť o realite, aj keď sa nezdajú byť vyvrátiteľne, ale sú pravdivé na základe definície.[9] Avšak podľa pozitivistov nič také neexistuje. Ak sú to výroky obsahujúce empirický význam, musia byť hypotetické, a tak podliehajúce verifikácii, alebo falzifikácii. Človek môže formulovať opačné výroky oproti tým hore, a to bez toho, aby povedal niečo, čo môže byť okamžite rozoznané ako a priori nepravdivé (nonsens). Skúsenosť by musela rozhodnúť tento problém. Tak ak predpokladáme správnosť pozitivistickej doktríny, zlodej, výberca daní, odborové zväzy, alebo rada centrálnej banky, by z vedeckého pohľadu konali legitímne, ak by tvrdil, že zdanenie obohacuje zdaneného a zvyšuje vyprodukovaný výstup, minimálna mzda zvýši zamestnanosť a vytváranie papierových peňazí prinesie všade naokolo prosperitu. Dobrý pozitivista by však musel priznať, že toto všetko sú taktiež iba hypotézy. A keďže sú predpovedané efekty priaznivé, mali by byť určité použité a vyskúšané. Človek by predsa nemal zatvárať oči pred novými skúsenosťami a mal by byť vždy ochotný reagovať flexibilne a s otvorenou mysľou, v závislosti na výsledkoch skúsenosti. Avšak ak výsledok neodpovedá hypotéze, a teda sa nezdá, že okradnutý či zdanený mal z toho osoh, zamestnanosť v skutočnosti poklesla, alebo prišiel ekonomický cyklus, skôr ako prosperita všade naokolo, z možnosti ochrany hypotézy sa stáva skutočná, skoro neodolateľne lákavá alternatíva. Z akého dôvodu by zlodej, výberca daní, rada centrálnej banky, nechceli pokračovať v bagatelizovaní všetkých zjavne falzifikujúcich skúseností ako obyčajných náhod tak dlho, pokiaľ môžu osobne profitovať z vykonávania ich experimentálnych krádeží, zdaňovania, či vytvárania peňazí? Prečo by nechceli interpretovať všetky zjavne falzifikácie ako skúsenosti, ktoré vznikli následkom nejakých nešťastne zanedbaných okolností, a že by zmizli a dokonca sa obrátili v opak, ktorý by odhalil skutočný vzťah medzi daňami, minimálnou mzdou, vytváraním peňazí a prosperitou v momente, ako by dostali tieto okolnosti pod kontrolu?

V skutočnosti akékoľvek empirické dôkazy sú prezentované proti týmto hypotézam, v momente, keď je prijatá filozofia pozitivizmu a myšlienka formulovania principiálnych faktov, buď pre, alebo proti nim, je odmietnutá ako nesprávna, prípad zlodeja, či výbercu daní je v bezpečí pred hocako presvedčivou kritikou, pretože akákoľvek chyba môže byť vysvetlená ako dôsledok vtedy ešte nekontrolovanej premennej. Dokonca ani najlepšie kontrolovaný experiment by nemohol zmeniť tento výsledok. Pretože nikdy nebude možné ovládnuť všetky premenné, ktoré by snáď mohli mať vplyv na premenné, ktoré majú byť vysvetlené, či výsledky, ktoré majú byť dosiahnuté. To by prakticky zahŕňalo ovládnutie celého vesmíru a ani v teoretickej rovine nikto nepozná všetky premenné z ktorých je vesmír vytvorený. Bez ohľadu na to, aké obvinenia by boli vznesené proti zlodejom, vyberačom daní, alebo rade centrálnej banky, v rámci pozitivistickej metodológie sú vždy schopní zachrániť a zachovať „tvrdé jadro“ ich „výskumného programu“, ako by to nazval neo-Popperian pozitivista Lakatos. Skúsenosť nám dokáže povedať iba to, ktorý jeden experiment nedosiahol svoj cieľ, ale nikdy nám nemôže povedať, či by mierne pozmenený experiment nedosiahol iné výsledky, alebo či je možné dosiahnuť cieľ vytvorenia všeobecnej prosperity a bohatstva prostredníctvom použitia akejkoľvek formy zlodejstva, zdanenia, či vytvárania papierových peňazí.

