Skeptik David Hume – Súkromné vlastníctvo ako základ spoločnosti

Mises.cz: 18. června 2015, Všemocná Vláda, komentářů: 9

Málokto mal taký výrazný vplyv na formovanie liberalizmu ako filozofi Škótskeho osvietenstva a anglického utilitarizmu. Samotný Mises vo svojom diele liberalizmus uvádza, že „liberálne myšlienky sa nájdu už aj u mnohých starších spisovateľov. Systém vytvorili z liberalizmu ale až veľkí anglickí a škótski myslitelia 18. a začínajúceho 19. storočia. K nim sa musí vrátiť každý, kto chce poznať korene liberálneho myslenia.“ (1) Mises uvádza štyroch významných liberálnych mysliteľov, ktorí v stopách Johna Locka, Otca klasického liberalizmu, prešliapavali cestu slobode a tolerancii. Týmito mysliteľmi boli David Hume, Adam Smith, Jeremy Bentham a John Stuart Mill. V dnešnom článku zo série základov klasického liberalizmu a libertarianizmu si predstavíme dielo prvého menovaného – Davida Huma.

Na vysokých školách, v učebniciach filozofie a ekonómie či v súčasnom liberálnom diskurze sa meno Davida Huma takmer úplne opomína, napriek tomu, že vlastne prvý postavil Lockovu naivnú, idealistickú prirodzenoprávnu teóriu liberalizmu na rovné nohy a silné základy skepticizmu a empirickej metódy dôvodenia. Zároveň s Humovým dielom začína tradícia ostrovného utilitarizmu, ktorý bol posledných tristo rokov (a pokračuje v tomto trende až do súčasnosti) takmer jediným všeobecne akceptovaným prístupom k ekonomickej vede. 

Humov historický pohľad, jeho úcta k tradícii a spontánnemu poriadku z neho robia zároveň jedného z predchodcov súčasného konzervativizmu. Opäť sa ukazuje, na príklade Davida Huma, ako blízko majú k sebe tieto dva myšlienkové prúdy. Ako sme videli v článku o Johnovi Lockovi, ktorý považoval ľudskú slobodu za súčasť prirodzenoprávnej doktríny a súkromné vlastníctvo za najdôležitejšie prirodzené právo, spolu s právom na život a slobodu, prirodzený zákon ukladá povinnosť ľuďom v prirodzenom stave nasledovať jeho príkazy. Nič takto idealistické a zjednodušujúce však nenájdeme u Huma. Ak cítite podobnosť medzi Humovými myšlienkami a Human Action, máte pravdu. Veď Mises vykrádal Humove myšlienky viac ako Vandali Rímske pokladnice. 

Jednotlivec v stave pred vznikom spoločnosti – Hume tento stav považuje za fikciu dobrú iba ako mentálne cvičenie na jednoduchšie vysvetlenie ľudskej povahy – žije izolovane a nie je schopný si bez pomoci iných zabezpečiť statky, ktoré potrebuje na prežitie, nevraviac už o veciach nevyhnutných pre pohodlný a príjemný život. „Aj to najmenšie zlyhanie v jednej z týchto vecí musí sprevádzať nevyhnutná skaza a nešťastie. Spoločnosť poskytuje prostriedok pre tieto tri ťažkosti. Spojením síl sa zväčšuje naša moc, deľbou práce narastajú naše schopnosti a vzájomnou pomocou sme menej vystavení osudu a náhodám. Spoločnosť zvýhodňujú tieto tri veci: sila, schopnosť a bezpečnosť.“ (2) Humovi nebola vlastná naivita a idealizácia ľudskej povahy, ktorá je inteligibilne schopná spoznať a priori prirodzený zákon. „Na utvorenie spoločnosti je však potrebné nielen to, aby bola výhodná, ale aj to, aby si ľudia boli vedomí týchto výhod, a nie je možné, aby získali toto poznanie v ich divokom, necivilizovanom stave len štúdiom a uvažovaním.“ Okrem uváženia výhod spoločenského stavu (toto uváženie však nie je jeden konkrétny moment či myšlienkový pochod konkrétneho jednotlivca, ale postupné vytváranie spoločenských pravidiel založených na výhodnosti partikulárnych medziľudských interakcií) je silným momentom pre vznik spoločnosti sexuálny pud, ktorý muža a ženu priťahuje k sebe, a následne sa v oboch budí cit pre povinnosť pri starostlivosti o potomstvo. Spoločnosť sa netvorí s každou novou generáciou vždy odznova, ale ako uvádza Hume „obyčaje a zvyky, ktoré fungujú v jemných mysliach detí, im zakrátko dávajú najavo výhody, ktoré im môže poskytnúť spoločnosť.“ 

Hume opäť potvrdzuje povesť skeptického realistu a jedného z najbystrejších mužov histórie, keď tvrdí že: „momentálne nie je k dispozícii dostatočné množstvo takých statkov, aby mohli byť uspokojené priania a potreby všetkých. Rozmnoženie týchto statkov je hlavnou prednosťou spoločnosti.“ Snažiac sa spomenúť si na iného filozofa starých dôb, ktorý by preukázal toľko citu pre skutočný svet ako Hume a musím sa priznať, že tento skeptický Škót je úplne jedinečný. Jasne tu vidíme myšlienky, ktoré ovplyvnili Humovho žiaka Adama Smitha pri vytváraní jeho teórie neviditeľnej ruky. Opäť sa len potvrdzuje, že Škótske osvietenstvo je ďaleko väčšia intelektuálna studnica naplnená najhodnotnejšími myšlienkami, než sa mu vo všeobecnosti priznáva. Majetok sa teda vývojom ľudstva a jeho spoločenských štruktúr ukázal ako mimoriadne užitočný. „Súčasne je však neistota vlastnenia statkov spojená s obmedzenosťou príslušného majetku jeho hlavnou nevýhodou.“ 

