Recenze: America's Great Depression

Mises.cz: 12. prosince 2012, Martin Rojko, komentářů: 1

V jeden októbrový deň roku 1929 vyskočilo z okien na americkom Wall Street jedenásť známych bankárov. V ten deň sa zrútila tamojšia akciová burza najviac v dovtedajšej histórii a na dlhý čas potom. Takmer o 80 rokov neskôr sa situácia zopakovala. S tým rozdielom, že toľko samovrahov na takej úrovni sa nenašlo. Prečo? Vysvetlení sa môže núkať viac, no fakt je ten, že investiční bankári koncom 20. rokov nepočítali naisto s tým, že za ich chyby zaplatia všetci ľudia nielen v USA.

Hospodárska recesia navštívila USA už niekoľkokrát pred najväčším pádom a vždy išlo o krátkodobú záležitosť. Tá v roku 1920 sa skončila do jedného roka. A neexistoval dôvod, prečo by nasledujúca mala trvať dlhšie, keďže ekonomika bola v základoch zdravá. Ťažká depresia v roku 1921 pominula tak rýchlo, že vtedajší minister obchodu (a neskorší prezident) Herbert Hoover, aj napriek svojim intervencionistickým chúťkam, nepresvedčil prezidenta Hardinga dostatočne rýchlo o potrebe zásahu. A keď ten nakoniec privolil, kríza bola už preč a prosperita sa obnovila. Keď prišiel v októbri 1929 pád burzy, Hoover (už ako prezident) intervenoval tak rýchlo a masívne, že paralyzoval proces samostatného obnovovania trhu a politika New Dealu Hoovera a Roosevelta priniesla permanentnú a obrovskú depresiu, z ktorej sa USA poriadne nevymanili ani príchodom druhej svetovej vojny.

Ak by ekonóm rakúskej školy Murray N. Rothbard ešte žil, nemusel by dnes písať novú knihu o svetovej hospodárskej kríze. Jej príčiny, popis a následky už obsažne zhrnul do knihy z roku 1963 pod názvom Veľká hospodárska kríza, ktorá sa neskôr dočkala ďalších štyroch reedícií. Posolstvo je totiž pri každej recesii rovnaké. Ak sa jej nechá voľný priebeh, priestor na prispôsobenie, dôvera sa vráti a kríza nemusí nastať. Spomalenie bude ostré a bolestivé, ale krátke a rýchle. Voľný trh, ktorý bude môcť napredovať, sa ozdraví v pozoruhodne krátkom čase. Jediná cesta zo súčasného chaosu je „šliapnuť na brzdu“ – zastaviť peňažnú infláciu v jej dráhe. Rothbard vie, že zásahy populistických politikov môžu viesť k roztočeniu inflačnej špirály. „Vládna politika smerujúca k zabráneniu peňažnej deflácie zbavila ľudí jednej veľkej výhody recesií, a to klesajúcim nákladom na život. Zásahy proti deflácii priniesli so sebou nevítaný fenomén v podobe inflačnej recesie.“

Už v tejto úvodnej časti knihy Rothbard naráža na nerealizovateľný cieľ chicagskej vetvy ekonómov, ktorým je zachovanie konštantnej cenovej úrovne. „Dlhodobou tendenciou voľných trhových ekonomík, neobmedzovaných monetárnou expanziou, je pozvoľna klesajúca úroveň cien za súčasného zvyšovania produktivity a objemu tovarov a služieb. [...] Rakúsky prístup vyhnutiu sa peňažnej inflácii v každej situácii by to umožnil, a tým odstránil poruchy hospodárskeho cyklu. Naopak, chicagske konštantné ceny možno dosiahnuť len neustálou expanziou peňazí a úverov, čo by rovnako ako v 20. rokoch nevyhnutne vytvorilo cyklus rozmachu a krachu, ktorý sa ukázal byť tak deštruktívny v posledných dvoch storočiach.“

Náhle hromadenie chýb

Pri vysvetľovaní teórie hospodárskych cyklov sa Rothbard zameriava na niekoľko hlavných znakov kríz – náhle hromadenie chýb podnikateľov, väčšia postihnutosť odvetví výrobných prostriedkov, zvyšovanie (znižovanie) množstva peňazí v ekonomike a aktivita hlavného spúšťača – centrálnej banky.