Postoj smerom k pozitívnej ekonómii, ktorý pozitivizmus napĺňa, a ktorý sa stal skutočne charakteristický pre súčasnú mocenskú elitu a nimi dotovaných intelektuálnych bodyguardov, môžeme vyjadriť mottom relativistických sociálnych inžinierov „či je niečo nemožné v sfére spoločenských javov sa nikdy nedá vedieť s istotou a  pokiaľ si necháme svoju myseľ otvorenú, nie je nič, čo by nestálo za to vyskúšať na spoluobčanoch.“[10]

Skutočnosť, že pozitivizmus podporuje mentalitu spoločenského relativizmu nedokazuje to, že je chybný. Avšak podozrenie ohľadom jeho správnosti sa zdá byť oprávnené. Určite nie je očividné, že by nemali existovať žiadne racionálne etické štandardy a doslova „čokoľvek je možné“ („anything goes“). Ani nie je intuitívne vierohodné, že ekonómia by mala byť buď empiricky bezvýznamná hra so symbolmi (systém analytických výrokov), alebo zbierka hypotetických, empiricky vyvrátiteľných predikcií, ktoré obsahujú výsledok ľudských konaní a interakcií. V prvom prípade by sa jednalo o nič len stratu času a v druhom by ekonómia bola očividne impotentná, a teda irelevantná (ak čokoľvek, pekár v antických Aténach by mohol predikovať správanie jeho blízkych lepšie a s väčším stupňom istoty, ako jeho moderný náprotivok!) Avšak výroky ekonómie, ako napr. tie, ktoré sme spomenuli vyššie, nie sú očividne ani bezvýznamné, ani irelevantné. Vskutku, vo svetle sebeckých implikácií pozitivizmu pre tých pri moci, môže byť očakávané, že pozitivizmus sa môže stať akceptovaným aj keď zlyhal a môže pokračovať dokonca aj keď jeho nesprávnosť bola odhalená – ako teda určite bola.

Každá z troch súvisiacich premís pozitivizmu je  preukázateľne nesprávna.[11]

Vzhľadom k pozitivistickej, údajne vyčerpávajúcej klasifikácii, na analytické, empirické a emočné výroky sa tlačí do úst otázka: aký je potom status tohto základného axiómu? Musí byť buď analytickým alebo empirickým výrokom, alebo sa musí jednať o jednoduché vyjadrenie emócií. Ak ho považujeme za analyticky výrok, potom sa jedná iba o prázdne verbálne slovičkárenie, ktoré nehovorí nič o ničom reálnom, ale iba definuje niekoho zvuk či symboly inými zvukmi a symbolmi. A teda človeku neostáva nič iné, len pokrčiť ramenami a spýtať sa „a čo?“ Rovnaká odpoveď by bola vhodná, ak by pozitivista tvrdil, že sa jedná o empirický výrok. V tomto prípade, by sme museli priznať, že výrok môže byť nesprávny a že človek by musel byť oprávnený poznať kritérium, na ktorého základe by sa musel rozhodnúť, či je, alebo nie je nesprávny. Ešte viac rozhodujúce je, že ako empirický výrok by jednoducho len určoval historický fakt, a tak by sa jednalo o úplne irelevantný fakt pri určovaní toho, či je, alebo nie je možné vytvoriť výrok, ktorý by bol empirický, a pritom nevyvrátiteľný, alebo normatívny, a pritom neemotívny. Nakoniec, ak by sme predpokladali, že tvrdenia pozitivistov sú emotívne výroky, potom v súlade s ich vlastnou doktrínou sa jedná o kognitívne bezvýznamné výroky, ktoré v žiadnom prípade neobsahujú štipku pravdy. Človek by im nepotreboval venovať viac pozornosti, ako štekaniu psa.

A tak na základe tohto musíme prijať záver, že pozitivizmus predstavuje od začiatku zlyhanie na plnej čiare. Nedokázal, že nemôže existovať neracionálna etika. Dokonca ani nezvážil epistemológiu, oprávňujúcu teóriu poznania. Pretože ak zvážil, potom základná premisa pozitivizmu by musela mať formu syntetického a priori výroku (empiricky nevyvrátiteľného), ktorého existenciu odmieta. Z toho všetkého vyplýva, že človek musí pristáť v tábore spoločenského racionalizmu.

