Článok, ktorý mohol zachrániť Slovensko
Mises.cz: 13. října 2014, Róbert Chovanculiak, komentářů: 5
Asi nikoho neprekvapí, keď napíšem, že časť obyvateľov tejto krajiny na vlastnej koži zažila jeden z najväčších, ak nie úplne najväčší, sociálnych experimentov v dejinách ľudstva. Pokus o racionálne riadenie spoločnosti a nahradenie „anarchie súkromného vlastníctva“ centrálnym plánovaním.
[Článek původne vyšel na Finweb.hnonline.sk]
Asi nikoho neprekvapí, keď napíšem, že časť obyvateľov tejto krajiny na vlastnej koži zažila jeden z najväčších, ak nie úplne najväčší, sociálnych experimentov v dejinách ľudstva. Pokus o racionálne riadenie spoločnosti a nahradenie „anarchie súkromného vlastníctva“ centrálnym plánovaním. Čo by však už bežného čitateľa prekvapiť mohlo, je, že neďaleko Bratislavy, konkrétne vo Viedni, niekto smutný výsledok tohto experimentu už v roku 1920 predpovedal. Vysvetlil prečo zlyhá a dokonca sa mu o tom podarilo presvedčiť niekoľkých jeho súčasníkov. Aj vďaka tomu sa Rakúsko vyhlo slepej uličke, v ktorej sme my uviazli na vyše 40 rokov.
Tým niekým bol Ludwig von Mises, ktorý zlyhanie socializmu predpovedal na základe svojej vlastnej, jedinečnej teórie o nemožnosti racionálnej kalkulácie v socializme a o týchto myšlienkach presvedčil Otta Bauera, vtedajšieho lídra sociálnodemokratickej strany v Rakúsku, ktorej program rátal s prechodom celej krajiny k socializmu.
O neplánovanej neschopnosti plánovačov plánovať
Mises v roku 1920 publikoval jeden z najdôležitejších článkov 20. storočia, kde ukázal, prečo výsledkom snahy o racionálne riadenie spoločnosti nebude poriadok a efektivita, ale chaos a plytvanie. Aby vyzdvihol a izoloval silu svojho argumentu, veľkoryso predpokladal, že plánovacia komisia zodpovedná za alokačné rozhodnutia bude mať tie najlepšie úmysly a zároveň bude mať k dispozícii všetky štatistické dáta o rozmiestnení a množstve dostupných zdrojov, spolu so všetkými možnými technickými postupmi. Mises však aj napriek tomu trval na tom, že táto komisia nebude schopná racionálne riadiť ekonomiku.
Aby sa akýkoľvek človek vedel racionálne rozhodnúť, potrebuje poznať nie len výnosy svojho rozhodnutia, t.j. to, čo mu to-ktoré konkrétne rozhodnutie prinesie; ale aj jeho náklady, t.j. čo musí obetovať. Ak sa rozhodujete o kúpe automobilu, nepozeráte sa iba na výkon, výbavu a prevedenie, zaujíma vás aj jeho cena. Až na základe dostupnosti tejto informácie o nákladoch sa dokážete ex ante racionálne rozhodnúť o tom, či si auto zadovážite; a taktiež iba na základe dostupnosti tejto informácie dokážete spätne ex post vyhodnotiť, či bolo toto rozhodnutie správne. Bez tejto informácie by ste boli stratený a neschopný sa racionálne rozhodnúť. Lenže v analogickej situácii sa nachádzajú socialistickí plánovači. Tí musia rozhodnúť o komplexných otázkach v procese výroby, pričom nepoznajú výnosy ani náklady svojich rozhodnutí.
Nevedia, či použitie konkrétneho výrobného faktoru v jednej vetve ekonomiky nepredstavuje neopodstatnene vysoké náklady obetovaných príležitosti a nemali ho radšej použiť úplne inde. Jednoducho povedané nevedia, či hraničné množstvo ocele použiť na stavbu dodatočnej železničnej trate, alebo ako skelet novej budovy. A použiť vôbec oceľ? Prečo nie radšej hliník? Všetky tieto možnosti sú technologicky zrealizovateľné. Pre racionálne rozhodnutie preto potrebujú porovnať ich náklady a výnosy, ktoré v sebe koncentrujú hodnotenie a odhady všetkých účastníkov ekonomiky. Avšak v spoločnosti, kde sú výrobné prostriedky vlastnené kolektívne, nemôže prebiehať ich dobrovoľná výmena, neexistujú teda ich peňažné ceny a tým pádom nie je možné porovnanie očakávaných výnosov a nákladov alternatívnych spôsobov využitia zdrojov. Slovami Misesa: „Plánovacia komisia v socializme blúdi v oceáne všetkých možných technologických kombinácii bez kompasu ekonomickej kalkulácie.“
Misesov významný príspevok k ekonomickej vede tak spočíva v dokázaní skutočnosti, že schopnosť racionálne rozhodovať sa je závislá na inštitucionálnom kontexte súkromného vlastníctva. Tento argument sa však nanešťastie nestal súčasťou mainstreamovej ekonómie. Nositeľ Nobelovej ceny, Paul Samuelson, ešte v roku 1989 v závere trinásteho vydania jeho slávnej učebnice ekonómie vyjadril presvedčenie, že centrálne plánovanie je možné a nadradené „anarchii súkromného vlastníctva“. Najbližšie mesiace však ukázali aká naivná bola jeho predstava o fungovaní plánovej ekonomiky. O 70 rokov neskôr tak ekonomická realita dobehla ekonomickú teóriu predstavenú v Misesovom článku. Som presvedčený, že keby tomu bolo naopak a ekonomickú realitu by pomáhala formovať jeho teória, dnes by to na Slovensku vyzeralo inak. Viacej podľa predstáv spotrebiteľov a menej podľa predstáv naivných plánovačov s veľkými ambíciami.