Hlavný problém, ktorý podľa Rothbarda musí teória ekonomickej depresie vysvetliť, je: prečo existuje neočakávané a všeobecné nahromadenie chýb v biznise? To je prvá otázka pre akúkoľvek teóriu cyklov. Podnikateľská aktivita pekne napreduje, väčšina firiem vytvára slušné zisky. Zrazu, bez upozornenia, sa zmenia podmienky a veľa firiem sa ocitá v strate. Odrazu sa ukazuje, že vo svojich prognózach spravili tragické chyby. „Za normálnych okolností len niektorí podnikatelia utrpia stratu v rovnakom časovom období, väčšina je buď bez zisku, alebo niečo zarobí. Ako je potom možné vysvetliť zvláštny úkaz kríz, pri ktorom takmer všetci podnikatelia utrpia stratu? Ako sa mohlo stať, že sa všetci najbystrejší biznismeni v krajine pomýlili naraz?“

V čisto slobodnej a neobmedzovanej ekonomike nebude žiadne hromadenie chýb, pretože skúsení podnikatelia sa nepomýlia všetci naraz a v rovnakom čase. Cyklus rozmachu a pádu vytvára peňažná intervencia na trhu, konkrétne expanzia bankových úverov podnikom.

Čo sa stane, ak banky vytlačia nové peniaze (v podobe papierových bankoviek alebo elektronických bankových depozitov) a požičajú ich podnikateľom? Tieto nové peniaze sa vylievajú na úverovom trhu a znižujú úroky z pôžičiek. Vyzerá to, akoby sa objem usporených zdrojov na investície zvýšil, pretože výsledok je rovnaký: zdroje pre investície sa očividne zvyšujú, úroková miera klesá. Podnikatelia pomýlení bankovou infláciou (zvyšovaním objemu peňazí v obehu) sa nazdávajú, že ponuka usporených zdrojov je väčšia ako v skutočnosti. Investujú do dlhodobejšej produkcie, najmä statkov vyššieho rádu najviac vzdialených od konečného spotrebiteľa. Podnikatelia si vezmú novo nadobudnuté zdroje a navzájom sa preplácajú v cenách kapitálu a iných výrobných prostriedkov. To podporuje presun investícií z výroby tovarov nižšieho rádu (najbližšie k spotrebiteľovi) k produkcii najviac vzdialenej od zákazníka. Jednoducho od odvetví spotrebiteľskej výroby k odvetviam kapitálovej výroby. „Je dobre známym faktom, že odvetvia výrobných prostriedkov vykazujú vyššiu fluktuáciu (sú menej stále) ako odvetvia založené na spotrebných tovaroch. Prvá skupina, a najmä odvetvia dodávajúce suroviny, stavebníctvo a stroje pre iné odvetvia, expandujú v čase boomu oveľa viac a sú aj viac zasiahnuté v čase depresie.“

Ak by tento posun bol výsledkom skutočného poklesu časových preferencií a zvýšeného sporenia, všetko by bolo v úplnom poriadku a nová predĺžená štruktúra výroby by sa mohla udržať neurčitý čas. Ale tento posun je výsledkom expanzie bankových úverov. V krátkom čase nové peniaze presakujú od zadlžených podnikateľov nadol k výrobným faktorom: do miezd, nájomného, úrokov. Teraz, pokiaľ sa nezmenia časové preferencie, a nie je dôvod predpokladať, že sa zmenili, sa ľudia budú ponáhľať minúť vyššie príjmy cez starý spôsob spotreby (investícií) a dopyt sa opäť vráti z produktov vyššieho rádu k nižšiemu. Odvetvia kapitálových statkov zistia, že ich investície boli chybné: že to, čo považovali za ziskové, v skutočnosti trpí nedostatkom dopytu ich podnikateľských zákazníkov. Produkcia vyššieho rádu sa ukázala byť rozhadzovačná a zlé investície sa musia zlikvidovať. Podnikateľov teda pomýlila inflácia bankových úverov, keď investovali príliš veľa do kapitálových statkov vyššieho rádu, ktoré mohli byť prospešne udržateľné prostredníctvom nižších časových preferencií a väčšieho sporenia a investovania. Akonáhle inflácia presiakne k najväčšej mase ľudí, pôvodné parametre pomeru spotreby a investícií sa obnovia a podnikateľské investície sa ukážu ako nehospodárne. Podnikatelia boli uvedení v omyl úverovou expanziou a jej manipuláciou úrokov na slobodnom trhu.