Opäť Hume potvrdzuje svoj skepticizmus, zdravý rozum a silnú dávku kritického myslenia – takú oblažujúcu pre každého človeka túžiaceho dopátrať sa pravdy, alebo aspoň sčasti rozohnať mračná ignorancie – keď odmieta prirodzenú náklonnosť ľudí a ich rešpekt voči iným jednotlivcom v prirodzenom stave slovami:  „Márne hľadáme v nekultivovanom prírodnom stave prostriedok proti tomuto zlu a zbytočne by sme sa spoliehali na akúsi hnaciu vzpruhu, nachádzajúcu sa bez umelého pričinenia v ľudskom duchu, ktorá by spútala náklonnosti vsadené do tesného kruhu a pomohla nám prekonať pokušenie, ktoré pramení z vonkajších pomerov. Idea právneho poriadku tomuto účelu nemôže slúžiť a nemôže byť považovaná za hnaciu vzpruhu, ktorá by bola schopná pohnúť ľudí k vzájomne poctivému konaniu. Cnosť zmyslu pre právo, tak ako ju chápeme my, by nikdy hrubým a divokým ľuďom neprišla na myseľ.“ Musím sa skromne priznať, že už dlho som nepočul tvrdenie, s ktorým by som súhlasil viac. Očividne, moje chápanie reality konečne našlo súputníka, ktorý vidí svet v rovnakom svetle ako ja. 

Hume bol zároveň predstaviteľom individualizmu, ktorý dostal pevné miesto a ekonomické základy v diele Humovho nasledovníka a blízkeho priateľa Adama Smitha. K otázke individualizmu sa Hume vyjadruje takto: „Teraz sa však zdá, že v našom pôvodnom rozpoložení mysle je náš najsilnejší záujem sústredený na nás samotných. Až náš druhý najsilnejší záujem je sústredený na príbuzných a známych, zatiaľ čo ten najslabší patrí cudzím a nám ľahostajným osobám.“ Egoizmus je však nutné udržiavať v medziach umiernenosti a spoločenskej konformity a je nutné vyvažovať krehkú rovnováhu medzi jednotlivcom a spoločnosťou. „Táto náprava (našich zlých náklonností) nepramení z prírody, ale je vytváraná umením, alebo správnejšie povedané, príroda sa stará o nápravu tým, že nás učí posudzovať a rozumieť nesprávnemu a neúčelnému v našich náklonnostiach.“ Ľudia si uvedomili užitočnosť spoločnosti pri deľbe práce a zvyklosti súkromného vlastníctva. Podľa Huma teda ľudia uzavrú dohodu, ktorá je skôr v metaforickej rovine, keďže Hume bol kritikom spoločenskej zmluvy a zástancom historického prístupu, kedy zvykom „cez ktorý je držbe týchto vonkajších statkov prepožičiavaná istota, takže každému zostane k pokojnému používaniu všetko to, čo získa šťastím a snahou. Táto dohoda spočíva na všeobecnom povedomí spoločného záujmu, ktorý si členovia spoločnosti navzájom oznamujú, a tak majú dôvod riadiť svoj postup podľa určitých noriem. Vidím, že je v mojom záujme, aby som zachoval druhému vlastníctvo jeho statkov, a to za predpokladu, že aj on zaujme rovnaký postoj ku mne.“ Hume tu jasne predznamenáva prístup Rakúskej školy a pokladá základy kapitalizmu a jeho politickej „nadstavby“ – liberalizmu. 

Hume, ako iniciátor utilitarizmu a empirik potvrdzuje toto zaradenie výrokom: „Poriadok, ktorý zaisťuje bezpečnosť vlastníctva, nevyviera preto menej z ľudskej zmluvy, pretože táto bezpečnosť vzniká postupne a pri pomalom pokroku a získava svoju platnosť vďaka opakujúcim sa skúsenostiam o neprístojnostiach jeho porušovania.“ Úplne opačným prístupom než aký zaujal John Locke – a opäť musím zdôrazniť, že na Humovom prístupe nedokážem nájsť ani smietku, s ktorou by som mohol nesúhlasiť, na rozdiel od Lockovho idealizmu – pristupuje David Hume k tvorbe práva a percepcii spravodlivosti. „Ako náhle dôjde k dohode o tom, že sa cudzí zdržujú vlastnenia, čím každý dosahuje bezpečia svojho majetku, dostavia sa rýchlo predstavy o právnom poriadku a protizákonnosti, o vlastníctve, práve a povinnosti. Mimo týchto predpokladov sú tieto pojmy úplne nezmyselné.“

V budúcom článku si ďalej rozvinieme Humove názory na vlastníctvo, právo a vznik a ospravedlnenie štátu. Lúčim sa s čitateľmi konštatovaním, že v osobe Davida Huma majú pred sebou skutočnú pokladnicu liberálnych myšlienok a pravého „Klasika liberalizmu“. 

(1) Mises, Ludwig von, Liberalizmus, str. 153

(2) Hume, David, O pôvode a spravodlivosti majetku, In: David Hume, O politike a práve, str. 20, Všetky nasledujúce citácie sú z tohto diela (Pozn. autora)