Mises.cz

Mises.cz

Racionalizmus rakúskej školy vo veku úpadku pozitivizmu (3/3)

3. Rakúska ekonomická škola a vyhliadky racionalistickej rekonštrukcie etiky a ekonómie

3. Rakúska ekonomická škola a vyhliadky racionalistickej rekonštrukcie etiky a ekonómie

Skutočnosť, že pozitivizmus bol okamžite odmietnutý ako sám seba popierajúci filozofický systém mu prirodzene nepomohlo. Avšak kvôli jeho akejsi sebe-slúžiacej prirodzenosti pre tých vo vláde stratil len málo zo svojej popularity. Bolo toho potrebné oveľa viacej, ako len dokázať jeho logickú nezmyselnosť, aby bol porazený: Celé desaťročia trvali sociálne experimenty a pokusy na stále väčšom meradle, ktorých  cieľom bolo dokázať, že na celom svete, ako aj v rámci každého národného štátu neexistujú žiadne etické a ekonomické zákony, že nič nie je tabu, a že všetko je možné. Znamenalo to začiatok ekonomickej stagnácie západných demokratických štátov blahobytu od konca 60. a počiatkom 70. rokov; trvajúcu chudobu krajín tretieho sveta a to celé desaťročia po dekolonizácií; a postupný, pričom od konca 80. rokov – po viac ako 70 rokoch experimentovania – rapídny a dych vyrážajúci ekonomický kolaps krajín východného bloku.[1] V akademickom prostrední, mimo reálneho sveta, to predstavovalo dočasné zmiznutie etiky a politickej teórie a ich nahradenie lingvistickou analýzou, vedením nezmyselných rečí a diskusií, či rozpracovanie teórií o záujmových skupinách a vyjednávaní.[2] To si vyžiadalo degeneráciu ekonómie buď do empiricky bezvýznamných symbolických cvičení, čo sa žiadnym spôsobom nepodobalo na to, čo bola podstata klasického ekonomického myslenia (možno okrem nejakých občasných ekonomicky zvučných výrazov,[3] vytvorených prinajlepšom druhoradými matematikmi, čo nikto nečítal a len na to, v daňami dotovaných knižniciach, sadal prach); alebo do vytvorenia silného ekonometrického odvetvia na predpovedanie, ktorého zbytočnosť bola bolestne viditeľná pre každého, vrátane politikov a vládnych byrokraktov, ktorí ho podporovali a použili pre účely „vedeckej legitímnosti.“[4] Vyžadovalo to zlyhanie Keynesianského systému s príchodom údajne nemožného javu staflácie v polovici 70. rokov; rozpadom monetarizmu po dlhej sérií jasne zlých predpovedí z konca 70. rokov a počas 80. rokov a absolútny celosvetový bankrot Marxistickej ekonómie.[5]

Napriek tomu pozitivizmus stále nie je mŕtvy. Avšak od 70. rokov náklady zaplatené za roky sociálneho relativizmu a inžinierstva sa ukázali byť už priveľké na to, aby boli aj naďalej ignorované alebo bagatelizované. Postupne sa začala vynárať filozofická kríza. Nebolo žiadnym prekvapením, že v momente, keď pozitivizmus konečne stratil pôdu pod nohami,  povstali ostatné varianty relativizmus, ktoré boli dovtedy skryté pod vplyvom pozitivizmu a snažili sa vyplniť rozširujúce sa ideologické vákuum. Akademické hnutia spojené s menami ako hermeneutika, rétorika, ultra-subjektivizmus a dekonštrukcionizmus sa snažia oživiť starý odkaz nihilizmu – že pravda neexistuje. Tieto hnutia pripisujú zlyhanie pozitivizmu nie jeho relativizmu, ale skutočnosti, že nebol dosť relativistický v tom, že umožňoval existenciu empirickej (hypotetickej) pravdy a neodmietol pravdou úplné.[6]

