Rakúska ekonómia ako vetva ekonomického myslenia sa od dnešného mainstreamu odtrhla na začiatku 20. storočia. Odvtedy sa do veľkej miery vyvíjala ako samostatný smer ekonomického výskumu. Predovšetkým v 2. polovici 20. storočia zažila svoje znovu zrodenie, keď v 80. rokoch vyhral Friedrich von Hayek Nobelovu cenu a čoraz viac vedcov sa začalo venovať tomuto ekonomickému smeru. Aj napriek tomu však rakúska ekonómia ostávala na okraji ekonomickej vedy a štandardní ekonómovia sa na ňu pozerali skôr s dešpektom (niektorí ju dokonca automaticky spájajú s libertarianizmom, čo je v politicko-filozofický smer, zatiaľ čo rakúska škola je bezhodnotový vedecko-výskumný program).

Mainstreamoví ekonómovia majú rakúskych ekonómov za určitý druh „metodologických trollov“, ktorí stále trvajú na svojich pôvodných východiskách. A tieto východiska ich nútia kritizovať a odmietať analytické nástroje a následne aj závery, ktoré mainstreamoví ekonómovia prijali za svoje. Rakúski ekonómovia odmietajú pristupovať k ekonomike cez prizmu rovnovážnych modelov, upozorňujú na dôležitosť času a radikálnej neistoty pri pochopení fungovania sveta, vyzdvihujú dôležitosti inštitúcií, rozhodovanie chápu ako otvorený proces a nie jednoduché optimalizačné cvičenie, u jednotlivcov berú do úvahy všetky kognitívne nedostatky a tak odmietajú predpoklad dokonalej racionality a predovšetkým trh chápu ako proces dynamického objavovania a prispôsobovania sa a nie ako nejaký stav definovaný predpokladmi, ktorý je následne prístupný matematickým cvičeniam.

V tejto svojej pozícii boli dlhé roky osamotení. To sa však zmenilo v 90. rokoch. Objavila sa totižto nová vetva výskumu v ekonómii, ktorá je dnes prezentovaná pod spoločným názvom ekonómia komplexity (complexity economics). Jej vznik sa oficiálne datuje k stretnutiu fyzikov a ekonómov v novom inštitúte Santa Fe pod záštitou držiteľa Nobelovej ceny za ekonómiu Kennetha Arrowa a držiteľa Nobelovej ceny za fyziku Philipa Andersona (výsledkom bol zborník The Economy As an Evolving Complex System I, neskôr II a III). Odvtedy vzniklo v Inštitúte Santa Fe podhubie, kde sa táto myšlienka ekonómie komplexity študovala a rozvíjala.

 

Ekonómia komplexity zahŕňa veľké množstvo výskumných problémov a spôsobov ich skúmania. Čo majú spoločné s rakúskou ekonómiou je kritika mainstreamu. Čítať túto kritiku musí pripadať rakúskym ekonómom ako jedno veľké de javu. Títo ekonómovia totiž svoju kritiku začínajú hneď u metodologických otcov mainstreamovej ekonómie v osobe Walrasa a Jevonsa. Kritizujú ich, že svojou snahou matematizovať ekonómiu cez hľadanie analógii medzi fyzikou 19. storočia a ekonómiou nesprávne zaradili systém ekonomiky medzi jednoduché fyzikálne systémy. Prerozprávali tak ekonómiu do jazyka rovnovážnych modelov, kde je každý problém len problémom optimalizačným a jeho riešeniam prispôsobili aj potrebné predpoklady, ako napr. dokonalá racionalita ľudí, dostupnosť všetkých informácií atď.

 

Ekonómovia komplexity však upozorňujú na to, že ekonomika je skôr otvoreným, dynamickým, komplexným systémom, ktorý sa neustále adaptuje a podlieha zmenám, čoho výsledkom je radikálna neistota a neexistencia rovnováhy. Títo ekonómovia (rovnako ako rakúski) dávajú dôraz na neustály tok zmien,  nerovnováhu a otvorenosť ekonomického problému. Neskúmajú rovnovážny stav, ale procesy akými sa ekonomika vyvíja. Opúšťajú predpoklad dokonalých vedomostí a racionality a vyzdvihujú vplyv a silu inštitúcií a kultúry vo všeobecnosti, ktorá sa však rovnako stále vyvíja a je niečím organickým. Rovnovážne modelovanie odmietajú, lebo nasadzuje veľmi skresľujúce okuliare, cez ktoré sa pozeráme na svet. Cez prizmu rovnováhy nevidíme priestor pre kreativitu, objavovanie a neustále prispôsobovanie sa zmene v čase. Ak tak chceme pochopiť, ako tento systém funguje, potrebujeme úplne iné nástroje než akými disponovala fyzika 19. storočia a ktoré sa stali základom mainstreamového ekonomického uvažovania. 

