Zrušme zákon o minimálnom veku pitia alkoholu
Mises.cz: 24. prosince 2010, Jeffrey Tucker (přidal Peter), komentářů: 0
Iba zjavné spáchanie zločinu by malo byť nezákonné, a spôsob, ako bojovať proti trestným činom spáchaným pod vplyvom alkoholu, by mal byť zamerať sa na samotný zločin, nie postaviť alkohol mimo zákon.
Nejakým spôsobom, a zdá sa, že si nikto ani len nevie predstaviť ako, táto krajina pred rokom 1984 prežila a prosperovala bez toho, aby existovala celonárodná minimálna veková hranica pitia alkoholu. Otázka pitia alkoholu bola pred tým ponechaná na štáty.
V 19. storočí, ale dokonca aj predtým – a teraz sa pripravte na najhoršiu anarchistickú nočnú moru – neexistovali žiadne zákony obmedzujúce pitie alkoholu, o ktorých by sa vedelo. Regulácia pitia a veku bola ponechaná na spoločnosť, čo znamená na rodiny, cirkvi a komunity, ktoré regulovali tieto otázky s rôznou citlivosťou a rôznou mierou intenzity. Niektoré deti sa pravdepodobne opíjali do nemoty - a všetci vieme, že dnes sa to nedeje ('žmurk, žmurk') - ale mnoho ďalších sa naučilo piť zodpovedne od svojej mladosti, dokonca popíjať bourbon na raňajky.
V skutočnosti je to naozaj len tým, že sme si nejako zvykli akceptovať úplnú absurditu celonárodného zákona, ktorý zakazuje predaj piva, vína, a tvrdého alkoholu osobám mladším ako 21 rokov. Takéto obmedzenie je vo vyspelom svete neznáme. Väčšina krajín nastavila hranicu na 18, a krajiny ako Nemecko a Rakúsko povoľujú 16-ročným kupovať víno a pivo. V 'domove statočných' (pozn. „home of brave“ – pozri Wikipedia: Štátna hymna USA) polícia robí razie na oslavách tínedžerov, zatvárajú bary, tyranizujú reštaurácie, pokutujú lokálne obchody a inak šikanujú ľudí k čistému životu. Čítame noviny a myslíme si: bláznivé deti, nemali by to robiť.
A predsa, každý deň nachádzajú mladí ľudia spôsoby, ako obísť tieto nezmyselné obmedzenia, ktoré takmer nikdy nie sú spochybňované, nasávajú spolu s pijatikou pohŕdanie zákonmi a tvorivého ducha kriminality, ako aj zvyk opiť sa vždy keď sa im podarí obísť zákon.
Priemysel falošných dokladov na vysokých školách prekvitá ako nikdy predtým. Takmer každý študent je presvedčený, že si musí nejaký zaobstarať. Vedia o tomto reštaurácie a bary? Samozrejme, že vedia. Je v ich najvyššom záujme, aby tieto falošné doklady vyzerali tak reálne, ako sa len dá, aby pre seba získali aspoň určitý stupeň právnej imunity, ak niekoho chytia. Celá vec je gigantický podvod hromadných rozmerov, otvorené pokrytectvo, o ktorom všetci vedia, ale nikto o tom nehovorí.
Ak sa nad tým zamyslíte, samotnou definíciou štátu, ktorý prekročil všetky medze je, že spoločnosť by rozšírila zákon tohto druhu na celý národ, podľa ktorého ľudia nemôžu piť pred dosiahnutím veku 21 – hoci takmer každý s radosťou porušuje tento zákon akonáhle má príležitosť. Vo Virgínii, v koloniálnom období, kde priemerná dĺžka života bola 25 rokov, by ste podľa tohto zákona mohli požívať alkohol iba 4 roky v poslednej pätine svojho života (len aby si naši zákonodarcovia z toho nezobrali príklad).