Kríza znamená začiatok ozdravenia

„Boom“ (dramatický hospodársky rast) je teda v súlade s rakúskou teóriou ekonomických cyklov v podstate obdobím nehospodárnych zlých investícií. Je to obdobie robenia chýb z dôvodu narušovania trhu nadmernými bankovými úvermi. „Kríza“ prichádza, keď ľudia obnovujú svoj spôsob doterajšej spotreby. „Depresia“ je v podstate ozdravný proces, ktorým sa ekonomika prispôsobuje plytvaniu a chybám boomu a obnovuje efektívny servis slúžiaci potrebám spotrebiteľov. Proces prispôsobovania pozostáva z prudkej likvidácie neefektívnych investícií. Niektoré z nich ostanú už opustené (tu Rothbard uvádza príklady miest duchov na západe USA, postavených počas boomu v rokoch 1816 – 1818 a vyprázdnených počas paniky v nasledujúcom roku), iné sa premenia na iné účely. Koniec depresie ohlasuje návrat do normálu a optimálnu efektívnosť.

„Neustále expandujúce bankové úvery udržiavajú dlžníkov (firmy) o krok pred odvetou spotrebiteľov. Čím väčšia je táto expanzia a čím dlhšie trvá, tým dlhšie potrvá aj boom. Boom skončí, keď úverová expanzia bánk nakoniec prestane.“ Podľa Rothbarda je „zjavné, že čím dlhšie boom pokračuje, tým márnotratnejšie chyby sa páchajú a tým dlhšie a ťažšie bude nevyhnutné obdobie depresie.“

V čom vidí Rothbard základné znaky uzdravovacej krízy? Neefektívne firmy, ťahané umelým boomom, musia byť zlikvidované, alebo musia znížiť svoju zadlženosť, alebo ich musia prevziať veritelia. Ceny výrobných statkov musia klesnúť, najmä vyššieho rádu – kapitál, pozemky, mzdy. Rovnako ako boom znamenal pokles úrokov, kríza zahŕňa nárast úrokového diferenciálu. V praxi to znamená relatívny pokles cien výrobných oproti spotrebiteľským. Nielen ceny konkrétnych strojov sa musia znížiť, ale aj ceny ostatného kapitálu, ako ceny akcií na burze, ceny nehnuteľností. „V skutočnosti tieto hodnoty musia klesnúť ešte viac ako výnosy z aktív, odrážajúc tak všeobecný nárast úrokového výnosu. Čím rýchlejšie prispôsobenie nastane, tým kratšia a prchavejšia bude nezamestnanosť.“

Ďalšou sekundárnou črtou kríz je podľa Rothbarda zvýšenie dopytu po peniazoch. Táto „bitka o likviditu“ je výsledkom niekoľkých faktorov: 1. ľudia očakávajú pokles cien z dôvodu krízy a deflácie, a preto viac držia peniaze a menej utrácajú, 2. dlžníci sa snažia splatiť dlhy, navyše sú teraz vyzvaní k ich zaplateniu bankami a veriteľmi, zbavujúcimi sa aktív výmenou za peniaze, 3. náhle podnikateľské straty a bankroty robia podnikateľov opatrnejšími pri investovaní až do doby, keď proces likvidácie prejde.

Tento zvýšený dopyt po peniazoch môže byť uspokojený všeobecným poklesom cien. Teda za rovnakú hotovosť si ľudia môžu kúpiť viac tovarov alebo služieb. Tu Rothbard vyvracia rozšírený mýtus, že klesajúce ceny majú deprimujúci dopad na ekonomiku. „To nie je nevyhnutne pravda. Dôležité pre biznis nie je správanie sa cien, ale cenové rozdiely medzi predajnými cenami a nákladmi („prirodzená úroková miera“). Ak napríklad úroveň miezd klesne výraznejšie ako ceny produktov, to podporuje podnikateľskú aktivitu a zamestnanosť. Dostať sa z depresie pomôže nie väčšia spotreba, ale naopak - menej spotreby a viac úspor (a zároveň viac investícií). Klesajúce ceny nabádajú k väčšiemu šetreniu a nižšej spotrebe.“

Inflácia je zdaňovanie

Banky nemôžu pôsobiť inflačne sami. Každá úverová expanzia sa môže uskutočniť len s podporou a súhlasom federálnej vlády a jej predstaviteľov vo Fed-e (americká centrálna banka). Banky sú akýsi pešiaci vlády od roku 1913. Podľa Rothbarda akúkoľvek vinu za úverovú expanziu a následnú krízu musí niesť len vláda.