Táto kríza však taktiež dopomohla k návratu filozofii spoločenského racionalizmu, ktorá už dávno preukázala nepravdivosť pozitivizmu, ale padla do zabudnutia počas posledných dekád jeho nadradenosti. Významne obrodenie nastalo po tom ako Friedrich August von Hayek získal v roku 1974 Nobelovu cenu za ekonómiu a to za prácu v tradícii racionalistickej rakúskej ekonomickej školy Carla Mengera, Eugena von Böhm-Bawerka, Ludwiga von Misesa, Hayekovho učiteľa a Murray N. Rothbarda. Rakúska škola bola, kvôli jej nepríjemným implikáciám pre tých pri moc, po desaťročia zbavená možnosti dosiahnuť vyššie akademické pozície. Vyhostená do nenápadnej existencii ne-univerzít, mimo reálneho sveta intelektuálov, neustále narastala jej sila a vyrástla v jedinečné masové hnutie s množstvom akademických pozícií, rovnako ako s neprestajne rastúcou podporou. V čele s inštitútom Ludwiga von Misesa založeným v 80. rokoch vzniklo hnutie, ktoré začalo medzinárodne šíriť Misesovú renesanciu a to aj medzi intelektuálnymi kruhmi v krajinách východnej Európy.  Tieto krajiny, ktoré čelili totálnemu kolapsu socializmu a vyčerpaniu všetkej štátnej autority a legitímnosti, boli konfrontované s otázkou okamžitej a radikálnej rekonštrukcie ich krajín. Avšak rady, ktoré im empiricky bezvýznamná matematická ekonómia alebo ekonometria mohla ponúknuť alebo, ktoré mohli odvodiť od Keynesiancov, Monetaristov, ekonómov racionálnych očakávaní, alebo ešte horšie od zástupcov Hermeneutiky im nemohli inak len pripadať smiešne nevhodné. Iba rakúska škola im ponúka v ich núdzovom stave jasnú, radikálnu a konštruktívnu odpoveď: Nie lenže pravda v spoločenských vedách existuje, ale taktiež existuje a priori, nehypotetická pravda, ktorú nikto nie je schopný poprieť. Pravda je to tak jednoduchá ako zásadná: súkromné vlastníctvo a vlastnícke práva sú nepochybne pravdivé, predstavujú absolútne princípy etiky a neustály „optimálny“ ekonomický progres; a za účelom vzchopenia sa z trosiek socializmu nepostačí nič iné okrem nekompromisnej privatizácií každého a všetkého vlastníctva a navrátenie sa ku kontrakčnej spoločnosti, založenej na uznaní absolútnych práv súkromného vlastníctva.[7]

Rakúska škola v skutku predstavuje najambicióznejšiu zo všetkých foriem spoločenského racionalizmu, s jej neústupným tvrdením, že nehypotetické a priori empirické poznanie v rámci spoločenských vied existuje, a že sú to etika a ekonómia (obsahujúce toto poznanie), ktoré sú analogické k logike a protofyzike ako absolútne nepostrádateľné základy všetkých empirických spoločenských výskumov. Navyše, sama rakúska škola má podložené tieto tvrdenia jej kompletne vypracovanou, konzistentnou a komplexnou pozitívnou teóriou etiky a ekonómie.[8]

Nepriamo už bolo základné tvrdenie racionalizmu rakúskej školy uvedené. Počas vyššie rozpracovaného odmietnutia pozitivizmu bolo demonštrované, že zatiaľ čo vedomosti a konanie nemôžu byť brané ako niečo zapríčinené (teda predpovedateľné na základe časovej nemennosti pri pôsobení účinkov premenných), tak akékoľvek konanie, jednoducho tým, že sa snaží dosiahnuť nejaký daný cieľ, nutne predpokladá kauzálnu štruktúru fyzického sveta. Očividne tento pohľad samotný predstavuje perfektný príklad možnosti nehypotetického spoločenského poznania: formuluje poznanie o konaní, ktoré by nemohol žiadny konajúci odhaliť ako nesprávne, pretože akýkoľvek taký objav by vlastne predpokladal jeho správnosť. Racionalizmus rakúskej školy v skutočnosti iba tvrdí, že existuje toho oveľa viac zahrnutého  v našich reflektívne nadobudnutých poznatkoch toho, čo je to konať, ako toto, ktoré nemôže žiadny človek označiť ako chybné.

Rakúska teória je vysvetlená z dvoch systematicky súvisiacich axióm, pričom obe sú nehypoteticky pravdivé. Prvá je „axióma konania“: tvrdenie, že ľudia konajú, alebo presnejšie, že ja konám tu a teraz. Nemôže byť popreté, že toto tvrdenie je pravdivé, keďže samotné odmietnutie by bolo konaním. Ani nemôže niekto úmyselne nekonať, pretože toto by taktiež bolo konaním. Takže pravdivosť axiómy nemôže byť nijak spochybnená.[9]

