Trh a kresťanská morálka

Mises.cz: 16. února 2016, Jeffrey Tucker (přidal Tomáš Macháček), komentářů: 0

- přeložil Martin Štefunko

Ekonomické poznanie neskorých scholastikov

Slobodný trh najčastejšie ohrozujú ekonomické a etické námietky. Aj keď etatisti uznajú jeho efektívnosť, tvrdia, že za ňu treba platiť príliš vysokú cenu. Hovoria, že obyčajná ekonomická analýza neuspokojuje požiadavky „sociálnej spravodlivosti“ alebo „starostlivosti“ o chudobných. Odpoveď na oba problémy pre nich predstavujú vládne zásahy či dokonca socializmus.

Aby čelili týmto obvineniam, začali súčasní autori poukazovať na to, že slobodný trh má ekonomické zdôvodnenie i morálne zdôvodnenie, ktoré sú vzájomne kompatibilné. Michael Novak a Ronald Nash ukázali, že kresťanská morálka a tradícia podporujú slobodné trhy, a nie štátne násilie. Najpozoruhodnejšie je z tohto pohľadu dielo Alejandra A. Chafuena, ktoré prináša na svetlo súčasného sveta veľkú -- hoci do vydania tejto knihy takmer zabudnutú -- tradíciu neskorých scholastikov, myšlienkový prúd, ktorý bol aktívny v Španielsku od 14. do 17. storočia. Starí scholastici učili, že slobodný trh je vždy prakticky a morálne nadradený etatizmu, a robili to bez toho, že by obchádzali ekonomickú vedu.
 

Peniaze z krvi chudobných

Vo svojom prelomovom diele Christians for Freedom: Late Scholastic Economics (Kresťania za slobodu: Ekonómia neskorých scholastikov) z roku 1986 Chafuen ilustruje, že táto škola bola dokonca protorakúska, pokiaľ ide o koncepcie ako subjektívna hodnota, hraničná užitočnosť, ceny, kvantitatívna teória peňazí, ekonomická kalkulácia a problémy kolektívneho vlastníctva.

Jezuita Juan de Mariana (1535 -- 1624) napísal, že kráľ smie míňať svoje vlastné bohatstvo, ale nemá „žiadne právo na statky ľudí a nemôže im ich odňať ani vcelku, ani čiastočne“. Ďalej pokračoval: „Aké žalostné je pre republiku a aké nenávideniahodné pre dobrých ľudí, keď vidia tých, čo vstúpia do verejnej správy úplne chudobní, zbohatnúť a stučnieť vo verejnej službe.“ Mariana požadoval vysvetlenie: „Odkiaľ sa berú tieto peniaze, ak nie z krvi chudobných a potu obchodníkov?“

Vyrovnané rozpočty, hovoril Mariana, by mali byť „hlavnou starosťou“ tak, aby „sa republika neocitla v ešte väčšom zle pre neschopnosť splatiť dlhy“. Ale dane nie sú riešením dlhovej krízy, pretože, ako Mariana poznamenal: „Dane sú všeobecne katastrofou pre ľud a nočnou morou pre vládu. Lebo pre ľud sú vždy príliš veľké a pre vládu zase nie sú nikdy dostatočné, nikdy dosť veľké.“

Fernandez Navarette, kráľov kaplán, napísal v liste panovníkovi v roku 1619 toto: „Príčinou chudoby sú vysoké dane. V neprestajnom strachu pred výbercami daní roľníci radšej opúšťajú pôdu, aby sa vyhli týraniu. Ako povedal kráľ Teodorico, jediná akceptovateľná krajina je tá, kde sa nik nemusí obávať výbercov daní.“

Na margo úradníkov Navarrete napísal: „Bolo by dobré mnohých z nich sa zbaviť.“ Nestačí len zastaviť rast byrokracie. Skôr „ju potrebujeme očistiť od súčasného prebytku jej členov. Ľudia môžu hovoriť, že je to extrémny návrh, pretože dvor predsa podporuje tak veľa ľudí, ale choroba je už dnes taká vážna a jasná, že nemáme žiadne ospravedlnenie, ak nepoužijeme liek.“
 

O inflácii

O inflácii sa Mariana dôrazne vyjadril, že „ak je zákonná hodnota meny znížená, ceny všetkých tovarov bez výnimky sa priamo úmerne zvýšia“. Uzavrel, že „akákoľvek zmena peňazí je nebezpečná. Nemôže byť nikdy dobré znehodnotiť menu alebo fixovať jej cenu vyššie, ako je jej prirodzená hodnota a všeobecné hodnotenie.“ Dominikán Martin de Azpicuelta v roku 1553 poznamenal: „Za inak nezmenených podmienok sa v krajinách s veľkou vzácnosťou peňazí všetky ostatné obchodovateľné tovary a ruky a práca človeka predávajú za menej peňazí, ako keď ich je nadbytok.“

