Redistribúcia hodnôt v demokracii

Mises.cz: 28. března 2014, Róbert Chovanculiak, komentářů: 6

Úvod

Vox populi, vox Dei. (Hlas ľudu, hlas boží).

Trochu dramaticky by sme mohli v úvode prirovnať dejiny ľudstva k nepretržitému boju medzi slobodou a tyraniou. A táto myšlienka je aj skutočne prítomná vo väčšine diel hľadajúcich optimálnu formu vlády a jej funkcie. Niet sa čomu čudovať, medzi vládcami a poddanými spravidla existoval antagonický vzťah. História je plná krutých skúsenosti s tyranskými režimami, ktoré väčšine ľudí upierali akékoľvek práva a redistrubuovali dôchodok, majetok a slobodu (ďalej len "hodnoty") od poddanej väčšiny k vládnucej menšine.


Obrázok 1     Redistribúcia od väčšiny k menšine

Intelektuálny odpor voči tejto forme fungovania spoločnosti sa začal formovať v 17. storočí v podobe európskeho liberalizmu. Tento myšlienkový smer je však užitočné rozdeliť na dve vetvy. Tá prvá má korene v Anglicku (J. Locke, A. Smith, D. Hume), chápe koncepciu slobody ako myšlienku vychádzajúcu z individualizmu a je do reality pretavovaná vo forme obmedzovania moci vlády. Druhá, kontinentálna vetva vychádza z diel osvietencov a ideológov Francúzskej revolúcie (Voltaire, Rousseau, Condocet), má tendenciu smerovať skôr ku kolektivizmu a rešpektuje alebo až vyzdvihuje „všeobecnú vôľu“ a „vládu ľudu“ ako vládu väčšiny. Práve táto druhá vetva sa v najväčšej miere pričinila o to, že demokracia je dnes synonymom slobody, racionality a vyspelosti.

Ak bol problém tyranskej formy vlády, že existovali protichodné záujmy medzi vládnucimi a poddanými, zdá sa, že neexistuje jednoduchšie riešenie, ako urobiť tieto dve skupiny totožnými. Zveriť vládu ľudu tak, aby si vládol sam. Univerzálnou odpoveďou sa tak stala demokracia, slovami Abrahama Lincolna: „vláda ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud“. A keď už raz mali byť vládcovia totožný s ľudom, tak „národ nepotreboval byť chránený proti svojej vlastnej vôli. Neboli obavy, že bude tyranizovať sám seba.“ Práve táto predstava sa podľa J. S. Mill „rozšírila medzi príslušníkmi ostatnej generácie európskeho liberalizmu. Tí, ktorí uznávajú isté hranice pôsobnosti vlády – okrem vlád, o ktorých si myslia, že by nemali vôbec existovať – predstavujú medzi politickými mysliteľmi na kontinente svetlé výnimky.“ (Mill, 1995, s. 10, zvýraznenie naše).

Rozhodujúcim kritériom pre posudzovanie existujúcich vládnych foriem sa tak stala ich demokratickosť. Tento - v 18. storočí ešte utopický ideál filozofov - sa stal v 20. storočí po prvej svetovej vojne reálnou formou vlády vo väčšine krajín západného sveta. Pretavenie intelektuálneho ideálu do reality však spravidla odkryje jeho praktické nedostatky a práve týmto nedostatkom a ich (často protichodnými) vysvetleniami sa budeme venovať v tejto práci.

Tyrania väčšiny

„Demokracia je systém, kde dvaja vlci a jedna ovca hlasujú o tom, čo bude na večeru.“
Benjamin Franklin [1]

Demokraciu tu budeme chápať výhradne len ako metódu určovania politických rozhodnutí a tým pádom sa žiadnym spôsobom netýka obsahu týchto rozhodnutí (t.j. či sú sociálne, liberálne alebo iné). Demokratická forma vlády je spravidla definovaná ako vláda väčšiny, pričom toto kritérium kolektívneho rozhodovania je aj v realite najrozšírenejším. [2] Ak je potom spoločnosť do veľkej miery homogénna a záujmy jej členov sú viac-menej harmonizované, nepredstavuje vláda väčšiny žiadny problém. Ten nastáva v momente, keď je v spoločnosti prítomný stret rôznych záujmov. To, koho záujem nakoniec preváži, bude v demokracii rozhodnuté na základe pravidla majority - verdiktu väčšiny. Jednoduchý model (spopularizovaný v úvodnom citáte) následne prichádza s jednoznačnou predikciou: ak väčšina – okrem toho, že má posledné slovo – má aj spoločný záujem, ktorého presadenie je na úkor menšiny, bude prijatá taká politika, ktorá redistribuuje hodnoty od menšiny smerom k väčšine.



