Kritika kritickej ekonómie

Mises.cz: 01. června 2011, Róbert Chovanculiak, komentářů: 62

26.05.2011 bol na stránkach Kritickej ekonómie, v sekcií Kladivo na ekonómov, zverejnený článok s názvom Může přerozdělování posílit konkurenceschopnost ekonomiky?. Už podľa názvu je jasné, že sa jedna o ďalší z nekonečnej rady pokusov obhájiť nedobrovoľnú redistribúciu majetku medzi jednotlivcami. Je až zarážajúce, akými všemožnými spôsobmi sa snažia dokázať, že slobodný trh ma tendenciu k neefektívnej alokácie zdrojov a nápravu vidia v štátnej intervencii.

Gočev vo svojej práci píše: „Státem vynucené převody majetku od bohatých k chudým mohou vést ke zvýšení efektivity, které by nemohlo nastat na základě dobrovolných transakcí.“ Model ktorý sa snaží použiť ako argument, je prebratý z Bowlesovej učebnice mikroekonómie. Ten ukazuje, že na finančných trhoch „budou věřitelé požadovat tím vyšší úrokovou míru, čím nižší je počáteční majetkové vybavení věřitele (při dané kvalitě projektů); respektive bude docházet k tomu, že relativně kvalitnější investiční projekty chudších aktérů zůstanou nefinancovány, zatímco relativně horší projekty bohatších aktérů financovány budou;“ to sa ma diať v dôsledku toho, že „aktér, který se podílí na financování projektu nebo je schopen poskytnout zástavu, má zvýšenou motivaci usilovat o úspěch projektu, přijmout takovou míru rizika, která je optimální i z hlediska věřitele.“ Teda bohatší potenciálny podnikateľ dostane k úrokovej sadzbe menšiu rizikovú prirážku ako chudobný. Záver modelu znie nasledovne: „V množině aktérů s majetkem dostatečným pro zajištění půjčky na financování projektu o minimální velikosti (k=1), avšak nedostatečným pro plné samofinancování projektu, budou bohatší aktéři schopni financovat větší projekty a projekty horší kvality; v případě projektů stejné velikosti a kvality budou bohatší aktéři platit nižší úrokovou míru.“ Z toho podľa Gočeva plynu následné dôsledky: okrem zväčšovania majetkových rozdielov aj alokačná neefektivita. „Majetkové nerovnosti totiž povedou k tomu, že budou existovat někteří chudí aktéři s relativně kvalitními projekty, které nebude možné realizovat, a zároveň budou existovat bohatší aktéři, kteří budou využívat vlastní nebo vypůjčený majetek k realizaci relativně nekvalitních projektů.“ Ďalej svoje závery opakuje a prezentuje ich rôznymi spôsobmi: „Čím je větší rozdíl mezi majetkem bohatého a chudého aktéra (k), tím větší je alokační neefektivita (μ°k). Přerozdělení prostředků od bohatého aktéra k chudému pak povede ke zvýšení n* a ke snížení alokační neefektivity - společný výnos chudého a bohatého aktéra se zvýší.“

Práca je zakončená citátom Adama Smitha, ktorý podľa autora už dávno pochopil, že majetkové rozdiely majú negatívny dopad na efektivitu: „Stává se však zřídka, že majitel rozsáhlých pozemků je zároveň velkým zvelebovatelem svých statků. ... Má-li totiž zvelebování půdy přinášet zisk, je zapotřebí, stejně jako při všem ostatním obchodním podnikání, pečlivě se starat o malé přírůstky a malé výdělky, a to člověk narozený ve velkém bohatství, i když je to člověk svým založením skromný, umí velmi zřídka. Jeho postavení vede přirozeně takového člověka k tomu, aby spíše pečoval o vnější lesk, který lahodí jeho zálibám, než aby dbal o zisk, kterého má tak málo zapotřebí.“ (Smith 1776, s. 388-9), čo Gočev komentuje slovami: „Podle Smithe je tedy motivační problém výrazné majetkové nerovnosti v tom, že bohatší jedinci mají tak nízký mezní subjektivní užitek ze zisku, že přestávají dbát o jeho maximalizaci.“ Nehladiac na zaujímavú špekuláciu o tom, či Smith vedel niečo o hraničnom subjektívnom úžitku, sa autor stáva mierne schizofrenicky. Častá je práve opačná argumentácia o nenásytnom, nemorálnom, bohatom kapitalistovi, ktorý nemá nikdy dosť a svojou chamtivosťou spôsobil napríklad aj hospodársku krízu. Títo rovnako zmýšľajúci autori by si ujasniť svoju argumentáciu.