Ak sa však zamyslíte nad históriou tejto krajiny v 20. storočí, dalo by sa povedať, že vek 21 je v skutočnosti skôr liberálny, akokoľvek zvláštne to môže znieť. Koniec koncov, bolo to v tejto krajine, 'krajine slobody', kde rozšírila federálna vláda svoje ústavné právo o zákaz tvrdého alkoholu, vína, piva od pobrežia k pobrežiu (1920 až 1933). V každom prípade, v 20. rokoch 19. storočia prekvital organizovaný zločin, nelegálne bary, policajná korupcia, bujnela kriminalita a alkoholizmus.
Záhadou pre mňa nie je zlyhanie prohibície, ale naprosto šialený záujem vôbec niečo také urobiť. Zdá sa úplne bizarné, že krajina, ktorá odjakživa hlása svoju oddanosť slobode, by sa vôbec o niečo také pokúsila. Tu je však XVIII. dodatok ústavy, schválený v roku 1917, v rovnakom období, kedy sa vláda chystala zbaviť svet despotizmu a stabilizovať všetky hospodárske cykly prostredníctvom dômyselnej menovej politiky:
Výroba, predaj alebo preprava opojných alkoholických nápojov v rámci, ich dovoz alebo vývoz zo Spojených štátov a všetkých území podliehajúcich ich jurisdikcii, na pitné účely, sa týmto zakazuje.
Áno, skutočne sa to stalo, priamo tu v starých dobrých USA a som vďačný Markovi Thorntonovi za zdokumentovanie politiky a ekonómie celej tejto smutnej aféry v jeho knihe Ekonómia prohibície. Vďaka vzácnemu prípadu zvrátenia a priznania si chyby, tá istá ústava bola neskôr opäť rozšírená: 'Osemnásty článok dodatku ústavy Spojených štátov sa týmto ruší.'
Ale semienko prohibície už bolo hlboko zasiate. Pre štát to boli dva kroky vpred a jeden krok vzad. Pre zvyšok obyvateľstva, čo bolo predtým úplne normálnou súčasťou života - pitie potenciálne opojných tekutín, niečo hlboko späté s bežným životom od čias paleolitu – prevzalo na seba osobitný étos držania kroku s dobou a opovážlivosti. Zakladateľ našej krajiny bol zrejme najväčším výrobcom whisky neskoršieho 17. storočia, ale po prohibícii bol alkohol spájaný s dekadenciou a zlým správaním všeobecne. Výrobca alkoholu by dnes nebol zvolený ani len do mestskej rady, nie to za prezidenta Spojených štátov.
Nebolo to tak dávno keď boli zákony trochu primeranejšie, s vekom pitia alkoholu začínajúcim od 18 rokov. Všeobecný zákon to však zmenil na vek 21, a mnohí si pamätajú, aké to bolo: človek bol schopný dva roky si objednať pivo a hamburger a potom, jedného dňa, urobiť to isté bolo trestným činom.
Keď pátrate po zdôvodneniach týchto hlúpych zákonov, nad všetkými vyvstáva jeden argument: šoférovanie. Nechceme na cestách opitých tínedžerov. Tieto zákony zachránili tisíce, milióny životov, a záujem to meniť rovná sa želať smrť celej generácii. Jedna z libertariánskych reakcií by v tomto prípade mohla znieť: zbavme sa teda verejných ciest a nechajme majiteľov ciest rozhodnúť, či a do akej miery budú ich vodiči piť. Toto je principiálny postoj, avšak trochu nepraktický. Najväčší problém s touto odpoveďou je, že vyžaduje príliš veľkú zmenu.
Čím bližšie sa pozriete na tieto štúdie, tým sa zdajú byť podozrivejšie. Ukazuje sa, že najväčší pokles nárazového pitia vysokoškolákov, podľa vývoja, ktorý uvádza správa o užívaní drog, nastal pred zmenou zákona, a podľa výskumníkov Jeffrey A. Miron a Elina Tetelbaum, neskoršie zmeny vo vývoji sú výrazne ovplyvnené vzorkovaním dát z jedného štátu. Preto údaje o riadení pod vplyvom alkoholu, bezohľadu na ich vývoj, nemôžu byť štatisticky pripísané zákonu o minimálnom veku pitia alkoholu.