Obrázok 2     Redistribúcia od menšine k väčšine

Demokracia je jeden z mála ideálov v histórii myslenia, ktorý spopularizovaný skôr jeho kritikmi ako obhájcami. Medzi prvých kritikov (a neskôr aj obeť) patril antický filozof Sokrates. V jeho myšlienkach pokračoval jeho žiak Platón, ktorý považoval demokraciu za vládu luzy a inštitucionalizované podriadenie rozumu vášňam. Podľa Platóna (1993) existuje päť typov štátnych zriadení: aristokracia, timokracia, oligarchia, demokracia a tyrania. Pričom zoradenie nie je náhodné, ale od najlepšieho k najhoršiemu. Podobne aj jeho žiak Aristotelés (1998) používal pojem demokracia v negatívnych konotáciach a vo svojej klasifikácií štátnych zriadení zaradil demokraciu do kategórie „zlé a zvrátené“ formy vlády. V zhode s modelom „väčšina-na-úkor-menšiny“ videl problém v tom, že „v demokracii sú chudobní kráľmi, pretože sú početní a pretože vôľa väčšiny má silu zákona.“ Antickí filozofovia navyše nemali prehnané očakávania o inteligencií davu a otvorene kritizovali jeho hlúposť a ľahkosť s akou sa nechajú oklamať demagógmi. Tí následne radi zneužijú ich moc nad chudobnými (väčšinou) a namieria ich hnev proti bohatým (menšine).

Tento modelový strach z väčšiny pretrvával aj počas zakladania jednej z najväčších moderných demokracii: USA. Samotní Otcovia zakladatelia sa netajili ich intelektuálnym odporom k vláde ľudu. [3] Prvý americký prezident, George Washington, vyjadril svoju nechuť k demokracii v liste Jamesovi McHenrymu z 30. septembra 1798. Taktiež podľa Johna Adamsa, druhého amerického prezidenta, nemala „demokracia nikdy medzi vzdelancami svojho zástanca.“ a v súlade s vyššie popísaným modelom píše, že: „Ak dá človek demokratom viacej než podiel na vládnucej moci, t.j. dá im vodcovské postavenie alebo prevahu vo vládnucej moci, t.j. legislatívu; potom odhlasujú všetok majetok z vašich rúk, z rúk vás, aristokratov.“ Jeden z autorov Deklarácie nezávislosti, Thomas Jefferson, v liste Mannu Pageovi píše o „svinských masách“. Alexander Hamilton, snáď najnadanejší zo všetkých Otcov zakladateľov, ľutoval, že sa Spojené štáty nemôžu stať monarchiou.  James Madison, štvrtý prezident Spojených štátov, sa zasa obával, že zákony nebudú „schopné ochrániť vlastnícke práva proti duchu demokracie.“ (Kuehnelt-Leddihn, 2010, s. 58-70). V najznámejšom liste č. 10 z Listov federalistov píše Madison o tom, že: „naše vlády sú príliš nestále, v sporoch rôznych strán nie je brané do úvahy verejne blaho a rozhodnutia sú často prijímané nie podľa zásad spravodlivosti a s ohľadom na práva menšiny, ale na základe väčšej sily zaujatej a spupnatej väčšiny.“ (Listy federalistov, 2002, s. 71, zvýraznenie naše). [4]

S výstižným pomenovaním tyrania väčsiny prišiel v 19. storočí politický filozof Alexis de Tocqueville v jeho dieľe Demokracia v Amerike.  „Väčšina má v Spojených štátoch obrovskú faktickú moc. Vždy, keď v nejakej  otázke rozhodne, neexistujú prakticky prekážky, ktoré by mohli nie snáď zastaviť, ale ani spomaliť jej postup a poskytnúť jej čas, aby vypočula sťažnosti tých, ktorých na svojej ceste drví.“ (Tocqueville, 2012, s. 245). Aby poukázal na priamočiarosť logiky tohto modelu pýta sa Tocqueville: ak pripúšťame, že v prípade, ak majú dvaja ľudia protichodné záujmy a zároveň má jeden z nich moc presadiť tie svoje, tak túto moc pravdepodobne využije, prečo potom „neuznáte to isté, pokiaľ ide o väčšinu? Zmenili snáď ľudia svoju povahu tým, že sa spojili?“ (Tocquille, 2012, s. 246). Tocquevilleove dielo neskôr recenzoval už spomínaný ekonóm J. S. Mill. V tom čase sa  už „v politických úvahách „tyrania väčšiny“ bežne považuje za zlo, ktoré si vyžaduje, aby sa spoločnosti pred ním mala na pozore.“ (Mill, 1995, s. 11)

