Na čo sa v diskusii zabúda

Mises.cz: 22. července 2014, Róbert Chovanculiak, komentářů: 59

[Článok pôvodne vyššiel na INESS.sk.]

Jedna z častých kritík hypotetického sveta bez územných monopolných autorít na legálne donútenie je problém národnej obrany.

Tá je totižto kolektívnym statkom a ekonómovia (celkom rozumne) očakávajú, že čierne pasažierstvo bude prevládajúcou stratégiou potenciálnych spotrebiteľov pri rozhodovaní sa o dobrovoľnom prispení. Učebnicovým záverom potom je, že na národnú obranu sa nevyberie dostatok financií a bude jej preto v spoločnosti neoptimálne málo. 

Myslím si však, že toto je pomerne unáhlený záver. Optimálne množstvo národnej obrany totižto nie je nikde vytesané do kameňa, nie je objektívne dané. Je relatívne závislé od množstva zdrojov, ktoré iné spoločnosti venujú na „národnú agresiu“. Ak by žiadny z národov nealokoval zdroje na „národnú agresiu“, potom je optimálne množstvo národnej obrany veľmi blízke nule. A to by už nemalo byť pre ekonómov také nepredstaviteľné. Okrem experimentálnych výsledkov, ktoré hovoria o 40-60% miere dobrovoľného prispievania na kolektívne statky, je tu empirický dôkaz v podobe dobrovoľnej charity, na ktorú idú miliardy dolárov ročne.

Nie je však naivné očakávať, že v našom hypotetickom svete nebudú jednotlivé spoločnosti alokovať zdroje na „národnú agresiu“? Odpoveďou je nie. Aspoň nie viac naivné ako je očakávať, že jednotlivci budú dobrovoľne prispievať na národnú obranu. Prečo? Lebo aj financovanie „národnej agresie“ je kolektívny statok a trpí rovnakými problémami ako národná obrana. Ak si Jano zo severu Slovenska myslí, že ten národ na juhu by mal byť zrovnaný so zemou, neznamená to automaticky  - ako vás upozorní každý ekonóm chápajúci koncept kolektívneho statku - že dobrovoľne prispeje na tento cieľ. Rovnako, ako keď si Janosz myslí, že jeho národ potrebuje obranu proti divochom zo severu, neznamená to automaticky, že dobrovoľne prispeje na tento cieľ.

Optimálna veľkosť národnej obrany teda nie je objektívne daná, ale relatívne závislá od okolitých podmienok. A konzistentné aplikovanie konceptu kolektívneho statku aj na agresívne zbrojenie by malo byť dostatočným podnetom pre ekonómov, aby aspoň zmiernili ich automatické závery o neoptimálnosti národnej obrany zabezpečovanej na dobrovoľnej báze. 

Ak do celkového obrazu pridáme aj možné (a v histórii často až smutne reálne) riziká spojené s vytvorením monopolnej autority, ktorej je do rúk zverené legálne právo na donútenie a agresiu; učebnicový záver o trhovom zlyhaní v prípade národnej obrany stratí ešte viacej na svojej „automatickosti“. 

Môj záver je však pre pomery v dnešnom svete pomerne obmedzený. Platí len pre hypotetický svet, kde z nejakého dôvodu neexistuje inštitucionalizované donútenie a agresia. Mnoho teoretických ekonómov a politických filozofov by však aj v takomto svete automaticky pochybovali o možnosti dobrovoľného riešenia problému národnej obrany. Pokúsil som sa ukázať, že tomu tak vôbec nemusí byť.