Mises.cz

Mises.cz

Sloboda a jej antitéza

Ako nám hlásatelia socializmu neustále hovoria, socializmus nielenže urobí všetkých ľudí bohatšími ale prinesie aj dokonalú slobodu pre každého. Pod kapitalizmom, tvrdia komunisti, je tu poddanie sa veľkej väčšine; v Sovietskom zväze samotnom tu je pravá sloboda pre všetkých.

Ako nám hlásatelia socializmu neustále hovoria, socializmus nielenže urobí všetkých ľudí bohatšími ale prinesie aj dokonalú slobodu pre každého. Prechod k socializmu deklaruje Frederick Engels, priateľ a spolupracovník Marxa, ako skok pre ľudstvo z ríše núdze do ríše slobody. Pod kapitalizmom, tvrdia komunisti, je tu poddanie sa veľkej väčšine; v Sovietskom zväze samotnom tu je pravá sloboda pre všetkých.

Zaobchádzanie s týmto problémom slobody a poddanstva bolo zmätené popletením si ho s otázkami prirodzene daných podmienok ľudskej existencie. V prírode neexistuje nič také čo by sa mohlo nazývať slobodou. Príroda je neúprosná tieseň. Je to stav vecí do ktorého sú dané všetky vytvorené bytosti, ktoré si musia dať so sebou rady. Človek sa musí prispôsobiť svetu takému aký je. Chýba mu sila povstať proti „zákonom prírody“. Keď chce nahradiť horšie podmienky lepšími, musí sa im podrobiť.

Koncept slobody a jej antitézy dáva zmysel len keď sa odvolávame na podmienky spoločenskej spolupráce medzi ľuďmi. S poločenská spolupráca, podstata každej skutočnej ľudskej a civilizovanej existencie, môže byť dosiahnutá dvomi rozdielnymi metódami. Môže to byť spolupráca založená na zmluve a dobrovoľnej koordinácii na strane všetkých jednotlivcov alebo to môže byť spolupráca na základe príkazov zo strany nejakého vodcu a povinnej podriadenosti sa väčšiny. Ten neskôr menovaný systém je autoritatívny. V libertariánskom (americký výraz pre európske chápanie liberálneho) systéme je každý jednotlivec morálnou osobou, to znamená, má slobodu voľby a činov, je zodpovedný za svoje konanie. V autoritatívnom systéme je len hlavný šéf slobodným činiteľom, zatiaľ čo všetci ostatní sú podriadení jeho ľubovôle. Tam kde je autoritatívny systéme kompletne zavedený, ako to bolo napríklad v prípade ríše Inkov v pred-Kolumbovej Amerike, sú jednotlivé subjekty len v zoologickom zmysle slova ľudia; v skutočnosti je im odobratá ich špecifická ľudská schopnosť rozhodovania a jednania a nie sú zodpovední za ich jednanie. Bolo to na základe tejto degradácie ľudskej morálnej dôstojnosti, že nacistickí kriminálnici stratili akúkoľvek zodpovednosť za ich zločiny poukazujúc na to, že všetko čo robili bolo len pridŕžanie sa rozkazov ich nadriadených.

Západná civilizácia je založená na libertariánskom princípe a všetky jej úspechy sú výsledkom jednania slobodných ľudí. Len v konštrukcii slobodnej spoločnosti je možné rozlišovať medzi tým čo je dobré a malo byť sa robiť a čo je zlé a čomu by sa malo vyhýbať. Iba v takejto slobodnej spoločnosti má jednotlivec silu zvoliť si medzi morálne chvályhodným a morálne karhaným konaním.

Človek nie je dokonalou bytosťou a neexistuje nič také ako dokonalosť v ľudských záležitostiach. Podmienky sú v slobodnej spoločnosti určite v mnohých aspektoch neuspokojujúce. Je tu stále dosť priestoru pre úsilia tých, ktorí majú v úmysle bojovať so zlom a vyzdvihovať ten morálny, intelektuálny a materiálny stupeň ľudstva.

Avšak úmysly komunistov, socialistov, a všetkých ich spojencov usilujú o niečo iné. Oni chcú zriadiť autoritatívny systém. Čo oni myslia pod vychvaľovaním výhod z toho čo oni nazývajú plánovaním je spoločnosť, v ktorej by bolo všetkým ľuďom zabránené plánovať ich činnosti a aranžovať ich životy na základe ich vlastných morálnych presvedčení. Iba jeden plán by mal prevládnuť, plán s veľkým idolom Š tátom (s veľkým Š ), plán s najvyšším vladárom, ktorý by bol vynucovaný políciou. Každý jednotlivec by mal byť donútený vzdať sa svojej autonómie a mal by byť podriadený, bez kladenia otázok, príkazom vydaných Politburom, Führerovým sekretariátom. Toto je ten typ slobody, ktorý mal na mysli Engels. Je to pravý opak toho čo do dnešného času znamenal výraz sloboda.