Predikčnú schopnosť modelu „väčšina-na-úkor-menšiny“ však pripisujú aj súčasní teoretici. Napríklad Hoppe vyzýva čitateľov: „Predstavte si svetovú vládu zvolenú demokraticky tak, že každému žijúcemu človeku na celej planéte patrí jeden hlas. Aký by bol pravdepodobný výsledok takýchto volieb? Pravdepodobne čínsko-indická koaličná vláda. A aké by bolo najpravdepodobnejšie rozhodnutie tejto vlády, ktorým by sa snažila uspokojiť svojich voličov a dosiahnuť znovuzvolenie? Pravdepodobne by dospela k záveru, že ľudia v takzvanom západnom svete sú príliš bohatí, zatiaľ čo vo zvyšku sveta, najmä v Číne a Indii, sa bohatstvo nedostáva, takže je nevyhnutné zaviesť systematické prerozdeľovanie bohatstva a dôchodku.“ (Hoppe, 2001, s. 120). [5]

Rovnako aj jeden z najvýznamnejších ekonómov 20. storočia, Knut Wicksell, bral tento model do úvahy, keď písal o „novej a spravodlivej“ teórii zdanenia, ktorá silno ovplyvnila verejné financie v druhej polovici 20. storočia. Wicksell žil vo Švédsku, kde bolo za jeho života volebné právo obmedzené veľkosťou bohatstva a dôchodku a preto sa ¾ mužov nemohlo zúčastniť volieb. Zvolení politici tak zastupovali spravidla len bohatšiu časť obyvateľstva, pričom rozhodovali o daniach platených všetkými. Wicksell takéto fungovanie demokracie kritizoval. Bol napríklad proti, keď sa malo prijať rozhodnutie o financovaní nových lodi pre námorníctvo, pričom bremeno bolo do veľkej miery presunuté na chudobných. Z toho dôvodu bol Wicksell obhajca všeobecného volebného práva. Na druhej strane si však uvedomoval, že takýto volebný princíp by zas zvýhodňoval väčšinu chudobných. „Nie je účelom tohto posunu a v skutočnosti by to bolo proti jeho duchu, úplne alebo čiastočne otriasť reakčnými silami a obskúrnou oligarchiou, aby bola následne len nahradená sotva menej despotickou tyraniou náhodnej parlamentnej väčšiny.“ (Wicksell, 1958, s. 88). Preto ako kritérium „spravodlivej“ dane presadzoval Wicksell podmienku jednohlasnosti. Každá zastúpená strana tak dostala možnosť veta.

Mnohé nové javy v spoločnosti, ktoré prišli v 20. storočí s demokratizáciou, však tento model nedokázal vysvetliť.

Tyrania menšiny

„V zákonodarnom zbore máme zástupcov pšenice, mäsa, striebra a ropy, ale predovšetkým zástupcov rôznych zväzov. Jediná vec, ktorá nie je zastúpená v zákonodarnom zbore je národ ako celok.“
(Mises, 1995, s. 97)

V 60. a 70. rokoch 20. storočia prišla revolúcia v pohľade na (ne)fungovanie demokracie. Demokracia sa totižto stala predmetom výskumu ekonómov. Priekopníkom bol Downson (1957), ktorý pomocou teórie racionálnej voľby ukázal, že racionálny volič sa o politiku nezaujíma - je racionálnym ignorantom - keďže: „V oblasti politiky je iracionálne byt dobre informovaný, výnosy zo získaných potrebných dát sú natoľko nízke, že neospravedlňujú vynaloženie času a iných zdrojov na ich získanie.“ (Downs, 1957, s. 259). [6] Okrem tohto sa objavili aj rozsiahle empirické štúdie, ktoré skutočne objavili rozsiahlu nevedomosť na strane voličov (Somin, 2013). Logickým dôsledkom racionálnej ignorancie voličov je určitý manévrovací priestor pre politikov. Ak totižto informácie smerujú len jedným smerom: od voličov k politikom (vo forme volenia); ale už nefunguje spätná väzba od politikov k voličom (vo forme kontroly voličmi), môžu si politici do určitej miery robiť, čo chcú. Pričom tomu tak do veľkej miery nie je z dôvodu, že by politici dokázali tak dobre skrývať ich činy, ale skôr že to voličov (racionálne) nezaujíma.

