Štrajk a výpovede v štátnych službách, nešťastná náhoda, či nezvratný osud?

Mises.cz: 06. listopadu 2011, Róbert Chovanculiak, komentářů: 10

V poslednej dobe sa hromadia správy o problémoch vo verejnom sektore. Predmetom sú najčastejšie dve služby charakteristické pre dnešný moderný štát, dve vlajkové lode reprezentujúce služby štátu občanom: vzdelanie a zdravie. A hľa ako dopadli! Zákazníci pernamentne nespokojní s kvalitou a rozsahom a zamestnanci podávajú výpovede a chystajú štrajky.

Vraj chýbajú financie

Mnohí vidia problém v nedostatočnom financovaní. Pýtajú sa: „Prečo v zdravotníctve a školstve stále chýbajú financie?“ Takto položená otázka je však nešťastne formulovaná. Automaticky si žiada odpoveď, ktorá implicitne predpokladá, že v zdravotníctve či školstve financie (zdroje) naozaj chýbajú. Predstava podfinancovanej služby je však možná iba v spojení s netrhovou alokáciou zdrojov. Ťažko by si niekto kládol otázku, či chýbajú financie v pekárstve alebo automobilovom priemysle.

Identifikovať problém v zdravotníctve a školstve ako o jednoduchy nedostatok financií nezachytava podstatu. Rovnako by sme potom mohli tvrdiť, že hlavným problémom socializmu bol obdobne nedostatok financií. Skutočnou príčinou problémov v štátom zabezpečovaných službách je spôsob ich financovania - nedobrovoľnými platbami a následne riadenie byrokratickým manažmentom. Ten bez možnosti ekonomickej kalkulácie dokáže premrhať prakticky všetky zdroje spoločnosti, a aj napriek tomu to môže vyzerať, že ich je v rámci onej služby nedostatok.

Aj keď zdravotná starostlivosť a vzdelávanie nespĺňajú charakteristiky verejného statku, ani podľa samotnej teórie intervencionismu, tj. nerivalitu a nevylučiteľnosť zo spotreby, údajne existuje množstvo argumentov pre ich štátne zabezpečovanie. Na tomto mieste nie je priestor sa nimi zaoberať, resp. podávať protiargumenty. Postačí len poukázať na empirické skúsenosti, kedy prakticky v každej krajine sú pre zdravotnú starostlivosť charakteristické rastúce náklady a dopyt po službách, zároveň ich neodpovedajúca kvalita a dostupnosť, nespokojnosť pacientov a rovnako aj lekárov. V školstve detto, kvalita vedomostí študentov upadá, nezamestnanosť absolventov rastie do nebies a platy učiteľov patria medzi najnižšie.

Poslednú dobu bola najviac medializovaná práve nespokojnosť lekárov a učiteľov s platmi a s rastúcim pracovným vyťažením. Toto však nie je v štátom regulovanej a zabezpečovanej službe žiadna náhoda. Podobný osud by čakal každé povolanie zasiahnuté takým množstvom intervencií. Emotívny náboj týmto problémom dodáva len fakt, že ich povolanie je zodpovedné za zdravie a vzdelanie.

Problém sa dá v jednoduchosti zhrnúť nasledovne. Na jednej strane prekážky vstupu do odvetvia a jeho kompletné zmonopolizovanie štátom (ktorý paradoxne prevádzkuje napríklad aj protimonopolný úrad) vytvára následky, ktoré ekonomická teória jednoznačne popisuje ako negatívne s pohľadu zákazníka. Monopol na strane ponuky zdravotnej starostlivosti a školstva by tak mal tlačiť na zvyšovanie odmien v týchto sektoroch. Na druhej však absencia tržných cien, a teda následne tabuľkové odmeny lekárov a učiteľov, spolu s neutíchajúcim dopytom (fiškálna ilúzia, tragédia obecnej pastviny) po zdravotnej starostlivosti a školskej dochádzke, spôsobujú rast nákladov celého zdravotníctva a aj školstva, následkom čoho je výsledok iný. Konkrétne taký, že na mzdy lekárom a učiteľom ostáva v rámci rozpočtu stále menej a menej prostriedkov a zároveň sa však od nich očakáva stále viac a viac práce.

Existencia správneho riešenia

Ak chceme vyriešiť problémy v zdravotníctve a školstve, určite nebude stačiť len zabezpečiť viac prostriedkov z rozpočtu. V prvom rade treba dbať na ich efektívnu alokáciu, v čom vždy vynikal slobodný trh. Jedine na základe stretu ponuky a dopytu a vzniku trhovej ceny je možné správne (podľa predstáv zákazníkov) alokovať zdroje. Takéto riešenie budeme ďalej v práci označovať ako správne.