Druhá axióma je „a priori argumentácia.“ Všetko to čo sme tu doteraz robili – ja pri písaní tejto štúdie a čitateľ pri jej čítaní – je zapojením sa do argumentácie. Ak by nebolo argumentácie, nebola by ani debata o pravde alebo nepravde spoločenského relativizmu, alebo racionalizmu a statusu etiky a ekonómie. Bolo by len ticho alebo bezvýznamné zvuky. Iba s argumentáciou sa objavuje idea platnosti a pravdy. Či je niečo pravda, nepravda, alebo nerozhodnuteľné; či to bolo, alebo nebolo dokázané; čo je potrebné za účelom dokázania; či mám ja, niekto iný, alebo nikto pravdu – všetko toto musí byť rozhodnuté v argumentácií a výmene výrokov. Toto tvrdenie je tiež a priori pravdivé, pretože nemôže byť odmietnuté bez zapojenia sa do konania, ktoré ho potvrdzuje. Človek nemôže argumentovať, že nemôže argumentovať a človek nemôže odmietnuť, že nevie, čo to znamená povedať pravdivý výrok, bez pri najmenšom implicitného pripustenia jeho pravdivosti. Toto je a priori argumentácia,[10] a oba argumenty sú prepojené ako logicky nutné zdroje a priori poznania. Na jednej strane je konanie viac fundamentálne ako argumentácia, pretože argumentácia je iba podmnožinou konania. Na druhej strane tvrdiť to, čo sme práve povedali o konaní a argumentácií a ich vzťahu jedného k druhému, vyžaduje existenciu samotnej argumentácie, takže epistemologický musí byť považovaná argumentácia za viac fundamentálnu ako neargumentačné konanie.

Etika, alebo lepšie povedané rakúska etika súkromného vlastníctva je odvodená z a priori argumentácie a z jej prirodzenosti ako nehypoteticky pravdivej axiómy vplýva, že etika z nej odvodená je absolútne pravdivá.[11]

Keď považujeme a priori argumentáciu za axiomatický počiatočný bod epistemológie, vyplýva z toho, že čokoľvek musí byť predpokladané pri tvorbe výrokov, nemôže byť znova pri argumentácií odmietnuté. Bolo by nezmyselné žiadať zdôvodnenie predpokladov, ktoré robia tvorbu zmysluplných výrokov vôbec možnú. Namiesto toho, tieto predpoklady musia byť pokladané za konečne ospravedlnené každým kto niečo tvrdí. Akékoľvek výroky alebo ich obsah, ktoré spochybňujú pravdivosť týchto predpokladov musia byť uznané ako výroky obsahujúce performatívnu alebo praktickú kontradikciu.

Ďalej rovnako ako je nepopierateľne pravda, že človek nemôže argumentovať, že nemôže argumentovať a že musí by predpokladané, že každý kto je zapojený v argumentácií musí vedieť, čo to znamená tvrdiť o niečom, že je to pravdivé, je taktiež pravda, že každá argumentácia vyžaduje argumentujúcu osobu – činiteľa. Argumentovanie nikdy nepozostáva len z voľne sa vznášajúcich výrokov, ale vždy je to tiež aktivita. Vzhľadom k tomu, že pravdivé tvrdenia musia byť vznesené a rozhodnuté na základe argumentácie a že argumentácia mimo toho čo bolo počas nej povedané, je taktiež praktickou záležitosťou, z čoho vyplýva, že musia existovať intersubjektívne zmysluplné normy. Tieto normy sú presne tie, ktoré robia konanie argumentáciou a majú špeciálny kognitívny status v tom, že sú praktické pred podmienky pravdy. V skutočnosti ani dichotómia medzi empirickými faktami a emočnými hodnotami, tak drahá pozitivistom, ani ich rozdeľovanie medzi empirickými a analytickými výrokmi by nemohla byť pokladaná za pravdivú, ak by normy umožňujúce argumentáciu (v ktorej by tieto rozdelenia boli vytvorené) neboli brané ako pravdivé. Je jednoducho nemožné argumentovať inak, pretože ak tak niekto robí, v skutočnosti pripúšťa ich správnosť.

Čo sa týka nutne praktických záležitosti, akákoľvek výmena tvrdení vyžaduje, aby mal tvorca tvrdenia výhradnú kontrolu (vlastníctvo) nad nejakými vzácnymi prostriedkami. Nikto by nemohol tvrdiť nič a nikto by sa nemohol stať presvedčený o ničom, ak by jeho právo výhradne nakladať s jeho fyzickým telom nebolo už vopred predpokladané. Je to práve vzájomne rozoznanie výhradnej kontroly na naším telom, čo vysvetľuje príznačnú charakteristiku výmenný tvrdení: že aj keď môžeme nesúhlasiť o tom čo bolo povedané, je stále možné súhlasiť aspoň na fakte, že spolu nesúhlasíme. Je taktiež očividné, že toto vlastníctvo samého seba musí byť uznané ako a priori pre každého, kto by sa pokúsil ospravedlniť akúkoľvek normu. Musí, nech sa deje čokoľvek, vopred predpokladať právo na kontrolu nad jeho telom, aby mohol jednoducho povedať: „Ja tvrdím toto a toto.“ Hocikto spochybňujúci takéto právo by bol chytený do praktickej kontradikcii, keďže pri argumentovaní tak, by vlastne implicitne prijal základnú normu, ktorú sa snažil spochybniť.