Ani samotný manévrovací priestor pre politikov by však sám o sebe nepredstavoval pre demokraciu problém – ak by títo politici sledovali verejný záujem. Tento (často implicitný) predpoklad benevolentnosti bol však spochybnený dvoma ekonómami: Buchanan a Tullock (1962). Tí ukázali, že neexistuje najmenší dôvod prechovávať romantické očakávania voči politikom. Vlastný záujem sledujúci jednotlivec sa zvolením do politiky nezmení na spoločenského altruistu. Teória verenej voľby tak prišla s tzv. metodologickou symetriou.

To, ktorým smerom sa vlastným záujmom motivovaní politici v ich manévrovacom priestore budú následne pohybovať, presvedčivo naznačil ďalší ekonóm, Mancur Olson (1971). Dovtedajší predpoklad o skupinovom konaní bol založený na jednoduchej logike: ak (opodstatnene) predpokladáme, že jednotlivci sledujú ich vlastný záujem, tak potom aj skupina jednotlivcov so spoločným záujmom bude tento ich spoločný záujem sledovať. Inak povedané, ak majú členovia určitej skupiny spoločný cieľ, budú jednotlivci v tejto skupine konať tak, aby ho dosiahli. [7] Bol to práve Olson, ktorý spochybnil túto predstavu. V jeho práci Logic of Collective Action ukázal, že spoločný cieľ určitej skupiny má z pohľadu jednotlivca charakter kolektívneho statku a preto dominantnou stratégiou každého člena  (t.j. stratégiou bez ohľadu na to čo spravia ostatní) je neprispieť k jeho naplneniu (t.j. stať sa čiernym pasažierom). Preto sú to výhradne malé a úzko špecializované skupiny, ktoré sa dokážu formovať, organizovať a následne koordinovať svoje konanie za účelom ich úzkeho kolektívneho prospechu. A to na rozdiel od veľkých skupín, kde sa každý racionálne spolieha na toho druhého, že bude niesť náklady z presadzovania spoločného záujmu. Ak tieto veľké skupiny nedisponujú donucovacou silou alebo možnosťou aplikovať selektívne incentivy, ostávajú často neorganizované a ich spoločné ciele nenaplnené. Olson tak v manévrovacom priestore politikov ukázal smerom k úzkym záujmovým skupinám. Ako protistrana neinformovaných voličov tak v demokracii prichádzajú dobré informované úzke záujmové skupiny so špecializáciou na koncentrovanie výnosov a rozptyľovanie nákladov. [8]

Kulminativnym záverom teórie verejnej voľby (racionálna ignorancia voličov; manévrovací priestor politikov; ich motivácia vlastným záujmom; a životaschopnosť úzkych záujmových skupín, na rozdiel od veľkých) je teória systematickej tendencie redistribúcie hodnôt v demokracii od väčšiny k menšine, teda presne opačná ako v predchádzajúcej  časti. Trochu paradoxne sa tak demokracia jej výsledkami - po tom ako opísala argumentačnú kružnicu - znova priblížila výsledkami tyranským režimom, kde to bola taktiež menšina, ktorá získava na úkor väčšiny.



Obrázok 3     Redistribúcia od väčšiny k menšine

Demokracia vracia úder

Záver z prechádzajúcej časti predstavoval tvrdú ranu všetkým obhajcom a obdivovateľom demokracie. Svojou teoretickou presvedčivosťou a empirickou robustnosťou sa stál jedným z hlavných protiargumentov voči teórie trhových zlyhaní. Postupne však začal byť aj tento prístup a jeho závery o demokracii spochybňované. V 90. rokoch a koncom 20. storočia prišli spoločenskí vedci a ekonómovia s argumentmi, ktoré podkopávali základný stavebný kameň teórie verejnej voľby – racionálnu ignoranciu voličov. Predstavíme teraz niekoľko sofistikovaných prístupov ako postupovali kritici kritikov demokracie:

Zákon veľkých čísel: Samotná neinformovanosť drvivej väčšiny jednotlivých voličov ešte nie je dostatočnou podmienkou pre negatívny záver o fungovaní demokracie (Wittman, 1995). Ak totižto voliči z dôvodu ich neinformovanosti volia náhodne (t.j. ich chyby nie sú korelované), tak štatistický zákon veľkých čísel zabezpečí, že ich chyby sa navzájom eliminujú a v demokracii o výsledku volieb rozhodne informovaná menšina (a to aj ak tvorí len 1% voličov). Demokracia s 99% neinformovanými voličmi sa preto oveľa viacej podobá demokracii so 100% informovanými ako 100% neinformovanými voličmi. Nie náhodou sa tento štatistický zákon zvykne nazývať aj „zázrak agregácie“. „Na prvý pohľad sa javí ako alchymistova magická formula: zmiešajte 99 častíc bláznovstva s jednou časticou múdrosti a dostanete zlúčeninu, ktorá je čistou múdrosťou.“ (Caplan, 2010, s. 24). Nejedná sa však o žiadnu mágiu. Ak sú splnené určité podmienky, tak sa chybné a na sebe nezávisle hlasy vzájomne vynulujú a naopak rozhodnú tie správne a informované rozhodnutia.

Informačné skratky: Zástancovia tohto argumentu tvrdia, že aj neinformovaní voliči môžu za určitých podmienok hlasovať tak, ako keby boli plne informovaní (Lupia a McCubbins, 1998). A to vtedy, ak budú mať prístup k informačným skratkám, napr. obchodné a politické značky, odporúčania blízkych a politických komentátorov, rôzne združenia a organizácie atď. „Odmietame tento záver [racionálna ignorancia] pretože je založený na nesprávnom – aj keď prevládajúcom – predpoklade. Tým predpokladom je, že ľudia môžu spraviť spoľahlivé predikcie o následku ich konania iba, ak poznajú detailný súbor faktov o tomto konaní. Ak je tento predpoklad pravdivý, potom musí byť taktiež pravda, že rozumná voľba môže byť vykonaná iba „chodiacimi encyklopédiami“ – ľuďmi, ktorí dokážu skladovať a rýchlo si vybaviť detailný súbor faktov o každom rozhodnutí, ktoré spravia. Ak je však tento predpoklad falošný, tak potom aj jednotlivci, ktorí nedokážu zodpovedať jednoduchú dotazníkovú otázku alebo vysvetliť detaily navrhovanej legislatívy, môžu napriek tomu byť schopní rozumej voľby." (Lupia a McCubbins, 1998, s. 18).

Percepcia voliča: Teória racionálnej ignorancie je založená na jednoduchej matematicko-štatistickej pravde: pravdepodobnosť, že práve voličov hlas rozhodne voľby sa blíži nule. Ekonómovia však konanie ľudí nevysvetľujú pomocou objektívnej reality, ale skôr na základe subjektívneho vnímania tejto reality ľuďmi. Teória racionálnej ignorancie tak implicitne predpokladá, že ľudia si aj naozaj uvedomujú, že ich hlas je bezvýznamný. Takáto formulácia však už nie je taká presvedčivá a  empirické prieskumy naozaj naznačujú, že väčšina ľudí je (mylne) presvedčená, že na ich hlase skutočne záleží (Friedman, 2007). Ešte presvedčivejší sa  tento argument javí, ak si uvedomíme, že racionálny volič by v prvom rade nemal ísť ani voliť, pričom voliť pôjde (okrem iného) napríklad vtedy, ak nesprávne nadhodnocuje váhu svojho hlasu.

Hypotéza efektívnej demokracie: Táto hypotéza je akousi politickou odnožou hypotézy efektívnych trhov (EMH). Jej korene sa viažu k Beckerovi (1983), ktorý ukázal, ako za určitých predpokladov o politickej súťaži sú výsledky konkurencie medzi záujmovými skupinami spoločensky efektívne. Jej najprepracovanejšiu verziu predstavil Wittman (1995), ktorý obdobne tvrdí, že za určitých predpokladov a konzistentnej aplikácie metód neoklasickej ekonómie „demokratické politické trhy smerujú k bohatstvo maximalizujúcim výsledkom; sú vysoko súťaživé; politickí a byrokratickí podnikatelia na nich pôsobiaci sú tu odmeňovaní, ak sa chovajú efektívne.“ (1995,  s. 2).