Vláda je nevyhnutne inflačnou inštitúciou, ktorá takmer vždy spúšťa, povzbudzuje a riadi inflačný rast. Počas storočí získala kontrolu nad menovým systémom. Právomoc tlačiť peniaze (vrátanie „tlačenia“ bankových depozitov) jej dáva moc využívať okamžitý zdroj príjmov. Inflácia je vlastne forma zdaňovania, pretože vláda môže vytvoriť nové peniaze z ničoho a použiť ich na preplácanie zdrojov súkromných osôb, ktorým sa pod hrozbou tvrdých sankcií podobné „falšovanie“ zakazuje. Inflácia preto znamená príjemnú náhradu zdaňovania pre štátnych úradníkov a ich spriaznené skupiny a je ľstivou náhradou, ktorú verejnosť ľahko (je k tomu vyzývaná) prehliada. Vláda môže zvaliť vinu za rastúce ceny, ktoré sú nevyhnutným dôsledkom inflácie, na verejnosť alebo niektoré neobľúbené skupiny spoločnosti, napr. podnikateľov, špekulantov, cudzincov.

Štáty rôznymi spôsobmi umelo posilňovali dôveru ľudí v banky, povzbudzovali verejnosť pri používaní papierových bankoviek namiesto zlata (v konečnom dôsledku jeho zakázaním ako platidla) a zahnali banky do jedného košiara, aby mohli všetky expandovať spolu. Hlavným nástrojom pre dosiahnutie týchto cieľov je centrálna banka, inštitúcia, ktorou sa v USA stal v roku 1913 napokon Federálny rezervný systém (Fed).

„Centrálna banka, verejne vyhlasujúca svoju funkciu „veriteľa poslednej inštancie“ bankám v problémoch, výrazne zvyšuje dôveru verejnosti v bankový systém. Preto každý mlčky predpokladá, že vláda by nikdy nedovolila jej vlastnému orgánu padnúť. Centrálna banka, hoci aj v zlatom štandarde, sa nemusí strachovať o dopyt po zlate od vlastných občanov. Starosti jej môžu robiť len úniky zlata do zahraničia (t.z. neklientmi centrálnej banky). Najlepšia cesta ako zabrániť inflácii je postaviť mimo zákon bankovníctvo čiastkových rezerv a zaviesť sto percentné zlaté rezervy pre všetky peniaze a depozity.“

Tu Rothbard cituje aj Misesa, ktorý „upozorňuje (Human Action, str. 789), že ak by banky jednoducho znížili úroky z pôžičiek bez expandovania úverov, dávali by dary dlžníkom a nevytvárali by hospodársky cyklus. Banky sa neustále snažia zvýšiť objem pôžičiek vydávaním vlastných úverov pri formovaní obehu a vkladov. Čím viac ich poskytnú, tým väčší príjem. Toto je motivujúca sila, ktorá zaisťuje neustálu expanziu meny do jej najvyššieho možného limitu. Banky budú vždy zvyšovať zadlženosť, ak môžu, a sťahovať ju, len ak musia.“ Pretože úverová kontrakcia je značne limitovaná, nemôže postupovať za hranice predchádzajúcej inflácie. Naproti tomu úverová expanzia takémuto obmedzeniu nečelí. Pretože deflácia tiež urýchľuje zotavenie, vláda by ju mala podporovať, nie zasahovať do kontrakcie úverov.

A prečo dochádza k neustálemu opakovaniu nafukovania a prasknutia bublín? Opakovanie vychádza zo skutočnosti, že banky sa vždy budú snažiť inflačne nafukovať úvery, ak môžu, a vláda ich v tom takmer vždy podporí. Zisky bánk pochádzajú najmä z úverovej expanzie, preto budú inklinovať k nafukovaniu úverov tak veľmi, ako sa len dá. Banky sú nútené zastaviť expanziu z dôvodu kombinovaného tlaku vonkajších a vnútorných odtokov a počas deflácie ich tieto odtoky a obavy z bankrotov nútia úvery obmedzovať. Keď búrka prehrmí a nastane zotavenie, banky a vláda môžu zasa roztočiť infláciu. Preto sa tieto hospodárske cykly neustále opakujú.