Iný dominikán, Thomas de Mercado (1500 -- 1575), odmietal infláciu, lebo mení vzťahy medzi dlžníkmi a veriteľmi tak, že „chudobní sa stanú bohatými a bohatí chudobnými“. Jeho riešenie: „hodnota peňazí, a dokonca aj ich pečať a vzhľad musia byť trvácne a nemenné tak dlho, ako je to len možné“. Nielen na krátku dobu, ale na „dvadsať generácií, takže aj pravnuci budú vedieť, čo zdedia od svojich prarodičov a čo vo svojej dobrote rozšíria, získajú a zanechajú svojim deťom“. Ako reagovať na bežné tvrdenie, že scholastici, počnúc od svätého Tomáša Akvinského, verili v “spravodlivú cenu“ a „spravodlivú mzdu“ stanovenú mimo trhu? Chafuen ukázal, že je to mýtus. Jezuitský učenec Luis de Molina (1535 -- 1600) vystihol prevládajúci názor: „Spravodlivá cena tovarov závisí zásadne od obecného ohodnotenia ľuďmi v každej oblasti. Keď sa tovar predáva v určitom regióne alebo mieste za určitú cenu (bez podvodu, monopolu alebo nečestných praktík), táto cena by mala byť považovaná za pravidlo a meradlo.“
 

Žiadna „minimálna mzda”

Pre scholastikov sa teória cien založená na „obecnom hodnotení trhom“ vzťahovala aj na mzdy. Molina povedal: „Ak sa mzda, ktorá je pre človeka stanovená, minimálne rovná najnižšej mzde bežne platnej v danej oblasti v danom čase pre ľudí v danej službe, musí sa táto mzda považovať za spravodlivú.“ Spravodlivú cenu nemožno posudzovať podľa toho „čo je dostatočné na prežitie, a o to menej na udržanie jeho detí a rodiny“. Dominikánsky učenec Domingo de Soto (1495 -- 1560) napísal, že pracovníci nemôžu okrádať svojich zamestnávateľov „s ospravedlnením, že nie sú dostatočne platení“. Pretože „tým, ktorí dali svoj súhlas, sa nemôže diať nijaká ujma“. Robotníkom radil: „Ak nechcete slúžiť za daný plat, odíďte!“ Scholastici takisto chápali, že hodnota nie je inherentná v tovare, že prebýva v mysliach jednotlivcov, ktorí tovar používajú. Molina píše: „Cena sa považuje za spravodlivú alebo nespravodlivú nie pre podstatu vecí samotných... ale vďaka ich schopnosti slúžiť ľudskej užitočnosti.“ Práve preto „potkany, ktoré sú vzhľadom na svoju podstatu vyššie ako pšenica, si človek necení a nehodnotí. Dôvodom je, že nemajú preňho žiadnu užitočnosť.“

Adam Smith o hodnote povedal toľko, že nikdy nepochopíme, prečo sa diamanty predávajú za vyššiu cenu ako chlieb, hoci chlieb je pre život dôležitejší. Takmer o štyristo rokov skôr však tento problém vyriešil sv. Bernardino zo Sieny (1380 -- 1444). Tvrdil, že ceny sú funkciami relatívnych vzácností: „Voda je zvyčajne lacná tam, kde je jej nadbytok. Ale môže sa stať, napríklad na vrchole hory alebo inom mieste, že voda je vzácna, nie jej dostatok. Môže sa pokojne prihodiť, že voda je tam väčšmi cenená ako zlato, pretože zlata je na tomto mieste viac ako vody.“

Scholastici prirodzene odmietali kolektívne vlastníctvo a podporovali súkromné. Domingo de Soto v roku 1567 podotkol, že „súkromné záujmy“ fungujú tam, kde nefunguje „všeobecná láska“. „Preto sa súkromne vlastnené statky budú znásobovať. Ak by zostali v spoločnom vlastníctve, opak by bol pravdou.“ Chafuen dokladá, že neskorí scholastici objavili dokonalú harmóniu medzi požiadavkami ekonomickej logiky a kresťanskej morálky. Ak sa nám podarí vrátiť k múdrosti tejto školy, podkopeme základy ideológie kresťanských socialistov a ľavicových liberálov a obnovíme dôveryhodnosť tých, čo nenachádzajú žiadne rozpory -- ba práve naopak, nachádzajú harmóniu -- medzi morálkou a dobrou ekonómiou.