Bola to veľká zásluha Profesora Friedricha von Hayeka upriamiť pozornosť na autoritatívny charakter socialistických schém, či už obhajovaných medzinárodnými alebo národnými socialistami, ateistami alebo pomýlenými veriacimi, bielými alebo čiernymi fanatikmi. Napriek tomu, že vždy existovali autori odkrývajúci autoritatívnosť socialistických úmyslov, hlavná kritika socializmu sa sústredila okolo jeho ekonomickej neadekvátnosti a nezaoberala sa dostatočne jeho efektmi na životoch občanov. Kvôli tomuto zanedbávaniu ľudského hľadiska tejto problematiky, veľká väčšina tých, ktorí podporovali socialistické politiky sa povrchne domnievala že obmedzenie slobody jednotlivca socialistickým režimom sa bude „týkať“ iba ekonomických záležitostí a neovplyvní slobodu v ne-ekonomických záležitostiach. Ale ako Hayek v roku 1 944 jasne podotkol v jeho knihe Cesta do otroctva, ekonomická kontrola nie je len kontrola sektora ľudského života, ktorý môže byť od všetkého ostatného oddelený; je to kontrola prostriedkov k všetkým naším cieľom. Keď má socialistický štát úplnú kontrolu nad prostriedkami, má silu ovplyvňovať, ktoré ciele majú byť nasledované, a ktorí z nás sa majú o ne usilovať. Nie je to náhoda, že Marxov socializmus v Rusku a nacionalistický socializmus v Nemecku mali za následok úplné zrušenie všetkých občianskych slobôd a zavedenie najprísnejšieho despotizmu. Tyrania je politická korunka socializmu tak ako je reprezentatívna vláda politickou korunkou trhovej ekonomiky.

Teraz Profesor Hayek rozšíril a opodstatnil svoje myšlienky vo vyčerpávajúcom spise, The Constitution of Liberty (Ústava Slobody). V prvých častiach tejto knihy nám autor poskytuje brilantný výklad významu slobody a kreatívnych síl slobodnej civilizácie. Potvrdzujúc slávnu definíciu, ktorá opisuje slobodu ako vládu zákonov a nie ľudí, analyzuje konštitučné a právne základy sveta slobodných občanov. Kladie do protikladu dve schémy sociálneho a politického organizovania spoločnosti, vládu ľudí (reprezentatívnu vládu), založenú na legalite, a vládu rozvážnej sily autoritatívneho vládcu alebo vládnucej záujmovej skupiny, Obrigkeit ako ju zvykli nazývať Nemci. Plne si vážiac morálnu, praktickú a materiálnu nadradenosť tej najprv menovanej, detailne rozoberá aké sú právne podmienky takého stavu a čo musí byť urobené aby fungoval a aby ho bolo možné obrániť pred machináciami jeho nepriateľov.

Nanešťastie, tretia časť knihy Profesora Hayeka sklamala. Tu sa autor pokúša rozlišovať medzi socializmom a štátom blahobytu (welfare state). S ocializmus, tvrdí, je na úpadku; a štát blahobytu ho nahradzuje. A on si myslí, že štát blahobytu je za určitých podmienok zlúčiteľný so slobodou.

V skutočnosti je však štát blahobytu iba metóda transformácie trhovej ekonomiky, krok po kroku, na socializmus. Pôvodný plán socialistických opatrení rozvinutý Karlom Marxom v roku 1848 v jeho Communist Manifesto sa usiloval o postupné uskutočňovanie socializmu sériou vládnych opatrení. Desať najsilnejších opatrení bolo vymenovaných v Manifeste. Sú dobre známe každému, pretože práve tieto tvoria podstatu aktivít štátu blahobytu, Bismarkovej a Kaiserovej nemeckej S ozialpolitik ako aj amerického New Deal a britského Fabianovho socializmu. V Manifeste nazýva tieto opatrenia ako „ekonomicky nedostatočné a neudržateľné,“ ale zdôrazňuje fakt, že „behom času“ sa pretromfnú, a vyžiadajú si ďalšie zasahovania do starého spoločenského poriadku, a tieto sú neodvratné ako prostriedky úplného zvrátenia spôsobov výroby.“

Neskôr, Marx prijal inú metódu politík jeho strany. Zrušil taktiky postupného prístupu k totálnemu štátu socializmu a namiesto toho obhajoval násilné zvrhnutie „buržoázneho“ systému, ktoré by jedným úderom malo „zlikvidovať vykorisťovateľov“ a zaviesť „vládu proletariátu“. A to je práve to čo urobil Lenin v roku 1917 v Rusku a čo Komunistická Internacionála plánuje dosiahnuť všade. To čo oddeľuje komunistov od obhajcov štátu blahobytu nie je konečný cieľ ich úsilia ale prostriedky k dosiahnutiu cieľa, ktorý im je spoločný. Názorová rozdielnosť, ktorá ich oddeľuje je taká istá ako tá, ktorá rozlišovala Marxa z roku 1848 od Marxa z roku 1867, roku prvého publikovania prvej časti jeho Das Kapital.