Podobne, tvrdenie pozitivizmu, že všetky vedecké vysvetlenia sú hypotetické, je samodeštrukčné (a aký je status tohto tvrdenia?).[12] Aby sme pochopili, prečo je tomu tak, predpokladajme, že vysvetlenie týkajúce sa dvoch alebo viacerých udalostí sa ukázalo byť vhodné pre jeden súbor dát a následne je toto vysvetlenie použite na druhý súbor dát, podľa všetkého, aby boli aj tieto podrobené ďalšiemu empirickému testovaniu. Teraz je na mieste sa spýtať: Čo je ten predpoklad, ktorý musí byť prijatý, aby bolo možné spojiť druhú skúsenosť s tou prvou a buď ju potvrdiť alebo vyvrátiť? Mohlo by sa zdať, že ak v druhom prípade boli pozorované rovnaké výsledky ako v prvom prípade, znamená to potvrdenie, a ak nie, jedná sa o vyvrátenie. Je očividné, že pozitivistická metodológia to považuje za samozrejmé. Ale to nie je pravda. Skúsenosť iba odhalí, že dve alebo viacero pozorovaní týkajúce sa časovej postupnosti dvoch alebo viacerých typov udalostí môžu byť „neutrálne“ klasifikované ako „opakovania“ alebo „neopakovania.“ Neutrálne opakovanie sa iba stáva „pozitívnou“ verifikáciou a neopakovanie „negatívnou“ falzifikáciou, ak nezávisle od toho, čo môže byť odhalené skúsenosťou, je predpokladané, že existujú konštanty, t.j. časovo sa nemeniace príčiny. Naopak, ak v protiklade s tým predpokladáme, že príčiny môžu v čase spôsobiť raz toto a raz tamto, potom tieto výskyty opakovania alebo neopakovania sa skúsenosti jednoducho sú a ostávajú neutrálne zachytené skúsenosti, kompletne nezávislé jedna od druhej. Nie sú žiadnym spôsobom logicky prepojené jedna s druhou, ako aj verifikovanie či falzifikovanie jedna druhou. Je tu jedna skúsenosť, a potom je tu druhá skúsenosť, môžu byť rovnaké alebo rozdielne, ale to je všetko, nič iné z toho nevyplýva.

Takže predpoklad toho, aby sme boli schopní povedať „sme falzifikovali“ alebo „sme verifikovali“ je princíp konštantnosti: presvedčenie, že pozorovateľné javy sú v princípe determinované príčinami, ktoré sú konštantné a časovo-nemenné v spôsobe, akým fungujú. Iba ak je predpokladaný princíp konštantnosti ako pravdivý, vyplýva z neschopnosti reprodukovať výsledky, že je niečo s pôvodnou hypotézou zle; a iba vtedy môže byť úspešná reprodukcia v skutočnosti interpretovaná ako verifikácia. Očividne, tento princíp konštantnosti nie je sám založený alebo odvodený zo skúsenosti. Neexistuje nie len žiadna badateľná väzba prepájajúca javy, ale dokonca aj keby taká väzba existovala, skúsenosť by nemohla odhaliť, či je alebo nie je časovo nemenná. Tento princíp nemôže byť vyvrátený žiadnou skúsenosťou, keďže akákoľvek udalosť, ktorá sa zdá, že by ho mohla vyvrátiť  (ako napr. zlyhanie pri overovaní výsledkov) , by mohla byť od začiatku interpretovaná, ako keby skúsenosť len ukázala, že tento konkrétny typ udalosti nebol jeho príčinou. Avšak do tej miery, že skúsenosť nemôže vylúčiť možnosť, že iný súbor javov by mohol byť v budúcnosti odhalený, ktorý by sa ukázal byť časovo-nemenný (konštantný) pri jeho pôsobení, pravdivosť princípu konštantnosti nemôže byť vyvrátená.