Falošné vysvetlenia kríz

Jedným z obľúbených vysvetlení kríz je „nadvýroba“. Je založené na rozumnom pozorovaní, že kríza sa vyznačuje nepredanými zásobami tovarov, prevyšujúcimi kapacity tovární.

Toto vysvetlenie je ale podľa Rothbarda vyloženým nezmyslom. Neexistuje niečo také ako všeobecná „nadprodukcia“. Pokiaľ len hocijaké „ekonomické“ potreby ostávajú neuspokojené, dovtedy bude výroba potrebná a požadovaná. Samozrejme, tento nemožný bod všeobecného nasýtenia nebol v roku 1929 dosiahnutý. Ale títo teoretici môžu namietať, „netvrdíme, že všetky potreby zanikli. Existujú, ale ľudia nemajú peniaze na ich uspokojenie.“ Ale nejaké peniaze stále jestvujú, dokonca aj v najhlbšej deflácii. Prečo nemôžu byť použité na kúpu týchto „nadvyrobených“ tovarov? Neexistuje dôvod, prečo by ceny nemohli klesnúť dostatočne nízko, v slobodnom trhu, aby sa vyčistil trh a predal sa všetok disponibilný tovar. „Ak sa podnikatelia rozhodnú udržať ceny hore, len špekulujú o blízkom vzostupe trhových cien. Jednoducho dobrovoľne investujú do produktových zásob. Ak si želajú predať „nadbytočné“ zásoby, musia len dostatočne znížiť ceny. Ale neutrpeli by potom straty? Samozrejme, ale diskusia sa potom presúva do inej roviny.“

Predajné ceny produktov sú pod nákladmi na ich výrobu. Ale pretože náklady sú určené očakávanými budúcimi predajnými cenami, znamená to, že podnikatelia predtým akceptovali príliš vysoké náklady. Problém potom nespočíva v „agregátnom dopyte“ alebo „nadvýrobe“, ale v rozdieloch náklad-cena. Prečo podnikatelia spravili chybu pri preplácaní nákladov viac, ako ukázala oprávnenosť predajných cien? Rakúska teória vysvetľuje tento zhluk chýb a nadmerné navyšovanie nákladov, teória „nadvýroby“ nie. V skutočnosti existuje nadvýroba určitých, nie všetkých, tovarov. Zlé investície, spôsobené úverovou expanziou, nasmerovali výrobu do oblastí, ktoré sa ukázali byť neziskové (t.z. kde predajné ceny sú nižšie ako náklady), a mimo oblastí, ktoré by boli ziskové. Takže je tu nadprodukcia určitých statkov vzhľadom na potreby spotrebiteľov a nedostatočná produkcia iných špecifických statkov.

Ďalšou nesprávnou teóriou, ktorá vysvetľuje krízy, je tzv. „nedostatok investičných príležitostí“. Omyl tohto prístupu spočíva podľa autora v kompletnom opomínaní cenového systému. Opäť, ako pri predchádzajúcom zdôvodnení, tu cena a náklady zmizli. Problém v kríze prichádza, ak sú náklady vyššie ako ceny získané predajom kapitálových statkov. Ak sú náklady vyššie, podnikatelia sú prirodzene neochotní investovať do stratových vecí. Problém je potom v rigídnosti nákladov. Na voľnom trhu sú náklady určované cenami a nie naopak, takže znížené konečné ceny tiež znížia ceny výrobných faktorov – a teda znížia výrobné náklady. Zlyhanie „investičných príležitostí“ v kríze vychádza z preplácania nákladov v čase boomu, ktoré sa v kríze ukazujú ako príliš vysoké voči predajným cenám. Toto chybné preplácanie bolo zapríčinené inflačnou úverovou expanziou v období boomu. Spôsob, akým oživiť investičné možnosti v kríze, je umožniť nákladom podstatne klesnúť, a tak znovu obnoviť profitabilnosť cenových rozdielov, najmä v odvetviach kapitálových statkov.

