Otvoriť s ľavičiarom diskusiu o sweatshopoch, je ako postaviť pred býka toreadora. Sweatshopy totižto stelesňujú všetko, čím opovrhuje: nadnárodné korporácie, kapitalizmus, globalizácia, zisk, nerovnosť a práca domácich obyvateľov v hrozných podmienkach za nízku mzdu. Práve posledný bod – práca v hrozných podmienkach za nízku mzdu – je svojím spôsobom zaujimavý a zároveň kľúčový faktor pri akejkoľvek diskusií o sweatshopoch.

Tu sa totižto všetci zhodneme na neutrálnom opise situácie: ľudia zamestnaní napr. v bangladéšskych sweatshopoch pracujú naozaj v hrozných podmienkach a za denné mzdy, ktoré by modernému človeku zo západného sveta nestačili ani na rannú kávu. Rovnako sa zhodneme aj na cieli: cieľom je zlepšiť podmienky, v ktorých títo ľudia žijú a pracujú. To, kde vzniká celý spor je v prostriedku, ako tento cieľ dosiahnuť. Rôzne anti-sweatshopové organizácie totižto často volia prostriedky, ktoré nevedú k želaným cieľom, ale majú skôr presne opačný efekt – zhoršujú životné podmienky tým ľudom, ktorým mali pomôcť.

Je tu však jedná vedecká disciplína, ktorá nám môže pomôcť oddeliť tie správne prostriedky od tých nesprávnych. Ekonómia. Ekonómia sa v zásade zaoberá skúmanímreakcie ľudí na rôzne zmeny v obmedzeniach. Inak povedané, skúma ako sa zmení konanie ľudí, keď sa určitým spôsobom zmenia náklady a výnosy, ktorým čelia. A zároveň upozorňuje na všade prítomnú vzácnosť. Teda že pri každej voľbe je niečo za niečo (neexistuje obed zadarmo) a môžeme si vyberať len z dostupných alternatív (Ferrari je možno najlepšie auto, ale keď je na výber len Fiat alebo Citroën, je to irelevantné).

V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že nadnárodné korporácie v textilnom priemysle nevymysleli chudobu v rozvojových krajinách. Tá by tam existovala aj bez ich prítomnosti (a bola by oveľa vyššia, ako ukážeme nižšie). Nech sa to niekomu páči alebo nie, chudoba je historická norma ľudstva. Len silné citové zážitky posledných generácií západného sveta nechali v ľuďoch pocit, že mať sa dobre a žiť si ľahko, je normálne. Neexistuje rýchlejšia adaptácia ako tá hedonistická. 

Aj napriek tomu je úplne legitímne, že chceme pomôcť aj rozvojovým krajinám, aby okúsili výdobytky západnej civilizácie. Ak je teda naším cieľom zvýšiť mzdy a zlepšiť pracovné podmienky v týchto krajinách, potrebujeme pochopiť, ako tieto mzdy vznikajú a menia sa pracovné podmienky na trhu. Mzda je cena ako akákoľvek iná a vzniká interakciou medzi ponukou a dopytom. Trhová mzda sa ustáli niekde medzi dvoma hranicami. Tá vrchná je daná ochotou podnikateľov zamestnať zamestnanca a odvíja sa od hraničného produktu, ktorý zamestnanec vytvorí (dopyt po práci). Ak teda zamestnanec vyprodukuje hodnotu dva doláre denne, zamestnávateľ ho nikdy nezamestná za viac ako tieto dva doláre. Druhá, spodná hranica je daná alternatívami, ktoré majú zamestnanci (ponuka práce). Zamestnanec nikdy nebude ochotný prijať prácu za mzdu, ktorá je nižšia ako ním obetované alternatívy v podobe iného zamestnania alebo voľného času. Niekde medzi týmito dvoma hranicami (dopytom a ponukou) je mzda, ktorú dostávajú zamestnanci sweatshopov.

Anti-sweatshop aktivisti, často neznalí toho, ako je na trhu mzda determinovaná, požadujú, aby podnikatelia začali platiť zamestnancom vyššie mzdy. Následne, ak to sweatshopy nesplnia, organizujú bojkoty a požadujú zákaz obchodu s krajinami, kde tieto sweatshopy fungujú. Toto všetko sú však veľmi kontraproduktívne požiadavky a v konečnom dôsledku uškodia tým, ktorým mali pomôcť – chudobným obyvateľom rozvojových krajín. 