 

Ekonómovia komplexity chápu ekonomiku ako dynamický a nelineárny systém, ktorý nikdy nie je v rovnováhe. Keď hovoria o dynamickosti systému majú na mysli fakt, že momentálny stav systému je funkciou predchádzajúcich stavov v minulosti. Namiesto bezčasového modelovania rovnováhy tak do hry vstupuje dynamický prvok času a dôležitosť histórie. Nelineárnosť systému zasa značí, že len malá zmena môže spôsobiť veľké a hlavne nečakané následky. Pôvodom týchto nelinearít sú najčastejšie rôzne spätné väzby, ktoré posilňujú akúkoľvek zmenu v rámci systému. V rámci takýchto systémov je potom nesmierne ťažké robiť akékoľvek predikcie vývoja a „vedecky“ navrhovať intervencie. To sa ukazuje predovšetkým pri (ne)schopnosti mainstreamovej ekonómie vysporiadať sa s krízami.  

 

Jednotlivec je v rámci ekonomiky modelovaný ako heterogénny agent bez dokonalých vedomostí a dokonalej racionality, ktorý sa skôr ako deduktívnym optimalizovaním zaoberá induktívnym učením sa. Teda agenti v ich ponímaní testujú rôzne stratégie rozhodovania sa  v odlišných situáciách a tie úspešnejšie využívajú častejšie a menej úspešné zabúdajú. Pritom neexistuje žiadny dopredu daný súbor nástrojov, alebo iné obmedzenia. Rozhodovanie je otvorené a existuje priestor na úplne nové reakcie – inovácie. Zároveň rozhodnutia agentov nie sú len pasívnymi voči prostrediu, ale samotné spoluvytvárajú toto prostredie.

 

Ekonómia komplexity pripisuje veľký význam interakciám medzi jednotlivcami v rámci ekonomiky. Inak povedané sieťovým efektom. Teória sietí je tak jedným z ich nástrojov a pomocou nej ukazujú, ako rôzne usporiadania sietí majú vplyv na komplexnosť a previazanosť jednotlivých rozhodnutí v rámci ekonomiky. Ak pochopíme hustotu previazanosti jednotlivých vstupov a výstupov v ekonomickom procese, kde je už dnes možné prakticky vyrobiť hocičo pomocou hocičoho, tak základný ekonomický problém dostane úplne novú kvalitu. Akákoľvek malá zmena v preferenciách, dostupnosti zdrojov alebo technológiách vyvolá vlnu nutných prispôsobení sa v ekonomike, ktoré zasa vyvolajú ďalšie sekundárne vlny v systéme atď. Ekonomický problém alokácie sa tak stáva z pohľadu optimalizačných nástrojov mainstreamovej ekonómie neriešiteľný a ekonómovia komplexity upozorňujú na iné možné riešenia napr. cez evolučné algoritmy.

 

Ekonomický vývoj je preto vnímaný ako evolučný proces, ktorého výsledkom je adaptácia výrobných plánov na prostredie, ktoré je tvorené preferenciami spotrebiteľov, dostupnými zdrojmi a aktuálnymi technológiami. Pričom hybnou silou nie je nejaký „hlavný manažér“, teda centrálny plánovač, ale slepý mechanizmus diferenciácie, selekcie a replikácie. Inými slovami ide o širší fenomén tzv. kultúrnej evolúcie. Tieto procesy a ich fungovanie skúmajú na simulačných modeloch pomocou počítačov. 

Nový pohľad na ekonómiu so sebou samozrejme prináša aj nové pohľady na už existujúce koncepty. Pomocou teórie sietí môžeme napr. lepšie pochopiť, ako súverejné statky poskytované súkromne, ak berieme do úvahy aj vplyv vzájomných interakcií a sociálneho kapitálu v komunitách. Alebo môžete lepšie pochopiť priebeh finančnej krízy. 

 

Jeden z hlavných predstaviteľov ekonómie komplexity, Brian Arthur, v jeho novej zbierke odborných článkov Complexity and the Economy (2015) opisuje ekonómov z pred sto rokov ako horolezcov, ktorí mali pred sebou dve vysoké hory, ktorých vrcholy boli v oblakoch. Ekonómovia sa rozhodli šplhať po tej s dobre definovanými matematickými problémami, iba aby po dlhých rokoch šplhania zistili, že tá druhá hora procesno-organického prístupu, bola oveľa vyššia. A následne vyjadruje potešenie, že v posledných rokoch začali ekonómovia šplhať aj po tej druhej. Ekonóm študujúci rakúsku ekonómiu však vie, že táto expedícia sa začala už dávno na začiatku 20. storočia. Pritom tieto dve expedície (rakúšania a komplexáci) zatiaľ o sebe nemajú dostatok informácií a preto existujú pomerne rozsiahle nevyužité zisky z akademickej syntézy týchto dvoch smerov. To by malo zaujať predovšetkým mladých študentov ekonómie sympatizujúcich s rakúskou školou – nebojte sa ekonómie komplexity.