Avšak fakt, že Profesor Hayek nesprávne posúdil charakter štátu blahobytu by nemal vážne odvracať pozornosť od tejto hodnotnej knihy (The Constitution of Liberty). Pretože jeho výskumné analýzy politík a úsilí štátu blahobytu ukazujú každému pozornému čitateľovi prečo a ako tieto vychválené politiky blahobytu nevyhnutne stále zlyhajú. Tieto politiky nikdy nedosiahnu tie – údajne blahodarné – ciele, ktoré vláda a samozvaní progresivisti, ktorí ich obhajovali, chceli aby dosiahli, ale – naopak – prinesú stav, ktorý – z pohľadu vlády a jej podporovateľov – bude oveľa viac neuspokojivý ako predchádzajúci stav, ktorý chceli „vylepšiť“. Keď vláda nezruší svoju prvú intervenciu, je nútená nahradiť ju ďalšími aktmi intervencie. Ak tieto znovu zlyhajú, nasleduje stále väčšie zasahovanie až pokým vlastne nebude celá ekonomická sloboda zničená. Čo sa objaví potom je systém úplného plánovania, t.j., socializmus typu o ktorý sa usiloval nemecký plán Hindenburga počas Prvej svetovej vojny, a ktorý bol neskôr daný do praxi Hitlerom po uchopení moci, a britským koaličným kabinetom počas Druhej svetovej vojny.

Hlavná chyba, ktorá bráni našim súčasníkom adekvátne pochopiť význam rôznych vládnych programov a trend politík blahobytu je zlyhanie v rozpoznaní, že okrem priameho znárodnenia všetkých podnikov a fariem (ako to bolo uskutočnené v Rusku a Číne) tu existuje aj druhá metóda úplného uskutočnenia socializmu. Pod týmto systémom, ktorý je spoločne nazývaný plánovanie (alebo v časoch vojny, vojnový socializmus) zostávajú jednotlivé podniky a farmy navonok a zdanlivo oddelené jednotky, ale stávajú sa úplne a bezpodmienečne podmienené príkazom najvyššej plánovacej autority. Každý občan, akákoľvek je jeho nominálna pozícia v tomto ekonomickom systéme, je nútený hrdlačiť sa v striktnej zhode s príkazmi plánovacej rady, a jeho príjem – množstvo, ktoré mu je dovolené minúť na spotrebu – je exkluzívne ovplyvňovaný týmito príkazmi. Niektoré označenia a pomenovania kapitalistického systému môžu prevládať, ale v zmenených podmienkach znamenajú niečo úplne rozdielne od toho, čo znamenajú v trhovej ekonomike. Iné pomenovania môžu byť zmenené. Preto, v Hitlerovom Nemecku hlavou skupiny, ktorá nahradila podnikateľa alebo riaditeľa podniku trhovej ekonomiky bol „obchodný manažér“ (Betriebsführer) a pracovná sila bola nazývaná „družina“ (Gefolgschaft). Ako teoretickí vodcovia tohto systému, napr.: Profesor Othmar S pann, naznačovali znovu a znovu, tento systém si ponecháva iba názov súkromné vlastníctvo ale v skutočnosti tu existuje len výhradne verejné – štátne – vlastníctvo.

Iba ak upierame našu plnú pozornosť týmto fundamentálnym otázkam môžeme si zostaviť správne hodnotenie politických kontroverzií v národoch západnej civilizácie. Pretože ak je možné aby v týchto krajinách zvíťazil socializmus a komunizmus, bude to práve plánovacia schéma socializmu a nie schéma znárodňovacia. Tá neskôr zmienená schéma je aplikovateľná v prevažne poľnohospodárskych krajinách ako tie vo východnej Európe a v Ázii. V priemyselných krajinách západu je viac populárna plánovacia schéma pretože dokonca aj tí najfanatickejší statológovia (statolatrists) sa zdráhajú priameho znárodnenia komplikovaného aparátu modernej priemyselnej výroby. Avšak „plánovacia schéma“ je práve tak deštruktívna pre slobodu ako je „znárodňovacia schéma“ a obidve vedú k autoritatívneho štátu.

Uživatelské menu

Login:
Heslo:
zapamatovat si mě
Nemáte zde účet?
Zaregistrujte se!
RSS feed
Atom feed