Ak totižto títo aktivisti uspejú, bude to len na úkor pracujúcich v rozvojovom svete. Zákony ekonómie v tomto prípade hovoria jasnou rečou: ak intervenciou umelo nafúknete náklady práce, podnikatelia ju začnú používať menej. T.j. prestanú zamestnávať a začnú prepúšťať. A toto nie je iba akási mantra neoliberálov, aj taký „ľavicový ekonóm“ ako Samuelson napísal: „Načo je dobré čiernemu mladíkovi vedieť, že zamestnávateľ mu musí zaplatiť 2 doláre, keď fakt, že mu musí toľko zaplatiť, mu zároveň bráni dostať prácu?“. Alebo do rovnakej strany nahnutý ekonóm Paul Krugman napísal článok s nadpisom: In Praise of Cheap Labor: Bad Jobs at Bad Wages Are Better Than No Jobs at All (Chvála lacnej pracovnej sily: zlé zamestnania za zlé mzdy sú lepšie ako vôbec žiadna práca). 

V princípe to isté platí aj v prípade pracovných podmienok. Tie sú totižto súčasťou toho, čo zamestnávateľ musí vyplatiť zamestnancom. Podnikateľovi je v zásade jedno, či vyplatí zamestnancom o 1 dolár na deň viacej, alebo im zlepší o ekvivalentnú sumu pracovné podmienky. Na druhej strane sú to zamestnanci, ktorí majú často silné preferencie voči „mixu“ mzda / pracovné podmienky. A práve zamestnanci v rozvojových krajinách nie sú ochotní „priplácať“ si za lepšie pracovné prostredie nižšou mzdou. Je to však prirodzené, keďže ich mzdy sú také nízke a peniaze v hotovosti potrebujú na naplnenie základných potrieb. Kvalitné pracovné prostredie je v istom zmysle „luxusný statok“, ktorý si začnú ľudia dopriavať až s vyšším blahobytom (koniec koncov podobný priebeh mal vývoj miezd a pracovného prostredia aj v západnom svete).

Akékoľvek nátlakové akcie a intervencie do fungovania textilného priemyslu a jeho pracovného prostredia potom rovnako povedú k  negatívnym dôsledkom ako legislatívne tlačenie na zvyšovanie miezd. Že nejde len o nejaké suché teoretizovanie potvrdila práca ekonóma Powella, ktorý v rámci jeho knihy Out of Poverty vykonal výskum priamo medzi zamestnancami sweatshopov. V prieskume sa zamestnancov sweatshopov pýtal (mimo práce, bez zvolenia zamestnávateľa a úplne anonymne) či by boli ochotní pracovať za menej peňazí, ak by im zamestnávateľ: zredukoval počet hodín, ktoré musia odpracovať; dal dlhšie prestávky; zabezpečil bezpečnejšie alebo príjemnejšie prostredie; poskytol platenú dovolenku, atď. Negatívnu odpoveď dostal na všetky otázky (až 80 % - 95 % zamestnancov odpovedalo na jednotlivé otázky „nie“).

V tejto diskusii je rovnako dôležité zdôrazniť, aké sú alternatívy pracovníkov sweatshopov, keď ich dobre mienená pomoc od západných aktivistov pripraví o prácu. Už zo samotného faktu, že obyvatelia týchto krajín sa dobrovoľne hlásia do sweatshopov, by sa dalo usudzovať, že horšie. A je tomu tak aj v skutočnosti. Alternatívou nie je západný spôsob života, ale hladovanie, žobranie, prostitúcia, či prehrabávanie sa odpadkami. Tým šťastnejším sa podarí zamestnať v poľnohospodárstve, kde zarobia menej, pracuje sa dlhšie a často v horších podmienkach na nekončenom slnku. V jednom juhoafrickom sweatshope, ako uvádza Powell, sa dokonca zamestnanci vyhrážali, že napadnú úradníkov a zapália im autá, keď sa pokúsia vykonať súdny príkaz proti ich zamestnávateľovi za porušenie minimálnej mzdy. Títo pracovníci si pravdepodobne dobre uvedomovali aká alternatíva ich čaká.

To čo rozvojové krajiny so sweatshopmi v skutočnosti naozaj potrebujú, je viacej takýchto sweatshopov. Inak povedané viacej kapitálu a technológií, ktoré pomôžu zdvihnúť oboje vyššie spomínané hranice, ktoré determinujú mzdu. Oboje sú totižto určované kapitálovou výbavou krajiny, dostupnými technológiami a ľudským kapitálom zamestnancov. Aktivisti by sa preto mali sústrediť na pomoc rozvojovým krajinám pri presadzovaní reforiem, ktoré im v tejto snahe dokážu pomôcť. Inak povedané reforiem zabezpečujúce rešpektovanie súkromného vlastníctva, vládu zákona a zdravé peniaze.

Vyšlo na iness.sk