Tak sa chyťme za ruky…

Mises.cz: 01. září 2013, Róbert Chovanculiak, komentářů: 1

Pravdepodobne väčšina z nás má nejakú úchylku, ktorá sa jeho okoliu môže javiť ako iracionálna, hlúpa, alebo priam odpudivá. Ja si sem tam rád prečítam statusy a články Eduarda Chmelára. Priznávam, pre niekoho to môže byť naozaj extrém. Pre mňa, ako si už možno niektorí všimli, však forma a obsah článkov pána Chmelára predstavuje nekonečnú studnicu námetov na zamyslenie sa. Bolo tomu tak aj naposledy, ale keďže mi pohotový pán Chmelár zmazal komentár na jeho stránke a zabránil písať ďalšie, budem reagovať touto formou.

Rozmýšľam nad tým, či sa naša krajina vie na niečom zhodnúť. Vidím v nej hlbokú historickú rozpoltenosť a toto prekliatie doteraz nikto nedokázal prekonať. Bojujeme medzi sebou, vytvárame záujmové skupiny, organizácie, platformy, no nemáme určené ani základné spoločné priority. Počítame zisky, straty, usilujeme sa zničiť konkurenciu, vyhrať nad súperom, no doteraz sme sa nedokázali zhodnúť na tom, aký chceme mať štát, kde chceme vidieť túto republiku o dvadsať – tridsať rokov. A tak sa ruveme ako psy, plátame diery, ale čoraz viac ľudí podvedome cíti, že takto to už dlho nevydrží.

Tak už vieme, čoho má pán Chmelár plnú hlavu. Rozmýšľa, či sa naša krajina vie na niečom zhodnúť. Aj keď žijem na tejto planéte relatívne ešte len krátku dobu, musím sa priznať, že som ešte nevidel žiadnu krajinu sa na niečom zhodnúť. Vlastne ja som ešte nevidel ani žiadnu krajinu nad niečím rozmýšľať či vyberať si medzi alternatívami a tobôž následne konať. Toto nie je chytanie za slovíčka, to je základný filozofický problém ľudí ako pán Chmelár. V ich mysliach je na najvyššom piedestáli harmonizovaný a synchronizovaný kolektív, ktorý tancuje ako niekto iný píska (kto a čo ma pískať, sa dozvieme ďalej v texte).

Vraj máme hľadať základne spoločné priority a zhodnúť sa na tom, aký štát chceme. Tieto nacvičené frázy, premety a kotrmelce, ktoré tak radi podávajú rôzni intelektuáli, nám asi majú nenápadne sprostredkovať informáciu, kde máme hľadať tieto priority – u nich. Inak si neviem vysvetliť ich frekventovanosť. A pritom stačí tak málo, aby si pán Chmelar a podobní už konečne uvedomili, že ich predstavy sú naivné a zároveň zvrátené. Naivné sú z dôvodu, ktorý už pomerne dávno opísal Mancur Olson v prelomovej práci The Logic of Collective Action. V nej sa okrem iného dozviete, že organizovanie veľkej, nesúrodej skupiny bez selektívnych podnetov skončí s veľkou pravdepodobnosťou bez úspechu. Je tomu tak z jednoduchého dôvodu – náklady na zapojenie sa do diania dopadajú na konkrétneho jednotlivca, pričom výnosy sú rozptýlené vo forme kolektívneho statku medzi všetkými, čoho dôsledkom nastáva klasický problém čierneho pasažiera. V skratke – iba blázon (ak nepočítame akademikov pri rannej káve) by sa každodenne zamýšľal nad „základnými prioritami“ a „nad tým, aký štát chceme“ a následne konal, spolupodieľal sa a prispieval do tohto projektu. Po druhé, zvrátene je to z praktického dôvodu. V realite je to totiž vždy nejaká hlasitá menšina, ktorá prevezme zodpovednosť za „stanovanie priorít a podoby štátu“ a tieto svoje predstavy vnúti násilím – prostredníctvom štátu – všetkým ostatným. A kto by neveril, alebo pochyboval, pán Chmelár pokračuje:

Každá ponovembrová vláda deklarovala, že vzdelanie, veda a výskum sú jej prioritami. Napriek tomu financií do tohto rezortu neustále ubúdalo. Je to také absurdné, akoby som svojmu synovi povedal, že jeho vzdelanie je pre mňa prioritou, a namiesto Harvardu by som mu kúpil auto. Ako je možné, že pred rokom 1989 sme dokázali dať do vedy a výskumu takmer štyri percentá HDP a dnes nedokážeme naškrabať ani pol percenta? Ako je možné, že Česi sem investujú trojnásobok? Podľa môjho názoru potrebujeme spoločenskú dohodu. Ak sa zhodneme na tom, že moderná vzdelaná spoločnosť s vyspelými technológiami je absolútnou prioritou budúcnosti tohto štátu, potom táto priorita musí byť vyjadrená aj dlhodobým masívnym prísunom financií – aj keby to išlo na úkor výstavby diaľnic, výzbroje armády, čo dokonca poľnohospodárskych dotácií. Inak to nie je priorita. Viem, že teraz budú mnohí nesúhlasiť a namietať, že si zaslúžia aj tí, aj tamtí, aj hentí… Žiaľ, malomyseľných je medzi nami neúrekom. Napokon, videl som to už pri štrajku lekárov či učiteľov, ktorých okrem ich kolegov pochopil a podporil málokto. Ale v tom prípade sa nesťažujme na politikov, lebo my sami nevieme, čo chceme. Je to krátkozraké. My sami sme zodpovední za to, že nedokážeme myslieť ako veľký národ – veľký nie počtom obyvateľov, ale veľkosťou svojich úloh. Buď budeme trocháriť, šomrať a prešľapovať na mieste, alebo sa nadchneme pre veľké ciele a s týmito úlohami budeme aj rásť. Nemôžeme sa mať lepšie, ak nedovidíme za roh, ak podceníme význam technologických inovácií a investícií do vedy a vzdelania. Ak toto nechápeme, ak toto nedokážeme žiadať od našej štátnej reprezentácie, potom chyba nie je v politikoch, ale v nás samých.

Dojemné, perfektne napísané, a keď si naozaj uvedomíte, čo pán Chmelar požaduje, omráčujúce. Ale poporiadku. To, čo som písal vyššie o Mancurovi Olsonovi a veľkých skupinách bez možnosti sa presadiť, neplatí, resp. platí presný opak, keď sa jedná o pomerne malé, značné homogénne skupiny, v ktorých existuje možnosť selektívnych podnetov. A presne tieto podmienky spĺňa – okrem rôznych finančných a záujmových skupín, profesných združení, obchodných komôr, lobistických uskupení atď. – napríklad aj vedecká obec. Takže sme sa dočkali. V úvode sme sa dozvedeli, že kto má tancovať, a teraz už konečne vieme, kto bude pískať a aká pesnička sa bude hrať.

Pán Chmelár nás chce prevažne emotívnymi argumentmi presvedčiť, že určitá skupina ľudí* potrebuje niekoľkonásobne navýšiť jej rozpočtové zdroje plynúce od štátu. Text je preplnený vatou o „našej“ neschopnosti sa dohodnúť a konať a na záver „nám“ pán Chmelár sype popol na hlavu a označuje „nás“ ako malomyseľných a krátkozrakých. Odpoveď na tieto náreky som už pánovi Chmelárovi naznačil vyššie, ale zamyslime sa nad časťou, ktorá je v texte len implicitné vyjadrená. Údajne viacej zdrojov do vzdelania a vedy implikuje viacej a lepšieho vzdelávania a vedy a to implikuje viacej a lepších technologických inovácií. Snáď neexistuje hlúpejšia predstava. Pre prvé pochybnosti nemusíme chodiť ďaleko. Stačí si pripomenúť, že aj napriek tomu, že v Československej socialistickej republike „investovali“ 4 % HPD do vedy a vzdelávania, ako koniec koncov píše aj sám pán Chmelár, nezdá sa, že by to tu pred 89. rokom prekvitalo technologickými inováciami.

Príčina je úplne jednoduchá a štandardne prítomná pri „politických riešenia“. Je ňou rozdiel medzi deklarovaným zámerom a reálnym výsledkom akéhokoľvek politického plánu, ktorý vychádza z naivného konštruktivizmu. Navyše už len samotný fakt, že je nejaká služba hodnotená na základe toho, koľko sa pri jej realizácií minie, by malo u daňového poplatníka zarezonovať ako varovný signál. Ale to by bolo naivné očakávanie, lebo práve skupina daňových poplatníkov je skupina, ktorá sa najťažšie organizuje a najľahšie vyciciava. Zapadá presne do agendy každej správnej záujmovej skupiny: koncentruj výnosy a rozptyľuj náklady. Preto by som sa nečudoval, keby sa niekedy podarilo presadiť aj niekoľkonásobné navýšenie zdrojov na vzdelávanie a vedu, a rovnako by som sa nečudoval, keby tie peniaze len pretiekli byrokratickým systémom a nepriniesli daňovému poplatníkov žiadny osoh.

* Skupina, do ktorej náhodou patrí aj sám pán Chmelár, ale to vôbec nie je dôležité a v skutočnosti predpokladám, že má pán Chmelár len tie najlepšie a najúprimnejšie úmysly a vôbec mu nejde o nejaké seba obohatenie sa.