Mzdy, tvoriace väčšinovú časť z týchto nákladov, by mali klesnúť voľne a podstatne. Rakúsky prístup vysvetľuje problém investičných príležitostí, iné teórie sú podľa Rothbarda chybné a irelevantné.

„Existujú časté názory, že určité odvetvie – napríklad stavebníctvo alebo automobilový priemysel – prosperuje v boome a že kríza nastala z dôvodu zhoršenia podmienok v konkrétnom odvetví. Tento názor si však jednoducho mýli špecifické ekonomické fluktuácie so všeobecnými ekonomickými cyklami. Poklesy v jednom alebo niekoľkých odvetviach sú kompenzované expanziou iných, pretože dopyt sa presúva z jednej oblasti do inej. Preto zameranie pozornosti na jednotlivé odvetvia nemôže nikdy objasniť boomy a krízy v celej ekonomike. Napríklad je nepodstatné, či stavebný sektor práve zažíva „dlhý cyklus“ trvajúci 20 rokov.

Ďalšia populárna teória prirovnáva ekonomické cykly k psychologickým vlnám „prílišného optimizmu“ a „prílišného pesimizmu“. Tento pohľad podľa autora prehliada skutočnosť, že trh je uspôsobený odmeňovať správne predpovedanie a penalizovať mizerné. Podnikatelia sa nemusia spoliehať na svoju vlastnú psychológiu, ale konanie môžu vždy vzťahovať na objektívne testovanie prostredníctvom zisku a straty. Zisk indikuje, že rozhodnutia boli dobre premyslené, straty znamenajú vážne omyly. Na základe týchto podmienok je absurdné predpokladať, že celá masa podnikateľov spraví také chyby, pokiaľ objektívne udalosti trhu nie sú dlhý čas prekrúcané. Takéto prekrúcanie ochromí objektívne „signály“ trhu a pomýli väčšinu podnikateľov. Túto deformáciu objasňuje Misesova teória cyklov. Prevládajúci optimizmus nezapríčiňuje boom. Je len odrazom udalostí, ktoré zdanlivo ponúkajú nekonečnú prosperitu. Neexistuje dôvod, prečo by sa všeobecný optimizmus mal zrazu zmeniť na pesimizmus. „Ako ukázal Schumpeter (a bola to pravda po roku 1929), podnikatelia zvyčajne zotrvávajú v zarytom a neopodstatnenom optimizme ešte istý čas po vypuknutí krízy. Podnikateľská psychológia je preto odvodením, nie príčinou objektívnej situácie podnikateľov. Ekonomické očakávania sú preto samo-korigujúce, nie samo-zhoršujúce.“

Inflačný boom

V ďalšej časti knihy sa Rothbard zameriava na konkrétne kroky vlády (a najmä prezidenta Hoovera) a centrálnych bánk, ktoré prispeli k inflačnému boomu v 20. rokoch a vytvoreniu zdanlivej prosperity. Tá trvala do roku 1928, kedy peňažná zásoba prestala rásť a kríza (prispôsobovanie ekonomiky) bola nevyhnutná. „Jeden z dôvodov, prečo väčšina ekonómov v 20. rokoch nerozpoznala existenciu inflačného problému, bol veľmi rozšírený názor, že stabilná cenová úroveň je cieľom a kritériom menovej politiky. Fakt, že všeobecné ceny boli viac menej stabilné počas 20. rokov, navrával väčšine ekonómov, že neexistuje inflačná hrozba, a preto ich udalosti veľkej krízy zastihli úplne nevedomých.“ Podľa Rothbarda stabilita veľkoobchodných cien v 20. rokoch bola výsledkom menovej politiky kompenzovanej nárastom produktivity, ktorá znížila náklady na výrobu a zvýšila ponuku tovarov. Ale táto „kompenzácia“ bola len štatistická. Neeliminovala cyklus boomu a pádu, len ho zakryla. „Ekonómovia zdôrazňujúci dôležitosť stabilnej cenovej úrovne boli takto oklamaní, pretože sa mali koncentrovať na to, čo sa dialo s peňažnou zásobou.“