A predsa aj keď princíp konštantnosti nie je ani neodvodený zo skúsenosti, ani ňou vyvrátiteľný, nepredstavuje nič menej, ako logicky nutnú podmienku skúseností, ktoré môžu byť označené buď za verifikáciu alebo falzifikáciu (na rozdiel od izolovaných logicky neprepojených skúsenosti). A tak, keďže pozitivizmus nutne predpokladá existenciu takých logicky súvisiacich skúseností, musí taktiež priznať, že predpokladá existenciu nehypotetického poznatku o skutočnosti. Musí predpokladať, že v skutočnosti existujú časovo-nemenné príčiny a to predpokladať, aj keď to skúsenosť nemôže nikdy potvrdiť či vyvrátiť. Znova raz sa ukazuje byť pozitivizmus nekonzistentná a protirečiaca si filozofia. Existuje nehypotetické vysvetlenie skutočných vecí.

Na záver (a teraz to už nie je žiadnym prekvapením) sa téza pozitivistov o jednotnosti vedy ukazuje byť protirečivá. Pozitivizmus tvrdí, že konanie, ako aj akékoľvek iné javy, môžu a musia byť vysvetlené prostredníctvom hypotéz, ktoré následne môžu byť skúsenosťou potvrdené alebo odmietnuté. Ak je toto pravda, potom – v protiklade s ich vlastnou doktrínou, ktorá tvrdí, že neexistujú a priori poznatky o realite – by pozitivizmus bol prinútený predpokladať, že vzhľadom na ľudské konanie existujú časovo-nemenné príčiny. Aby sme mohli postupovať, ako chce pozitivizmus aby sme postupovali – považovať rôzne skúsenosti týkajúce sa postupnosti udalostí ako ich vzájomnú verifikáciu alebo falzifikáciu – konštantnosť v priebehu času musí byť predpokladaná (ako bolo vysvetlené vyššie). Avšak, ak je toto pravda a ľudské konanie by mohlo byť skutočne pokladané za niečo, čo je riadené časovo nemennými príčinami, ako je potom možné vysvetliť konania toho, kto vysvetľuje, teda toho, kto sa podieľa na samotnom procese vytvárania hypotéz, ich verifikácií či falzifikácií: nás všetkých, to jest tých, ktorí konajú tak, ako pozitivisti povedia, že budeme konať? Očividne robiť toto všetko – prispôsobiť sa verifikácii alebo falzifikácii skúsenosťou a nahradiť starú hypotézu novou – predpokladá u človeka schopnosť učiť sa. Avšak ak je človek schopný sa zo skúsenosti učiť a pozitivisti sú prinútení toto priznať, potom človek nemôže vedieť v danom čase, čo bude vedieť neskôr a ako bude konať na základe týchto vedomostí. Skôr, človek môže len rekonštruovať príčiny konania po danej udalosti, a tak človek môže vysvetliť svoje poznanie iba po tom, ako ho už získal. A tak, metodológia pozitivistov aplikovaná na pole vedomostí a konania, ktoré obsahuje poznanie, ako jeho nutnú zložku, sa jednoducho dostáva do kontradikcií – logických absurdít.

Princíp konštantnosti môže a vskutku musí byť predpokladaný v rámci oblasti prírodných objektov, teda pre javy, ktoré nie sú stanovované vedomosťami alebo konaním preukazujúcim tieto vedomosti ( v tejto oblasti otázka či existujú zákonmi-riadené konštanty, na základe ktorých sa stáva možným tvoriť ex ante predpovede je determinovaná bez ohľadu na skúsenosť a empirické faktory hrajú rolu iba v determinovaní toho, ktoré konkrétne premenné sú kauzálne spojené s ktorými konkrétnymi efektmi a ktoré nie sú.). Čo sa týka vedomostí a na druhej strane konania, princíp konštantnosti nemôže byť považovaný za platný (v tejto oblasti javov, otázka či existujú alebo nie konštanty je sama o sebe empirická vo svojej prirodzenosti a môže byt rozhodnutá iba pre dané premenné na základe minulej skúsenosti, teda ex post). A toto všetko, čo sú vlastne konečné poznatky o niečom reálnom, môžu byť tvrdené s absolútnou istotou (apodikticky). A preto metodologický dualizmus a nie pozitivistický monizmus musí byť akceptovaný a uznaný ako absolútne a priori pravdivý.