Na záver, bolo byť úplné nemožné sa zapojiť do argumentácie, ak by nebolo človeku umožnené vlastniť okrem jeho teľa, aj ďalšie vzácne zdroje prostredníctvom prvotného privlastnenia (homesteading), teda prostredníctvom ich vloženia do použitia predtým, ako tak spravil niekto iný, alebo ak tak niekto spravil, ale nejednalo sa o objektívne a fyzické privlastnenie.

Pretože ak by nikto nemal pravo na kontrolu ničoho, okrem jeho vlastného teľa, potom by sme všetci zanikli a problém spravodlivých pravidiel – ako aj ostatných ľudských problémov – by jednoducho neexistoval. Skutočnosť, že človek je nažive predpokladá platnosť vlastníckych práv k ostatným veciam. Nikto, kto je nažive, nemôže argumentovať opačne.

Ak človek nenadobudne právo na výlučnú kontrolu nad statkami prostredníctvom prvotného privlastnenia, t.j. prostredníctvom stanovania nejakého objektívneho prepojenia medzi danou osobou a daným fyzickým zdrojom, predtým ako tak spraví niekto iný, ale namiesto toho by sme predpokladali, že neskorší-privlastniteľ má vlastnícke právo na statok, potom by doslova nikomu nebolo nikdy dovolené urobiť hocičo s hocičím, pokiaľ by vopred nemal ich súhlas. Ani my, ani naši predkovia, či potomkovia by nemohli prežiť, alebo by neprežili, ak by sme dovolili toto pravidlo. Avšak k tomu, aby mohol ktokoľvek – v minulosti, v súčasnosti či v budúcnosti –argumentovať pre hocičo, evidentne mu musí byť umožnené prežiť. A k tomu aby toto bolo možné pre každého z nás, vlastnícke práva nemôžu byť stanovené ako bezčasové a nešpecifické vzhľadom na počet ľudí, ktorých sa tykajú. Naopak, vlastnícke práva musia nutne pochádzať z konania na danom mieste a čase a týkať sa určitých konajúcich jednotlivcov. Inak by bolo nemožné pre hocikoho povedať niečo na danom mieste a čase a pre niekoho iného odpovedať. Tvrdiť, že pravidlo súkromného vlastníctva prvý-uživateľ-prvý-vlastník môže byť ignorované alebo je nesprávne, vedie ku kontradikcií. Niekoho vyrieknutie tohto tvrdenia predpokladá, že existuje ako fyzicky nezávislá rozhodovacia jednotka v danom okamihu a to schvaľuje princíp prvotného privlastnenia, ako absolútny princíp nadobudnutia majetku.  

Ekonómia alebo v terminológií Misesa praxeológia a jej status ako nehypotetickej, a priori pravdivej spoločenskej vedy je odvodený z axiómy konania.[12]

S každým konaním jednotlivec sleduje cieľ a nech je tento cieľ akýkoľvek, skutočnosť, že je ním tento cieľ sledovaný odhaľuje, že mu prisudzuje relatívne vyššiu hodnotu ako ktorémukoľvek inému cieľu, ktorý si mohol zvoliť na začiatku jeho konania.

Aby mohol tento cieľ dosiahnuť, musí jednotlivec zasiahnuť alebo sa rozhodnúť nezasiahnuť (čo je taktiež konanie) vskoršomokamihu,aby dosiaholneskoršívýsledok a z tohto zasahovania vyplýva použitie nejakých vzácnych prostriedkov (prinajmenšom teľa konajúceho, priestor, ktorý zaberá a čas použitý pri zasahovaní).

Tieto prostriedky musia mať taktiež hodnotu pre konajúceho - hodnotu odvodenú z jeho cieľa – pretože konajúci pokladá ich použitie za nevyhnutné k tomu, aby efektívne dosiahol jeho cieľ. Ďalej konania môžu byť vykonané iba postupne a vždy zahrnujú rozhodnutie, teda rozhodnutie sa pre jeden smer konania v danom okamihu, ktorý sľubuje najvyššie hodnotené výsledky konajúcemu a vzdáva sa v rovnakom čase dosiahnutia iných, menej hodnotených cieľov. 