„Úverová expanzia Fed-u, zamýšľaná alebo nie, udržala stabilné ceny navzdory zvýšenej produktivite, ktorá by v podmienkach slobodného a neobmedzovaného trhu viedla k poklesu cien a rozšíreniu zvýšeného životného štandardu pre všetkých ľudí. Inflácia zdeformovala štruktúru výroby a viedla k neskoršej kríze – obdobiu prispôsobovania sa. Tiež zabránila celej populácii v užívaní si výsledkov vyššej produktivity v podobe znížených cien.“

Ak mal Fed proinflačný postoj počas boomu, rovnako bol pripravený vyskúšať liečiť depresiu ďalším nafukovaním. Zakročil okamžitým expandovaním úverov a podporil rozkolísané finančné pozície. V bezprecedentnom čine vo svojej histórii vstúpil Fed na scénu koncom októbra a v krátkom čase dodal rezervy národným bankám vo výške takmer 300 miliónov dolárov, zdvojnásobil držanie štátnych dlhopisov a diskontoval ďalších 200 miliónov pre členské banky.

Namiesto podstúpenia zdravej a rýchlej likvidácie nezdravých pozícií bola ekonomika odsúdená na neustálu podporu vládnymi opatreniami (umelé udržovanie vysokých miezd, program verejných prác – napr. známa Hooverova priehrada v Arizone a ďalšie intervencie nazvané New Deal), ktoré len predĺžili jej nakazený stav.

Do polovice novembra bol veľký burzový prepad zažehnaný a trh, falošne stimulovaný umelými úvermi, sa začal hýbať nahor. Do konca roku ceny akcií vzrástli o niekoľko percent.

Prezident Hoover bol pyšný na svoj experiment s lacnými peniazmi a v prejave na podnikateľskej konferencii oslavoval šťastie krajiny, ktorá má skvostný Federálny rezervný systém, ktorý uspel pri záchrane otrasených bánk, obnovil dôveru a znížením úrokových mier spravil kapitál hojnejším. Hoover splnil svoju úlohu pri povzbudení expanzie donútením bánk požičiavať si viac od Fed-u. Začiatkom 30. rokov boli ľudia presvedčení, že sa nie je veľmi čoho obávať. Hooverove rozhodné činy na mnohých frontoch – mzdy, výstavba, verejné práce, podpora farmárov atď. – signalizovali verejnosti, že tento krát bystré štátne plánovanie zmení rýchlo prúd udalostí. Americká ekonomická asociácia v súlade so všeobecným optimizmom oznámila koncom roku 1930, že zotavenie na jar 1931 sa zdá byť isté.

No rok 1931, ktorý mal podľa politikov a ekonómov naisto priniesť zotavenie, priniesol namiesto toho oveľa hlbšiu krízu a depresiu. Prischlo mu označenie „tragický rok“. Zvlášť dramatická bola finančná a hospodárska kríza, ktorá v tomto roku vypukla v Európe. Európa bola tvrdo zasiahnutá z časti reakciou na vlastnú predchádzajúcu infláciu, z časti z dôvodu inflácie spôsobenej zahraničnými pôžičkami USA a pomocou Fed-u, z časti vďaka vysokým americkým clám, ktoré bránili predaju tovaru za morom a tým splácaniu dlhov.

Koncom roku 1931 sa v Európe nahromadili problémy a viedli Nemecko, Anglicko a väčšinu ostatných krajín k zrieknutiu sa svojich záväzkov a opusteniu zlatého štandardu. Európsky kolaps postihol USA menovo a finančne. Počas európskej krízy Fed, najmä Bank of New York, robil všetko pre pomoc európskym vládam a podopieral neisté úverové pozície. Najmä v Anglicku, Nemecku, menej v Maďarsku a Rakúsku. Výsledkom bolo, že oveľa viac zmrazených aktív sa stalo záťažou pre USA.

Ľudia začali pochybovať o pevnej oddanosti USA zlatému štandardu a vzťahoch amerických bánk k ich kolabujúcim európskym kolegyniam. Až po krachu európskych a zvyšujúceho počtu amerických bánk začali Američania strácať dôveru vo finančný systém. Podľa Rothbarda „mali Američania stratiť dôveru veky predtým, pretože bankové inštitúcie boli sotva hodné ich dôvery.“ Inflačné pokusy vlády tak boli nahradené snahou ľudí premeniť ich bankové úspory na peniaze. Bankové rezervy klesali bezprecedentným tempom. A naviac, v čase, keď sa ľudia zúfalo potrebovali zbaviť bremena štátu, príťaž vo forme prerozdeľovania vlády vzrástla zo 16,4 % na 21,5 % hrubého súkromného produktu.

