Prívrženci anarchokapitalistickej spoločnosti (ankap) požadujú zrušenie štátu a jeho úplné nahradenie dobrovoľnou, t.j. trhovou spoluprácou. Štátom pritom rozumejú inštitúciu nárokujúcu si legálny monopol na vykonávanie násilia na danom území. Toto násilie zahŕňa o.i. právo vyberať dane (t.j. vyvlastňovať) a tiež právo byť konečným rozhodcom všetkých sporov.

Prívrženci ankapu spochybňujú tieto nároky štátu v prvom rade z etického hľadiska. Argumentujú amorálnosťou každej inicializácie násilia, t.j. porušenia práva na život či majetok ľudí, ktorí sa sami žiadnej inicializácie násilia nedopustili. Takejto inicializácie sa štát dopúšťa napr. výberom daní pod hrozbou trestu od “svojich” občanov. Ďalší argument v prospech ankapu je ekonomický. Anarchokapitalisti chápu poskytovanie bezpečnosti ako každú inú službu a keďže štát má na jej poskytovanie monopol, argumentujú neefektívnosťou monopolu a požadujú, aby bezpečnosť poskytovali konkurujúce si bezpečnostné agentúry fungujúce na trhových princípoch. Cieľom tohoto článku je vysvetliť, v čom spočíva principiálny rozdiel medzi bezpečnostnými službami a všetkými ostatnými službami a prečo sa tento argument anarchokapitalistov na trh bezpečnostných služieb nedá použiť.

Anarchokapitalisti vychádzajú z princípu trhovej výmeny, ktorá vedie ľudí s odlišnými záujmami k tomu, aby vo vlastnom záujme spolupracovali. Pekár pečie chlieb pre svojich zákazníkov nie preto, že by mu záležalo na ich blahu, ale preto, že sleduje svoje vlastné záujmy (zárobok) a najlepší spôsob ako ich uspokojiť je slúžiť záujmom iných. Anarchokapitalisti optimisticky predpokladajú, že takýto model obojstranne výhodnej spolupráce sa dá použiť na akékoľvek medziľudské vzťahy. Práve tu sa ale skrýva podstatný problém. Predpokladom trhovej výmeny je obojstranná dobrovoľnosť, teda neprítomnosť násilného donútenia. Ak by pekár mohol od zákazníkov vymáhať peniaze násilím, nemusel by im piecť chlieb. Aby mohli byť všetky medziľudské vzťahy založené na trhu, musia mať ľudia zaistenú dostatočnú úroveň bezpečnosti. Pri “nakupovaní” bezpečnosti samotnej ale táto podmienka nie je splnená. Ak niekto nakupuje bezpečnosť, tak zjavne preto, lebo sa bezpečne necíti. Potom je ale jasné, že aspoň niektoré transakcie v reálnom svete budú netrhové.

Predstavme si spoločnosť bez mocenského monopolu. Aby nakupovanie bezpečnosti malo vôbec zmysel, musí byť nakupovaná od niekoho, kto na danom území disponuje významnou vynucujúcou mocou. Nemá zmysel nechávať sa chrániť niekým slabým. Transakcia sa teda uskutočňuje medzi niekým veľmi mocným (predajcom bezpečnosti) a medzi niekým, kto sa necíti bezpečne, potrebuje ochranu a je preto relatívne slabý (zákazník). Už v tomto štádiu to príliš nevyzerá na rovnoprávny vzťah. Každý kto má moc niekoho chrániť má zároveň moc mu diktovať. Paradoxom bezpečnostných služieb je fakt, že ten, kto je schopný ich predávať ich vôbec predávať nemusí, pretože svoj príjem si od zákazníka dokáže vynútiť aj násilím, bez poskytnutia protihodnoty, prípadne za nižšiu protihodnotu než akú by inkasoval na voľnom trhu. Veľmi pravdepodobne vzniknú netrhové, násilné vzťahy medzi predajcom a zákazníkom. Napr. keď sa Caesar stal najsilnejším mužom v Ríme, mohol si založiť prosperujúcu anarchokapitalistickú bezpečnostnú agentúru a poskytovať služby na trhovom základe. Namiesto toho sa rozhodol stať neobmedzeným vládcom a svoju moc nanútiť.