Okrem toho, konajúci jednotlivec si nie len vždy kladie za cieľ nahradiť viac uspokojivejší stav za menej uspokojivý stav a demonštruje tak , že preferuje viacej hodnotné pred menej hodnotným; ale taktiež vždy zvažuje, kedy v budúcnosti bude jeho cieľ dosiahnutý a demonštruje tak univerzálnu preferenciu skorších výsledkov pred tými neskoršími. Keďže každé konanie vyžaduje čas a človek musí občas konzumovať spotrebné statky, čas je vždy vzácny. A tak súčasne alebo skoršie výsledky sú a nutne musia byť hodnotené viacej, ako tie budúce alebo neskoršie. Človek vymení súčasnú hodnotu za budúcu iba v prípade, že od toho očakáva nárast jeho budúceho blahobytu.

Navyše, ako dôsledok nutnosti vybrať si a dať prednosť jednému cieľu pred druhým, teda nebyť schopný realizovať všetky ciele súčasne a zároveň byť obmedzovaný časovými preferenciami, znamená, že každé jedno konanie obsahuje aj náklady, teda opustenie hodnoty pripisovanej najvyššie hodnotenému alternatívnemu cieľu, ktorý nemôže byť realizovaný alebo ktorého realizácia musí byť pozdržaná, pretože prostriedky nutné na jeho naplnenie sú viazané k dosiahnutiu iného, ešte viacej hodnoteného cieľa.

Na záver, v našom poznaní toho čo je to konanie, je už obsiahnuté, že na začiatku každého konania musí byť ciel cenený konajúcim viacej ako náklady a tak existuje možnosť nadobudnutia zisku, teda výsledku, ktorý je hodnotený vyššie ako nezrealizovaná možnosť. Avšak každého konanie je taktiež neodvratne vystavené možnosť straty, ak konajúci spätne zistí, že na rozdiel od očakávaní naozaj dosiahnuté výsledky majú nižšiu hodnotu akú by mala nezrealizovaná alternatíva.

Všetky tieto kategórie, ktoré poznáme ako základy ekonómie – hodnota, prostriedky, voľba, preferencia, časová preferencia, náklady, zisk a strata – sú obsiahnuté v axióme konania. Ako axióma sama, aj oni obsahujú nehypoteticky pravdivé poznanie. Akýkoľvek pokus vyvrátiť toto poznanie by samo o sebe bolo konaním, zamerané na cieľ, vyžadujúce prostriedky, vylučujúce iné konanie, vynaložené náklady, vystavujúcim konajúceho možnosti dosiahnutia alebo nedosiahnutia vytúženého cieľa a tak vedúce k zisku alebo strate. Všetky pravdivé ekonomické tvrdenia môžu byť odvodené prostredníctvom formálnej logiky z nepopierateľné pravdivého poznania tákajúceho sa významu konania a jeho kategórií - a o tom je pojatie ekonómie rakúskou školou. Presnejšie, všetky pravdivé ekonomické teorémy pozostávajú z: (a) porozumenia významu konania; (b) situácií alebo zmeny situácií – ktorú predpokladáme za danú, alebo je určená ako daná – a opísaná v zmysle kategórií konania; (c) a logických dedukcií následkov – znova v zmysle spomínaných kategórii – ktoré sú výsledkom tejto situácie alebo zmien situácie pre konajúceho. Zoberme si ako príklad jeden zo základných zákonov v ekonómií - zákon hraničného úžitku. Z nášho nevyhnutného poznania faktov vyplýva, že každý konajúci preferuje to, čo ho uspokojí viacej ako to, čo ho uspokojí menej, plus teraz pripustíme predpoklad (situáciu), že čelí rastúcej ponuke statkov (vzácnych prostriedkov), ktorých jednotky pokladá za homogénne, t.j. každá dodatočná jednotka môže poslúžiť rovnako ako akákoľvek iná. Z toho logicky nutne plynie, že táto dodatočná jednotka môže byť zapojená ako prostriedok iba pre odstránenie nespokojnosti, ktorá je pociťovaná ako menej naliehavá ako nespokojnosť, ktorá bola odstránená predchádzajúcou jednotkou z ponuky statkov.