Hon na banky a ich následný krach vidí autor ako logické vyústenie systému čiastkových rezerv. „Je charakteristickou črtou kríz, že z dôvodu nevyhnutne podvodnej podstaty komerčného bankového systému musí každá skutočná snaha ľudí vybrať vlastný majetok z bánk spôsobiť paniku medzi bankami aj vládou.“

V roku 1932 schválil Kongres daňový zákon, ktorý znamenal jedno z najväčších zvýšení zdanenia prijaté v USA v čase mieru. Rozsah bol obrovský. Mnohé dane z času vojny boli obnovené, daň z predaja sa zaviedla na benzín, pneumatiky, autá, elektrickú energiu, slad, toaletné potreby, kožušinu, šperky a iné položky. Dane z prevodu akcií sa zvýšili, nové dane boli uvalené na bankové šeky, prevody dlhopisov, telefón, telegrafické a rádiové správy. Výrazne sa zvýšili aj osobné dane z príjmu, daň z príjmu firiem sa zvýšila z 12 na 13 %, výnimka pre malé firmy bola zrušená, daň z nehnuteľnosti sa zdvojnásobila, obnovila sa daň z darovania (a dokonca sa zvýšila na 33 %). Napriek drastickému zvýšeniu daní, celkové federálne príjmy za rok 1932 klesli z dôvodu prehlbovania recesie, čiastočne zapríčinenej aj zvyšovaním sadzieb daní.

Svoj diel Hooverovho hnevu za ich neochotu expandovať v ťažkých časoch schytali banky. The New York Times napísal 20. mája, že Hoover „bol rozčúlený zjavným nedostatkom spolupráce komerčných bánk pri expanzii úverov,“ pretože banky nepreniesli výhody podporných opatrení na zákazníkov. Vzorom hnevu proinflačných úradníkov na opatrnosť bánk môže byť arogantné vyhlásenie predsedu Reconstruction Finance Corporation Atlee Pomerena: „Teraz [...], a vážim slová, banka, ktorá je zo 75 % a viac likvidná a odmieta poskytovať pôžičky, keď je jej ponúkané náležité zaistenie, je za takýchto podmienok parazitom spoločnosti.“

No nielen banky vyhlasoval Hoover za nepriateľov spoločnosti. Počas roku 1932 výrazne vystupňoval svoju „one-man“ vojnu na akciovej burze. Najmä proti tým, čo predávali na krátko (short selling), ktorých naivne, absurdne a tvrdošijne obviňoval z poklesu cien akcií. „Hoover zabudol, že býkovia a medvede existujú vždy a že ku každému medveďovi jestvuje na druhej strane býk, a tiež zabudol, že špekulácia vyhladzuje fluktuácie a uľahčuje posun k rovnováhe.“

Záverom

Azda jedným z mála nedostatkov, ktorý možno autorovi vytknúť, je, že v knihe sa zameriava len na počiatok krízy do roku 1933 a Rooseveltova intervencionistická politika New Deal-u sa sem už nevošla. No ak sa zaujímate o ekonómiu, obdobie veľkej krízy (tej minulej alebo súčasnej) a jej skutočné príčiny, potom nemôžete túto knihu obísť. Mnohé opatrenia navrhnuté v tej dobe Hooverom (alebo neskôr Rooseveltom) znejú až príliš povedome aj dnešným čitateľom. Väčšina riešení dnes navrhovaných politikmi na celom svete bola práve v tom období odskúšaná a zlyhala. Rothbard zrozumiteľne vysvetľuje prečo. Skutočnosť, že kniha bola napísaná pred 46 rokmi a stále ju možno vztiahnuť na udalosti spred 80 rokov ako aj tie dnešné, ukazuje význam a pravdivosť tohto diela. Rovnako ako ostatné Rothbardove knihy, aj táto ponúka vynikajúcu analýzu ekonomickej histórie, ktorá sa bežne nerozoberá v médiách a neučí na ekonomických školách.

Publikované 17.2.2009 na stránke INESS.