Planéta daňových poplatníkov

Mises.cz: 21. září 2011, Jeffrey Tucker (přidal Juraj Šeffer), komentářů: 27

Prerábka Planéty opíc - opice tentokrát vyzerali reálne - si dáva sa cieľ predostrieť príbeh o tom, ako je možné, že svet sa dostal pod vládu primátov, zatiaľ čo hŕstka ľudí je zneužívaná a v klietke.

Dejová línia je tak bežná, že by ste ju mohli vymyslieť aj vy. Súkromná biochemická korporácia sa ponáhľa s testovaním lieku, ktorý by mal pomôcť v boji proti Alzheimerovej chorobe. Je testovaný na opiciach a táto droga im prekvapujúco zvyšuje inteligenciu. Ale tento istý liek vytvorí vražedný vírus medzi ľuďmi. Zvyšok je sci-fi história.

Antikapitalismus je tak všedný, že nie je ani tak znepokojujúci, ako by mal byť. CEO pobehuje dookola v super-efektnom obleku, vždy sa ponáhľa z miesta na miesto a jeho hlavnou úlohou je, aby vyzeral dobre a na každého štekal. Niekoľkokrát spomenie, že vývoj liekov je predovšetkým o zisku. Takto hovorí vedcovi (parafráza): „Nehovorte mi o riziku. Vynájdite liek. Potom sa stanete slávny a ja zarobím peniaze. Tak to funguje ...“

Ach áno, riadenie podniku, ako ho prezentujú filmy.

Potom je tu súkromné väzenie opíc, kde sú zvieratá zotročené v klietkach predtým, ako sa dostanú do laboratória, kde sú napumpované experimentálnymi liekmi. Zažívajú šoky elektrickými obuškami, bitie palicami, kŕmené kašou a neustále ponižované blbcom, ktorý ich má na starosti. Ako len ten divák cíti hlboký súcit s týmito úbožiakmi. A aké uspokojenie potom, čo naplánujú ich veľký útek. Vedené najinteligentnejším a najsilnejšim z pomedzi nich - opicou, ktorá sa naučí otvárať zámok - opice zrekonštruujú deň Bastily, skáču z hornej časti väzenia a voľne behajú po meste. Ale oni len nezabíjajú ľudí. Nie, sú súcitní, ba dokonca aj humánny. Oni sa len chcú dostať späť do ich prirodzeného prostredia, kde sa môžu vyšplhať a skákať zo stromu na strom.

Fandime týmto nádherným opiciam! Ako veľmi nám pripomínajú náš vlastný osud!

Ako to? No, ak rozumiete ideologickému podtónu filmu, všetci sme zotročení bezohľadnými korporáciami a ich neúnavným úsilím o zisk. Experimentujú na nás, keď sú dobrí a pripravení, a inak nás držia v klietkach a kŕmia nás kašou.

My sme opice!

Čo musíme urobiť? Musíme získať nové vedomie, zísť sa a naplánovať náš útek! Poďme nájsť kľúč, prekabáťme našich firemných majstrov a utekajme ako splašení, kým nenájdeme náš raj, ktorý je určite niekde, kde by sme mohli žiť v súlade s prírodou a bez korporátnej slučky okolo krku.

Je tu ale jeden problém: toto nemá nič spoločné s realitou. Áno, firmy chcú zisky. Určite sú lepšie ako straty. A ako sa k nim dostanú? Tým že vyrábajú veci, ktoré chceme kúpovať. Ak tie veci nechceme, stačí ich nekupovať. Vyhýbanie sa výdavkom je spôsob, ako sa dostaneme z našej údajnej slučky na krku.

Celý systém voľného trhu pôsobí nie na základe vzťahu pána a otroka, ale na výmennom princípe. Všetky strany sa musia dohodnúť dobrovoľne. Ak je niekto v tomto systéme zotročený, je to spoločnosť, ktorá sa musí otrocky snažiť získať peniaze od nás tým, že nám dodá tovar a služby, ktoré chceme. Ak sa im to nepodarí, zomrú. Pokiaľ žijú, sme to my, kto im to umožňuje.