V každom prípade, miera pitia mladistvých je aj napriek zákonu veľmi vysoká, čo ešte viac sťažuje vystopovanie príčiny a následku. Národný inštitút pre drogové závislosti, na otázku prečo je miera pitia mladistvých medzi vysokoškolskými študentmi stále tak vysoká, ponúka nasledujúce milé vysvetlenie: 'Vysokoškolské areály poskytujú určitý druh izolácie od účinkov zmien zákona o minimálnej vekovej hranici pitia alkoholu, ktorá sa uskutočnila počas tohto obdobia.' To si rád vypočujem znovu. Ľudské bytosti sú pozoruhodné veci: keď chcú niečo urobiť, žiadna úroveň tyranie, dokonca ani tá vo forme väzenia, ich nedokáže zastaviť.
Napriek tomu je nemožné umlčať výkriky zástancov prohibície, ktorí vzťahujú každú dopravnú nehodu medzi dospievajúcimi vodičmi na alkohol. Čítať to všetko je pre mňa fascinujúce, pretože to má toľko spoločného s literatúrou prohibície z rokov 1910 až 1930. Ich propaganda vinila alkohol zo zničenia rodiny, pretrvávania chudoby, vysokej miery kriminality, vysokej negramotnosti a zo všadeprítomnosti hriechov vo všeobecnosti. Ich argumenty boli očividne široko prijaté, aj keď je to všetko veľké a mylné zamieňanie si príčiny a následku. Nie je to tým, že alkohol by spôsobil všetky tieto hrozné veci, ale tým, že ľudia s hrozným správaním majú tendenciu piť. Zrušenie pitia nenapraví problémy ľudského srdca.
Takisto je to s pitím tínedžerov. S viac ako dvomi tretinami ľudí pod 21 rokov, ktorí priznávajú, že za posledný rok konzumovali alkohol, by malo byť zrejmé, že zákon neprináša nič, okrem obrovskej zámienky pre svojvoľné napádanie osobnej slobody policajným štátom, a taktiež pestuje v mladých ľuďoch zvyk pokrytectva a porušovania zákonov. Je to ako v starom sovietskom vtipe: oni predstierajú, že nás regulujú a my predstierame, že sme regulovaní.
Napriek tomu, nemalo by byť nelegálne pre mladých ľudí jazdiť pod vplyvom alkoholu? Murray Rothbard zhŕňa libertariánsky postoj v For A New Liberty:
Iba zjavné spáchanie zločinu by malo byť nezákonné, a spôsob, ako bojovať proti trestným činom spáchaným pod vplyvom alkoholu, by mal byť zamerať sa na samotný zločin, nie postaviť alkohol mimo zákon. Toto by takisto malo ďalší pozitívny dopad zredukovaním zločinov spáchaných nie pod vplyvom alkoholu.
Máme za sebou nedávnu každoročnú oslavu Dňa nezávislosti, dňa, kedy každý rozhlasový a televízny komentátor prednáša pietne prejavy o sláve Americkej slobody a o všetkých obetách, ktoré boli vykonané na jej zachovanie.
Naozaj v to veríme? Zakladatelia tejto krajiny by si nikdy nedokázali ani len predstaviť niečo také, ako celonárodný zákon upravujúci vek, v ktorom môžete konzumovať pivo, víno, portské, a iné alkoholické nápoje. Ak chceme skutočne hájiť ich víziu slobodnej spoločnosti, a nie o tom len rozprávať, začnime s niečím, čo je vrcholne praktické a bude mať bezprostredný vplyv na celú generáciu: zrušme zákon o minimálnom veku pitia alkoholu.
Hovoríte, že je to nemysliteľné? Ja hovorím, že v skutočnosti neveríte v ľudskú slobodu.
Pôvodný článok nájdete tu.