Druhým dôsledkom tendencie zákazníka “nakupovať” bezpečnosť od niekoho dostatočne mocného je silný trend ku koncentrácii na “trhu” bezpečnosti. Zjavne by nemalo veľký zmysel nechať sa chrániť niekým, povedzme 10. najsilnejším v poradí, keďže ten zákazníka nedokáže ochrániť pred deviatimi silnejšími. Poskytovateľov bezpečnosti bude preto málo. Budú sa neustále dostávať do konfliktov, a to tým viac, čim viac sa budú odchyľovať od trhového správania. Násilné správanie im navyše prináša benefity, ktoré ďalej zvyšujú ich motiváciu správať sa násilne. Môžu zákazníkom poskytovať horšie služby a zdroje investovať do posilnenia vlastnej moci. Pravdepodobným dôsledkom tejto situácie bude víťazstvo jedného poskytovateľa nad všetkými ostatnými a ich zničenie, skombinované s nastolením netrhových vzťahov voči “zákazníkom”. Vznikne monopol moci, štát.

Dva základné typy vzťahov medzi ľuďmi majú odlišné dôsledky na možnosť konkurencie. Prvé z nich, trhové vzťahy, sú obojstranne dobrovoľné a vzájomne výhodné. Každý môže takýto vzťah slobodne ukončiť, čo vedie druhú stranu k snahe o skvalitnenie služieb, aby si ho získala alebo udržala. Tam, kde vládnu trhové vzťahy platia všetky poučky ekonómie o prevahe trhu a konkurencie nad monopolom. Druhý typ vzťahov je založený na násilí a donútení. Sú to nerovnoprávne vzťahy násilník – obeť. Nárast úžitku dosahuje len násilník, úžitok obete sa zmenšuje a keby mala možnosť, tak sa do takéhoto “vzťahu” nezapojí. Obeť tiež nemá možnosť beztrestne si vybrať iného násilníka. Pri nakupovaní bezpečnosti trhové vzťahy prakticky neexistujú a preto ani nie je dôvod očakávať, že tu bude prebiehať nejaký konkurenčný proces, ktorý by zákazníkom prinášal lepšie služby. Tvrdenie o prevahe konkurencie nad monopolom za týchto okolností nemá význam. Namiesto konkurencie tu vzniká násilná moc.

Zákazník nie je voči držiteľom moci v trhovom vzťahu bez ohľadu na to, či existuje len jeden (monopolný) držiteľ moci alebo ich je viac a navzájom si konkurujú. Druhému prípadu zodpovedajú podmienky anarchií a občianskych vojen známe z histórie. Obvykle tam existuje viacero tlúp vymáhajúcich výpalné, ktoré človeku neochotnému platiť hrozia násilím, ničia mu majetok alebo ho pre výstrahu ostatným rovno zavraždia. Samozrejme netolerujú ani prechod “zákazníka” k inej tlupe. Takáto situácia sa nijako sa nepodobá nakupovaniu od konkurujúcich si predajcov na bežnom trhu. Konkurencia v násilí vedie jedine k vojne, ktorá sa spravidla skončí víťazstvom jednej strany a zničením ostatných, preto sú anarchie obvykle len dočasné. Víťaz sa snaží nastoliť také podmienky, aby nabudúce hrozbu konkurencie násilne potlačil už v zárodku.

Zaujímavou vlastnosťou násilnej moci je to, že sa nedá zo sveta odstrániť. Ak by jej začalo ubúdať, vznikne mocenské vákuum, ktoré zvyšuje motiváciu a potenciálne zisky a znižuje náklady pre tých, ktorí by radi využili násilie na jej získanie. Násilná moc sa preto objaví vždy znovu.

Duchovný otec ankapu Rothbard sa priblížil pochopeniu principiálneho rozdielu medzi ekonomickými statkami a násilím vo svojej teórii monopolu, v ktorej pod monopolom rozumel len korporáciu so štátnym privilégiom a odmietol predstavu niečoho takého ako monopol na voľnom trhu. Z toho zákonite plynie, že jediný skutočný monopol je len násilná moc samotná. Monopol dajme tomu v oblasti výroby a dodávok elektriny je len delegovaním tejto násilnej moci na konkrétnu firmu a konkrétny statok (štát potrestá každého, kto sa pokúsi vyrábať elektrinu bez jeho dovolenia). Na voľnom trhu pojem “elektrárenský monopol” nedáva zmysel. Z toho musí aj pre ortodoxného anarchokapitalistu vyplývať, že oblasť násilia a poskytovania bezpečnosti je niečo úplne odlišné od dodávok elektriny a ostatných ekonomických statkov.