Wittman ponúka tri možnosti, ako je možné dokázať, že demokracia zlyháva: extrémna hlúposť voličov; nedostatok politickej konkurencie; alebo vysoké vyjednávacie, či transakčné náklady. Následne v práci ukazuje ako každá z týchto možnosti zlyháva pri jej konfrontácii s realitou. Transakčné náklady sú výrazne znížene využívaním jednoduchej väčšiny ako formy kolektívneho rozhodovania; na politickom trhu existuje otvorený vstup nových konkurentov a medzi existujúcimi prebieha pomerné silná súťaž; a nič nenasvedčuje tomu, že by boli voliči extrémne iracionálni, tí istí voliči sú koniec koncov aj spotrebitelia, zamestnanci a podnikatelia.

Racionálna iracionalita

"Demokracia zaručuje systém vlády podľa priania a plánov väčšiny. Avšak nemôže zabrániť väčšinám, aby nepadli za obeť chybným ideám a aby neprijímali nevhodné programy, ktorým sa nie len nepodarí uskutočniť zamýšľané ciele, ale ktoré skončia katastrofou." (Mises, 2006, s. 173)

V roku 2007 prišiel Caplan so zaujímavou odpoveďou na výhrady z predchádzajúcej časti. Na jeden strane prijal kritiku klasickej teórie verejnej voľby, no na druhej neopustil názor, že v demokracii sú prijímané politiky, ktoré redistribujú hodnoty na úkor väčšiny. Tieto dva pohľady sa pokúsil zmieriť na prvý pohľad neintuitívnym tvrdením: demokracia nezlyháva z dôvodu, že politici systematicky konajú v rozpore so záujmami voličov, t.j. voliči nedostávajú to, čo chcú; ale naopak, že demokracia zlyháva práve z dôvodu, že voliči dostávajú to, čo chcú! (Caplan, 2010).

V prvej časti Caplan (2010) dokázal na empirických dátach, že ekonomické názory voličov sú systematicky chybné v rôznych oblastiach: Silno podceňujú dobré fungovanie trhu v praxi; podceňujú výhodnosť spolupráce s cudzincami; prosperitu stotožňujú nie s vyššou produkciou a efektivitou ale so zamestnanosťou; a majú sklon k pesimizmu. Vo všetkých týchto oblastiach majú voliči systematicky skreslené názory oproti konsenzu ekonómov. Caplan však neostal len pri interpretovaní empirických pozorovaní. Vytvoril aj teoretický rámec, v ktorom závery o iracionalite voličov vyplývajú z vlastností univerzálneho modelu racionálnej voľby. [9]

Teória verejnej voľby priniesla okrem spomínanej metodologickej symetrie aj analógiu medzi fungovaním trhu a demokracie (politického trhu). Ako si spotrebiteľ na trhu vyberá medzi produktmi podnikateľov, tak si volič v demokracií vyberá medzi politikami politikov (politických strán). Caplan do určitej miery spochybnil túto analógiu a ukázal, že hlasovanie vo voľbách nie je len akousi variáciou nakupovania, ale že tieto dva spôsoby rozhodovania sú vystavené radikálne rozdielnym motivačným štruktúram. Jeho teória mu následne umožnila odpovedať na kľúčovú otázku: ako je možné dokázať v rámci zaužívaných ekonomických modelov a bez ad hoc výnimiek, že jednotlivec môže byť racionálny na ekonomickom trhu a vzápätí môže ten istý jednotlivec voliť iracionálne na politickom trhu.

Ekonómovia spravidla predpokladajú, že názory jednotlivca sú len prostriedkami k cieľom, ale nie ciele samé o sebe. Takýto inštrumentalizmus je rovnako predpokladaný aj u voličov. Jednoduchou introspekciou však môžeme tento názor spochybniť. Ľudia často majú preferencie voči názorom, ktoré zastavajú. Byť presvedčený o svojej pravde predstavuje spotrebný statok. A preferencie voči vlastným názorom sú práve tou kritickou myšlienkou, ktorá dáva do súladu teóriu racionálnej voľby s faktom, že voliči hlasujú iracionálne. Stačí k tomu základný model ekonómie, ktorý obsahuje dve premenné: preferencie a ceny. Ak ľudia pripisujú hodnotu svojmu hmotnému prospechu, ako aj vlastným názorom a rôzne (chybné) názory majú rôznu cenu (náklady) vo forme strateného hmotného blahobytu, tak ak bude cena iracionálneho názoru rásť, budú jednotlivci viacej racionálni a vice versa.