Kombinácia etiky odvodenej z axiómy argumentácie a ekonómie odvodenej z axiómy konania vyúsťuje v niečo, čo by sme mohli nazvať rakúska ekonómia blahobytu.[13]

Iba v prípade keď jednotlivec koná v zhodne s nepopierateľne pravdivým princípom etiky súkromného vlastníctva, spoločenský blahobyt – definovaný podľa Paretovho optima – bude nutne optimalizovaný: Osobou privlastnené, dovtedy nikým nevlastnené zdroje zvyšujú (aspoň ex ante) jeho úžitok či blahobyt, čo demonštruje samotným konaním. Pritom neznižuje nikoho úžitok či blahobytu, pretože pri privlastňovaní neberie nič od nikoho. Očividne, ak by ostatní vnímali tieto zdroje ako vzácne a teda hodnotné, mohli si ich taktiež privlastniť. Avšak oni tak nespravili, čím demonštrovali, že im nepripisovali žiadnu hodnotu a tak na základe toho nemôžeme povedať, že by stratili nejaký úžitok. Vychádzajúc z tohto základu, akákoľvek ďalšia produkcia využívajúca privlastnené zdroje je rovnako Pareto optimálna na základe demonštrovaných preferencií, to všetko za predpokladu, že tým nedobrovoľne nenarušuje fyzickú integritu zdrojov, ktoré boli vyprodukované alebo privlastnené niekým iným. A konečne, každá dobrovoľná výmena, ktorá začala na týchto princípoch, musí byť taktiež považovaná za Pareto optimálnu výmenu, pretože môžu byť uskutočnená len v prípade, že obe strany z nej očakávajú zisk.

Konanie v súlade s pravidlami, ktoré boli práve opísané vždy a bez výnimky vedie k najväčšej možnej produkcii blahobytu a akákoľvek odchýlka od týchto pravidiel vyúsťuje, z definície, k redistribúcii vlastníckych titulov a tak príjem plynie preč od užívateľov, producentov a kontraktorov statkov k ne-užívateľom, ne-producentom a ne-kontraktorom. V dôsledku toho, každá takáto odchýlka znamená, že bude relatívne menej originálneho privlastňovania zdrojov, ktorých vzácnosť bola rozpoznaná, bude menej produkcie nových statkov, menej údržby o existujúce statky a menej vzájomne výhodných kontraktov a obchodovania. Toto ďalej znamená nižší životný štandard vyjadrený vymeniteľnými statkami a službami. Navyše ustanovenie, že iba prvý užívateľ statku nadobudne vlastníctvo zaručí, že produktívne úsilie bude celý čas také vysoké, ako je len možné. Ustanovenie, že iba fyzická integrita vlastníctva (nie vlastníctvo hodnoty) je chránená, zaručí, že každý vlastník vyvinie najväčšie možné produktívne úsilie aby podporil priaznivé zmeny v hodnote vlastneného statku a predišiel alebo zabránil nepriaznivým zmenám v jeho hodnote (tie môžu byť výsledkom konania nejakej inej osoby s jej majetkom). Takže akékoľvek odklonenie od týchto pravidiel taktiež vždy znamená zníženie úrovne hodnoty produktívneho úsilia. 

Radikálna jasnosť tejto rakúskej teórie etiky a ekonómie a skutočnosť, že bola plno prepracovaná – predovšetkým vo veľkolepom diele Ludwiga von Misesa: Lidské jednání a v diele Murray N. Rothbarda: Zásady ekonómie a Etika slobody – do prísne konzistentnej, ako aj architektonicky krásnej stavby etických a ekonomických myšlienok vysvetľuje, prečo spoločenský racionalizmus rakúskej školy mohol byť zatláčaný do úzadia počas rozkvetu pozitivizmu, ale nikdy nemohol byť úplne vykorenený a vyhladený. Jeho pravda je príliš očividná, aby bol neustále ignorovaný medzi inteligentnými ľuďmi so zdravým rozumom. Nie je snáď prirodzené, že každý jednotlivec by mal vlastniť jeho vlastné telo ako aj vzácne statky, ktoré vložil do použitia s pomocou jeho teľa predtým, ako tak spravil ktokoľvek iný? Nie je snáď očividné, že každý vlastník by mal mať právo použiť tieto statky, ako uzná za vhodné pokiaľ tým nepozvane nenarúša fyzickú integritu vlastníctva niekoho iného? Nie je snáď očividné, že ako náhle bol statok raz privlastnení alebo vyprodukovaný s privlastnenými prostriedkami, tak vlastníctvo tohto statku môže byť nadobudnuté iba prostredníctvom dobrovoľnej výmeny (kontrakčne), t.j. prevodom vlastníckych titulov z pôvodného k neskoršiemu vlastníkovi. A nie je snáď intuitívne zrejmé, že iba v tom prípade, keď sú tieto pravidlá dodržiavané, najväčšia možná produkcia spoločenského bohatstva a blahobytu bude zaručená?[14]