Úspešné spoločnosti produkujú zisk, pretože sa ukazuje, že chceme chytré telefóny, dobré oblečenie za prijateľnú cenu, zdravotníctvo, štýlové bytové doplnky, notebooky, potraviny, ktoré nás neotrávia, z času na čas zmrzlinu, ryby z Vietnamu, sociálneho internetové aplikácie, ovocie z Brazílie, topánky z Číny, klavíry z Nemecka či elektroniku z Japonska.

A čo viac, tieto spoločnosti neprejedajú svoje zisky. Naopak, mnoho z nich nám odporúča stať sa spoluvlastníkom v nádeji, že budeme získavať dividendy a hodnota nášho podielu porastie tak, ako sa spoločnosť stáva čoraz cennejšou.

Nejakú šibenicu!

A napriek tomu je pravda, že forma otroctva existuje aj dnes a darí sa jej po celom svete. Žijeme v klietkach. Uštedrujú nám elektrické šoky. Sme kŕmení akousi kašou. A experimentujú na nás. Hovorím o vzťahu jednotlivcov a vlád po celom svete.

Žijú iba z nás, pretože vlády sami o sebe nič neprodukujú. Extraktujú 40 percent nášho bohatstva tak či onak a používajú tieto peniaze na stavbu hradov a ich upevenenie ich sily. To je, naozaj, pre nich to najhodnotnejšie. Inak by sme pre nich žiadnu hodnotu nemali.

Okrádajú nás v mene poskytovania starostlivosti po celý náš život. V mene zaistenie našej bezpečnosti, ponižujú nás a správajú sa k nám ako ku zvieratám - a potom majú drzosť tvrdiť, že tento systém je o verejnej službe. Vytvárajú miliardy zákonov, ktoré nemôže nikto poriadne dodržať, a napriek tomu nás uvrhnú do väzenia, keď sa rozhodnú chytiť nás pri ich porušovaní. Prikážu nám, aby sme sa navzájom zabíjali v mene vlastenectva, ale oni sú jedinými víťazmi v tejto hre.

Štáty zorganizovali celé ľudstvo podľa politickej línie. Som Američan. Ty si Číňan, ty Rus, ty si Nigérijčan, ty Švéd. Ale pozrite sa na to: väčšina z týchto politických hraníc je úplne ľubovoľná, a dokonca aj umelá. Idea „od mora k moru“ bola zámerom elít 19. storočia a nie „otcov zakladateľov“. V histórii neexistovali nič také ako „Čína“ - elity museli zničiť historické regionálne dynastie, aby vytvorili moderný národný štát.

A vďaka sociálnym sieťam a digitálnej komunikácii zisťujeme niečo veľmi dôležité. Všetci máme akési bližšie spojenie - potencionálne-hlboký vzťah - medzi sebou, v porovnaní s naším vzťahom k štátom, ktoré nám vládnu. Významným faktom je, že sme silnejší spolu, nie od seba. My sme sa drvivá väčšina, oni sú menšina. Ako sme videli počas „Arabskej jari“, dokážeme sa združiť, aby sme sa učili navzájom, plánovali našu budúcnosť. Potom už len treba konať.

Ale nie je potrebné nikam utekať. My už sme doma. Je to práve štát, kto je nezvaným hosťom, votrelec, ktorý demoluje naše miesto, skresluje realitu a porušuje naše práva. My len musíme presadiť našu moc nad sebou samými a nárokovať si to, čo nám právom patrí. Zostane im iba podliezanie, ale ich propaganda nebude mať na nás žiadny vplyv, pretože my poznáme rozdiel medzi pravdou a klamstvom.

A čo nám ostane? Sloboda slúžiť ostatným, vzájomne spolupracovať, inovovať a vlastniť. Výsledkom bude to, čo Murray Rothbard nazval „anarchokapitalizmus“, alebo to, čo Hans Hoppe ozačuje ako „prirodzená spoločnosť“ bez štátu.

Takže áno, je tam určitý zmysel, v ktorom má tento film pravdu. My sme opice. Ale robí jednu obrovskú chybu v tom, že nerozoznáva rozdiel medzi priateľom a nepriateľom v boji o slobodu.

Pôvodný článok: Planet of the Taxpayers