Jednoducho povedané, ak má človek svoj vlastný a chybný názor na gravitáciu a pritom stoji nad priepasťou, môže ho tento omyl a teda iracionálne presvedčenie stať veľa. Na druhej strane názor prevzatý od falošného proroka, ktorý tvrdí, že zem vznikla 4004 rokov pred n. l., pravdepodobne žiadnym spôsobom neovplyvní pracovný deň „veriaceho“ (samozrejme, ak nepracuje ako pedagóg na katedre geológie). Existujú teda chybné názory, ktoré si môže jednotlivec dopriať bez problémov a chybné názory, pri ktorých musí platiť vysokú cenu. Preto množstvo spotrebovávanej iracionality (systematicky chybných názorov) bude závisieť od nákladoch s ňou spojených.



Obrázok 4     Dopyt po voličov po iracionalite

Demokracia je však práve to miesto, kde si môže jednotlivec dopriať úžitok zo spotrebovania iracionálnych názorov, a to skoro bez nákladov. Keďže pravdepodobnosť, že voličov hlas bude práve tým rozhodujúcim hlasom sa limitne blíži k nule, je cena za iracionálne názory zastávané voličom v demokracii tiež rovnako prakticky nulová. Voliči tak budú dopytovať politické sebaklamy a budú veriť prakticky hocičomu, čo im prináša príjemne pocity. Ak napr. protekcionizmus prinesie jednotlivcovi stratu 1 000 €, ale pravdepodobnosť, že hlas voliča rozhodne je 1:10 000, môže si volič s negatívnym predsudkom voči cudzincom dopriať zastávať nesprávny názor len za náklady 10 centov. Ak však bude politika skutočne prijatá, bude v strate 999,9 €. Demokracia má tak v sebe zabudovanú rozsiahlu externalitu. Ide o klasický prípad spoločenskej dilemy, kedy optimálne chovanie z pohľadu jednotlivca, prináša neoptimálne výsledky z pohľadu spoločnosti. Demokracia tak „nefunguje“ z dôvodu, že ľudia dostávajú presné tie politiky, ktoré sami požadujú. Domáci producent môže po hlasovaní iracionálnych voličov redistribuovať hodnoty na úkor väčšiny, väčšinou je však táto politika aj rovnako požadovaná.



Obrázok 5     Samotná väčšina redistribuje hodnoty smerom k menšine na úkor seba

Záver

Žiadny z tu predstavených modelov pravdepodobne nie je univerzálny a nedokáže vysvetliť všetky javy, s ktorými sa stretávame v reálnych demokraciách. Zdá sa skôr, že každý model je aplikovateľný na určité špecifické spoločenské situácie.

Prvý model tyranie väčšiny umožňuje pomerne spoľahlivo vysvetliť náboženské, národnostné a občianske problémy v rôznych krajinách v rôznych obdobiach. Nemusíme chodiť ďaleko v čase ani priestore pre príklady, kedy väčšina tradičných rodín zložená z muža a ženy odmieta považovať za rodinu menšinu homosexuálnych párov. Rovnako model, podľa ktorého menšina redistribuje hodnoty úkor väčšiny relatívne dobré opisuje dnešný stav v zložitom a rozsiahlom finančnom sektore, kde politici a finančníci majú tendenciu zneužívať vysokú informačnú asymetriu pre ich obohatenie sa na úkor väčšiny. A na záver aj model Caplana má svoju predikčnú schopnosť. Päť minútový rozhovor s medianovým voličom dokáže ozrejmiť pôvod množstva neefektívnych politík, ktoré v konečnom dôsledku škodia aj samotnému medianovému voličovi.

Zaujímavé je, že aj napriek tomu, že každý zo spomínaných modelov prináša rozdielne predikcie ohľadom (ne)fungovania demokracie, snaha zabrániť redistribúcii hodnôt má v každom prípade v zásade identické riešenie - odstránenie kolektívnej formy rozhodovania (demokratickosti) z tej-ktorej oblasti.  Takéto riešenie je však často spochybňované známym aforizmom Winstona Churchilla: "demokracia je najhoršia forma vlády, okrem všetkých ostatných, ktoré boli vyskúšané". To však nie je tak celkom pravda. Tento a podobné argumenty sú založené na logickom triku falošnej dilemy. Nestojíme pred binárnou voľbou medzi demokraciou a tyraniou. Existuje aj tretia možnosť v podobe súkromnej a decentralizovanej voľby, pri ktorej odpadá problém tyranie väčšiny, kde ľudia majú motiváciu byť informovanými a vyvarovať sa iracionálnym názorom. Krajina v ktorej je drvivá väčšina rozhodnutí nedemokratická, tak nemusí byť automaticky krajinou v rukách tyrana; ale krajinou, kde ľudia - rešpektujúc určité normy správania sa, napr. súkromne vlastníctvo - slobodne a dobrovoľne rozhodujú o svojich veciach autonómne a bez politikov.