Táto očividná pravda má najradikálnejšie prakticko-politické implikácie. Odmieta ako eticky nespravodlivé a ekonomicky kontraproduktívne konania ako napr. zdanenie, zákonnú redistribúciu vlastníckych práv, tlačenie papierových peňazí, frakčné bankovníctvo a napokon samotnú inštitúciu štátnej vlády. Namiesto toho požaduje spoločnosť založenú čisto na súkromnom vlastníctve, anarchiu legitímnych vlastníkov súkromného vlastníctva, riadených výlučne právom súkromného vlastníctva. [15] Na základe tohto predstavuje rakúska škola fundamentálnu opozíciu voči akémukoľvek výkonu štátnej moci. Tí pri moci ich považujú za svojho prirodzeného a najnebezpečnejšieho intelektuálneho nepriateľa a spravili všetko možné aby vykorenili ich odkaz a nahradili etiku a ekonómiu etatizmom. Ako píše Mises:

Despotové i demokratické většiny jsou opilí mocí. Jen neradi připouštějí, že podléhají přírodním zákonům. Pojem ekonomických zákonů odmítají. Nejsou snad nejvyššími zákonodárci?... Historii ekonomického myšlení nelze porozumět, pokud nevěnujeme pozornost skutečnosti, že ekonomie jako taková je výzvou domýšlivosti těch, kdo jsou u moci. Ekonom nikdy nemůže být oblíbencem autokratů a demagogů. Pro ně je vždy nepohodlným škůdcem, a čím více jsou vnitřně přesvědčeni, že jsou jeho námitky smysluplné, tím více ho nenávidí.

V dnešnej situácií, kedy štátna legitimita zažíva celosvetovú krízu, kolabuje východný blok a s ním aj socializmus a pretrváva stagnácia západných štátov blahobytu, sa pre rakúsky racionalizmus naskytá dobrá a jedinečná príležitosť stať sa paradigmu budúcnosti a vyplniť filozofické vákuum, ktoré sa objavilo s ústupom pozitivizmu.[16] To vyžaduje, ako aj v minulosti vyžadovalo, morálnu odvahu a intelektuálnu poctivosť, predložiť svetu rakúsku spoločenskú teóriu. Opačný tábor etatistických práporov stále predstavuje impozantnú väčšinu a kontroluje oveľa väčšiu časť zdrojov. Avšak so neodškriepiteľnou skutočnosťou, totálneho rozpad socializmu a konceptu spoločenského vlastníctva, nemôže protikladná teória rakúskej školy súkromného vlastníctva, slobodného trhu a laissez faire inak, ako získať podporu a neustáli rast popularity. Teoretici rakúskej školy majú dobrý dôvod veriť, že prišiel čas, keď môžu uspieť pri snahe dosiahnuť fundamentálnu zmenu vo verejnej mienke. A to tak, že znovuzískajú etiku a ekonómiu z rúk pozitivistov a sociálnych inžinierov a znovu obnovia verejné pochopenie práva na súkromné vlastníctvo a slobodného trhu založeného na týchto právach ako konečný a absolútny princíp etiky a ekonómie. 



[1] Pre interpretáciu 20. storočia ako storočia plného filozofického relativizmus a sociálneho inžinierstva viď.:  Paul Johnsonovú úžasnú knihu Modern Times (New York: Harper and Row, 1983). (vyšla aj v českom preklade, pozn. prekl.)

[2] Viď. taktiež: Veatch, Rational Man; idem, For an Ontology of Morals: A Critique of Contemporary Ethical Theory (Evanston, Ill.: Northwestern University Press,1971); idem, Human Rights: Facts or Fancy? (Baton Rouge: Louisiana State University Press, 1985).

[3] Napríklad, Gary North navrhol nech sa čitateľ skúsi pozrieť na akúkoľvek stranu knihy Theory of Value: An Axiomatic Analysis of Economic Equilibrium (už v 8. vydaní) od autora Geralda Debreuna, ktorý v tom roku 1983 vyhral Nobelovú cenu za ekonómiu. Jediný náznak reality z celej knihy sa objavil na strane 29, citované z “No. 2 Red Winter Wheat.” (Gary North, “Why Murray Rothbard Will Never Win the Nobel Prize!,” in Walter Block and Llewellyn H. Rockwell, Jr., eds., Man, Economy, and Liberty, Essays in Honor of Murray N. Rothbard [Auburn, Ala.: Ludwig von Mises Institute, 1988], pp. 89–90)

[4] Na tému degeneráciu spoločenských vied viď. predovšetkým brilantnú prácu Stanislav Andreski, Social Science as Sorcery (New York: St. Martin’s Press, 1972); Charles Sykes, ProfScam: Professors and the Demise of Higher Education (Washington, D.C.: Regnery, 1988).