Vráťme sa ale spať k vykreslenému modelu a jeho interpretácii, podľa ktorej trade-off nie je medzi rovnosťou a efektivitou, ale naopak medzi nerovnosťou a efektivitou, teda inak povedané ak chceme viacej nerovnosti, musíme obetovať časť produktu. Fakt, že chudobnejší, teda menej solventní a likvidní, potenciálni podnikatelia musia platiť väčšie úroky a koniec koncov existuje aj možnosť, že im nikto nepožičia, nepotrebuje hlbšie zamýšľanie sa a vytvárane modelov. Rovnako aj fakt, že ak spoluúčasť potenciálneho podnikateľa na financovaní projektu rastie, nepriamo úmerne klesá rizikovosť projektu z pohľadu veriteľa. Ma však toto predstavovať systémovú neefektivitu alokácii zdrojov v kapitalizme? Alebo nám úmyselne či neúmyselne Gočev niečo zamlčal? Každopádne faktom je, že Gočev nepodáva žiadnu bližšiu špecifikáciu veriteľa a ani úroku. V modely sa porovnávajú rôzni dlžníci na trhoch s rôznymi transakčnými nákladmi. Autor sa však pri aplikácii modelu vyhýba definícií veriteľa a úroku ako Marx definovaniu triedy. Kto je teda ten veriteľ? Z práce správne implicitné vychádza, že je to, slovami autora, ten bohatý. Pretože chudobný logicky nemá z čoho požičať. V momente, keď vyslovíme tento predpoklad explicitne, spolu s uvedomením si toho, ako vzniká cena úveru – úroková miera, začne sa objasňovať fádnosť argumentov a nezmyselnosť celej práce.

Ak obhajujeme redistribúciu majetku od bohatých k chudobným za cieľom dostupnosti úverov aj pre chudobných potenciálnych podnikateľov s dobrými nápadmi, musí byť zároveň jasné, že zdaňovaním bohatých klesá objem ich naakumulovaného kapitálu a teda aj celkové dostupné úspory v ekonomike. Menej úspor automaticky znamená rast úrokovej miery a teda menej úverov pre všetkých. Celá predstava o efektívnejšej ekonomike v dôsledku vyrovnania rozdielov skončí spotrebou kapitálu a poklesom investícií, t.j. prepadom efektivity. Autorova argumentácia je postavená na implicitnom predpoklade existencie nekonečných úspor pochádzajúcich pravdepodobne od mimozemských civilizácií. Pri akejkoľvek snahe zrovnávať majetok v spoločnosti prostredníctvom zdanenia bohatých bude nasledovať pokles úspor, čo spôsobí rast úrokovej miery a v konečnom dôsledku bude v ekonomike realizovaných menej kvalitných podnikateľských projektov.

Navyše autor si pravdepodobne nevšimol, že spomínaný jav chudobných podnikateľov s kvalitnými projektmi vyriešil slobodný trh prostredníctvom dobrovoľných zmlúv medzi podnikateľmi a investormi, ktorý vlastnia kapitál a zároveň sondujú trh, na ktorom vyhľadávajú nové projekty. Následne výmenou za podiel v spoločnosti pomáhajú prefinancovať kvalitné nápady.