V každej situácii existuje správne, ako aj nesprávne riešenie. Avšak bolo by vysoko naivné domnievať sa, že ono správne riešenie prinesie okamžité zlepšenie situácie a odstráni všetky negatíva, ktoré sa prehlbovali dlhé roky. Tento okamžitý efekt však nič nemení na správnosti, resp. nesprávnosti riešenia. Správnosť je nezávislá od okamžitých dopadov v rámci existujúceho status quo. Ak pomocou efedrínu udržiavame telo práceschopné nepretržite niekoľko dní, správne riešenie, tj. abstinencia drogy, neprestáva byť správnym riešením, aj keď bude nasledovať pokles produktivity. Práve tento klam zneužívajú intervencionisti, ktorí vidia jediný spôsob riešenia problému v ďalšej intervencií, pričom nedokážu pochopiť, že problém v konečnom dôsledku spôsobili práve ich snahy odstrániť údajne zlyhania trhu.

Títo zástancovia intervencií, regulácií a zoštátňovania v zdravotníctve, ako aj v školstve, sa pozerajú na situáciu cez vidinu dokonalého stavu. Akúkoľvek diferenciu od tohto stavu považujú za zlyhanie a volajú po náprave. Chybujú v tom, že neberú do úvahy komplexnosť sveta, kde každé použitie vzácnych zdrojov znamená náklady obetovanej príležitosti a každý vedomý zásah do spoločnosti narušuje krehkú rovnováhu inštitúcií. Neuvedomujú si, že aj menej než nimi vysnený dokonalý stav môže byť stále ta najlepšia dosiahnuteľná alternatíva.

Následne, keď sa nimi navrhnutý systém začne rúcať, odmietajú jediné správne riešenia z dôvodu následného zhoršenia existujúceho štandardu. Stavajú sa obeťou klasického omylu post hoc ergo propter hoc. [1] Príčinou nepríjemnosti, ktoré budú nasledovať po zmenách, nie sú samotné zmeny, ale roky nesprávnej politiky štátu a ním monopolne poskytovaných služieb.

Pravdepodobný vývoj

Keďže ďalšie zoštátňovanie a intervencie sú zlým riešením, radikálna deregulácia a privatizácia by sa nemusela u verejnosti stretnúť s pozitívnym ohlasom. [2] Dá sa očakávať, že politici sa budú snažiť kompromismi zachrániť rozpadajúci sa status quo. Tieto „trhové“ kompromisy však môžu byť nebezpečné. Tvária sa ako pro trhové riešenia, pričom od slobodného trhu a konkurencie sú na míle vzdialené [3], zároveň zaťažujú občanov dodatočnými nákladmi, čím sa u ľudí utvára kauzálna predstava, viacej trhu => menej v peňaženke. [4] Čo v konečnom dôsledku v očiach verejnosti zablokuje akékoľvek dlhodobo správne riešenia.

O podobe štátnych služieb rozhodujú v krátkom období politici. Ich rozhodnutia sú ovplyvňované lobistickými skupinami, verejnou mienkou, prejavmi zainteresovaných zamestnancov aj samotnou snahou politikov o znovuzvolenie. Každý z nich má svoju predstavu o verejnej službe, ktorá sa však principiálne nelíši od súčasného stavu, žiadajú buď viac regulácií, bezplatnej starostlivosti a vzdelania, alebo viac na výplatnej páske. [5]

V dlhom období však udržateľnosť dnešného stavu vo veľkej miere závisí od vývoja hospodárstva krajiny a to zas od vývoja v Európe. Ak by boli vyhliadky na budúcnosť jednotlivých ekonomík pozitívne, existovala by šanca na pokračovanie služieb v súčasnej (aj keď principiálne zlej) podobe. Smutnou pravdou však je, že ekonomiky krajín vzhľadom na ich nedávny vývoj pravdepodobne čakajú ťažšie časy. Preto ak nechceme, aby so sebou stiahli aj celý systém zdravotníctva a školstva, bude nevyhnutné pristúpiť k správnym riešeniam.

[1] Zamieňanie časovej následnosti s príčinnou súvislosťou.

[2] V histórii SR bola verejná mienka dva krát naklonená razantným reformám. Prvý krát po roku 1989 a druhý po roku 1998. Oba tieto momenty sa premrhali iba na kvázi-trhové riešenia a politici ostali verní plánovaniu v zdravotníctve aj školstve.

[3] Ak je napríklad v rámci pro trhovej reformy povolený zisk jednotlivým subjektom, ale zároveň sa ponechajú v platnosti rôzne regulácie, licencie a prekážky vstupu do odvetvia, len ťažko sa dá hovoriť o správnom kroku.

[4] Zavedenie poplatkov, teda finančnej spoluúčasti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, poprípade školného, síce pomôže zohľadniť intenzitu potreby a znížiť nadspotrebu. Ale „klienti“ musia stále platiť štátu dane, a tak sa stavajú s odporom k viacnásobnému spoplatňovaniu.

[5] Čo sú v konečnom dôsledku protichodné ciele.