[5] Viď. taktiež: Murray N. Rothbard, For a New Liberty (New York: Macmillan, 1978), chap. 9; idem, “The Hermeneutical Invasion of Philosophy and Economics,” Review of Austrian Economics 3 (1989): 54–55; idem, “Is There Life After Reaganomics,” in Llewellyn H. Rockwell, Jr., ed., The Free Market Reader (Auburn, Ala.: Ludwig von Mises Institute, 1988), esp. p. 378; idem, “Ronald Reagan; An Autopsy,” Liberty II, no. 4 (March 1989).

[6] Pre kritické zhodnotenie nového nihilizmus viď.: Henry Veatch, ‘”Deconstruction in Philosophy: Has Rorty Made It the Denouement of Contemporary Analytical Philosophy?,” Review of Metaphysics 39 (1985); Jonathan Barnes, “A Kind of Integrity,” London Review of Books (November 6, 1986); Rothbard, “The Hermeneutical Invasion of Philosophy and Economics”; Hoppe, “In Defense of Extreme Rationalism.”

[7] Pre kritické zhodnotenie revolúcie vo východnej Európe viď.: Hans- Hermann Hoppe, “The Collapse of Socialism and the Future of Eastern Europe,” Kwasny Economics II, no. 6 (October 30, 1989); idem, Desocialization

in a United Germany (Auburn, Ala.: Ludwig von Mises Institute, 1991).

[8] Predovšetkým viď.: Mises, Human Action; Rothbard, Man, Economy, and State; idem, The Ethics of Liberty (Atlantic Highlands: Humanities Press, 1982).

[9] Viď.: Mises, Human Action, časť 1.

[10] Viď. predovšetkým v Apel, Transformation der Philosophie, vol II.

[11] Viď.: Hoppe, A Theory of Socialism and Capitalism, chaps. 2, 7.

[12] Viď. nasledovné: Mises, Human Action, chap. IV; Rothbard, Man Economy, and State, chap. 1; idem, “Praxeology: The Methodology of AustrianEconomics,” in Edwin Dolan, ed., The Foundations of Modern Austrian Economics (Kansas City: Sheed and Ward, 1976); Hoppe, Praxeology and Economic Science; also Lionel Robbins, The Nature and Significance of Economic Science (New York: New York University Press, 1982).

[13] Viď. taktiež: Murray N. Rothbard, Toward a Reconstruction of Utility and Welfare Economics (New York: Center for Libertarian Studies, Occasional PaperSeries no. 3, 1977); idem, Power and Market (Kansas City: Sheed, Andrews and

McMeel, 1977); idem, “The Myth of Neutral Taxation,” Cato Journal 1, no. 2 (1981); Hoppe, A Theory of Socialism and Capitalism; idem, “Man, Economy, and Liberty: Review Essay,” Review of Austrian Economics 4 (1990).

[14] Myšlienky o prirodzenom zmysle pre spravodlivosť viď.: Gustave de Molinari, The Production of Security (Burlingame, Calif.: Center for Libertarian Studies, Occasional Paper Series No. 2, 1977).

[15] Viď. taktiež: Rothbard, Man, Economy, and State; idem, Power and Market, idem, For A New Liberty; idem, The Ethics of Liberty; Hans-Hermann Hoppe, Eigentum, Anarchie, und Staat (Opladen: Westdeutscher Verlag, 1987); idem, A Theory of Socialism and Capitalism.

[16]Pre hodnotenie súčasnej stratégie z rakúskeho pohľadu viď.:  Murray N. Rothbard, “Left and Right: The Prospects for Liberty,” and “Ludwig von Mises and the Paradigm of Our Age,” in idem, Egalitarianism as aRevolt Against Nature and Other Essays (Washington, D.C.: Libertarian Review Press, 1974).

Pôvodne vyšlo v knihe The Economics and Ethics of Private Property ako 14. kapitola: Austrian Rationalism in the Age of Decline of Positivism.

Uživatelské menu

Login:
Heslo:
zapamatovat si mě
Nemáte zde účet?
Zaregistrujte se!
RSS feed
Atom feed