[1] Pripisovanie tohto výroku Benjaminovi Franklinovi je niektorými zdrojmi spochybňované, jeho popularita je však nepochybná.
[2] Samozrejme môžu existovať a skutočne aj existujú striktnejšie pravidlá kolektívneho rozhodovania. Od jednoduchej väčšiny, cez kvalifikovanú väčšinu až k jednohlasnosti. Pre ekonomickú analýzu nákladov vyjednávania a externých nákladov jednotlivých spôsobov kolektívneho rozhodovania pozri (Buchanan a Tullock, 1962).
[3] Termín „demokractický“ sa nenachádza ani v Deklarácii nezávislosti, ani v Ústave USA.
[4] V súlade s modelom následne píše: „Nikomu nie je dovolené, aby bol sudcom vo svojom vlastnom spore, pretože by jeho záujem určite ovplyvňoval jeho úsudok a pravdepodobne by ohrozil aj poctivosť jeho rozhodnutia. Prinajmenšom z rovnakého dôvodu je možné odporovať tomu, aby bola skupina ľudí sudcom aj stranou zároveň; pritom však väčšina významných aktov zákonodarného zboru nie je ničím iným ako práve súdnymi rozhodnutiami, ktoré sa avšak netýkajú jednej osoby, ale veľkého počtu občanov. […] Strany samotné sú, aj musia byť sudcami; a dá sa očakáva, že najpočetnejšia a najsilnejšia strana zvíťazí.“ (Listy federalistov, 2002, s. 72)
[5] Hoppe (2001) sa však bližšie nezaoberá otázkami ako sú redistribuované hodnoty v spoločnosti. Skôr prichádza s tvrdením, že demokracia bude mať inherentnú tendenciu k relatívne vyššej redistribúcii ako iné formy vlády. Toto tvrdenie opiera o porovnanie rozdielov v štruktúre motivácii, ktorým sú vystavení vlastníci štátneho monopolu (napr. monarchovia) oproti dočasným voleným správcom (politici v demokracií). Jeho záverom je, že tí druhí budú čeliť väčšej motivácii pri rozhodnutiach nebrať do úvahy kapitálovú hodnotu krajiny, ale skôr len maximalizovať súčasný výnos a to aj na úkor budúcej hodnoty. Budú teda relatívne viacej zdaňovať, prerozdeľovať, regulovať, zadlžovať a riešiť problémy infláciou.
[6] Je extrémne nepravdepodobne, že hlas konkrétneho voliča rozhodne voľby a preto tento volič nemá dôvod vynakladať náklady na informovanie sa o politike. Logika tohto argumentu je univerzálna. Aj mimo politiky sú jednotlivci ochotní niesť náklady (čas, peniaze atď.) na informovanie sa, len ak očakávajú, že dodatočné výnosy z informácií prevýšia dodatočné náklady potrebné na ich získanie (Stigler, 1961). Teda ten kto sa veľa pýta, sa síce veľa dozvie, ale to čo sa dozvie, nemusí stať za čas strávený pýtaním sa, t.j. niekedy je lepšie nevedieť
[7] Práve toto bol hlavný predpoklad Tocquevilla, keď sa pýtal prečo: „neuznáte to isté, pokiaľ ide o väčšinu? Zmenili snáď ľudia svoju povahu tým, že sa spojili?“ (Tocqueville, 2012, s. 246). Downs a Olson dokázali, že áno, zmenili.
[8] Dobývanie renty úzkych záujmových skupín nemusí byť problém len kvôli redistribúcii hodnôt a neefektivite, ktorá je spojená s uzatvorením vstupu do odvetvia. Samotná neformálna súťaž, ktorá prebieha ešte pred distribuovaním renty predstavuje rovnako plytvanie v podobe míňania zdrojov na boj medzi rôznymi záujmovými skupinami.
[9] Caplan nepojednáva o racionalite v zmysle tranzitivnosti preferencií, ale o kognitívnej racionalite vo forme teórie racionálnych očakávaní, podľa ktorej sa jednotlivec síce môže dopustiť náhodnej chyby, ale systematicky sú jeho rozhodnutia správne.