Stojí za pozornosť, že naše chápanie konkurencie sme si osvojili v podmienkach existencie násilného monopolu. Bežný nákup statkov na území kontrolovanom štátom je dobrovoľný. Obchodník nepoužíva gorily, ktoré by nám hrozili násilím ak prejdeme ku konkurencii. Ak by sa o to pokúsil, zasiahne proti nemu štát, ktorého mocenskej prevahe sa obchodník nedokáže ubrániť. Obchodík preto na použitie násilia za bežných okolností ani nepomyslí. Mocenský monopol štátu zabezpečuje ľuďom bezpečnosť a umožňuje dobrovoľnosť a konkurenciu aspoň v istom rozsahu. (Pôsobenie štátu je ale dvojznačné. Na jednej strane garantuje istú mieru bezpečnosti a umožňuje fungovanie trhu. Na druhej strane zo svojej pozície násilného monopolu tieto pravidlá sám porušuje.)

Anarchokapitalisti si trh v oblasti bezpečnostných služieb predstavujú tak, že agentúry poskytujúce bezpečnosť jednajú so zákazníkmi rovnako ako firmy v podmienkach štátu, teda na základe dobrovoľnosti a svoje služby im nevnucujú. Predpokladajú, že “dobré” agentúry sú dostatočne silné na to, aby porazili “zlých” násilníkov. Agentúry ale nemajú dôvod jednať so zákazníkmi trhovo. Už nie sú v pozícii firmy, ktorá podlieha zákonom štátu a jeho mocenskej prevahe. Agentúry teraz disponujú donucovacou mocou a je len na nich ako ju použijú. Zo skúsenosti vieme, že aj tí “dobrí” obrancovia sa nechajú mocou skorumpovať. Z hľadiska teórie hier sa jedná o väzňovu dilemu, v ktorej kombinácia pokušenia a hrozieb zo strany iných zlomí prevažnú väčšinu ľudí. Agentúra s najväčšou mocou zrejme porazí ostatné a stane sa v zmysle definície štátom.

Nepochopenie problému násilia zo strany anarchokapitalistov vidno z ich tvrdenia, že bezpečnostné agentúry by poskytovali bezpečnosť efektívnejšie ako to robí štát. Ak by to bola pravda, nie je žiadny dôvod, prečo by nejaká súkromná agentúra nemohla už teraz poskytovať klientom ochranu pred štátom (napr. pred výbercami daní). Nič také sa zjavne nedeje. Tvrdenie, že je to kvôli monopolu štátu je absurdné. Jediný spôsob ako môže štát svoj monopol obhájiť je použiť proti nej násilie, ale pôvodné tvrdenie bolo, že súkromná agentúra je vo vykonávaní násilia efektívnejšia. Agentúra si preto nemusí pýtať dovolenie od štátu, môže si ho sama vybojovať. Súkromný pekár by sa mohol oprávnene sťažovať, že existencia štátneho monopolu na pečenie chleba mu znemožňuje dokázať prevahu súkromného pekárstva nad štátnym monopolom. To platí preto, lebo kvality tohto pekára nemajú spočívať v jeho schopnosti postrieľať všetkých policajtov, ktorí by mu bránili prevádzkovať jeho pekáreň, ale v pečení chleba. Jeho pekárske schopnosti nie sú spochybnené tým, že musel kapitulovať pred štátnou mocou. Analogická sťažnosť bezpečnostnej agentúry ale nedáva zmysel. Anarchokapitalisti si nechcú pripusť, že štát je v násilí naozaj efektívnejší ako trh. Logika násilia sa neriadi trhovými princípmi.

Zákonitým dôsledkom existencie násilných vzťahov a ich odlišnosti od dobrovoľných vzťahov je vznik násilného monopolu, štátu. Moci, násilia a teda ani štátu sa nemôžeme zbaviť, môžeme ich nanajvýš obmedziť a čiastočne kontrolovať. Je možné sa snažiť, aby bola moc štátu zameraná čo najviac na potláčanie zločinu a čo najmenej na jeho páchanie a na sabotovanie dobrovoľných vzťahov medzi ľuďmi.

Rozlíšenie násilnej moci a trhových služieb sa dá prirodzene zladiť s predstavami klasických liberálov 19. storočia o štáte ako “nočnom strážnikovi”, ktorý by prevádzkoval len políciu, armádu a súdnictvo, zatiaľ čo všetky ostatné oblasti života ľudí by boli ponechané trhu. Takéto rozlíšenie podporuje zmysluplnosť predstavy liberálneho minarchistického štátu.