Keď vyslovíte podmieňovaciu vetu „ľudia by mali platiť za základné vzdelávanie“, väčšine poslucháčov sa zježia chlpy na celom tele. Ľavicoví intelektuáli by dokázali instantne o tomto barbarskom návrhu vyprodukovať niekoľkostranový pamflet ako status na Facebooku.

Tooley zasvätil svoj výskum štúdiu vzdelávania v rozvojových krajinách. Tam objavil niečo, čomu nikto pred ním nevenoval pozornosť – rozsiahle siete nízkonákladových súkromných škôl. Svoj prvý objav uskutočnil v Indii, a bol o to prekvapivejší, pretože tamojší obyvatelia mali a stále ešte majú prístup k bezplatným verejným školám. Tieto školy nielenže sú bezplatné, ale žiaci v nich majú dokonca právo na obed a uniformu zdarma. Okrem toho indická vláda mnohými reguláciami aktívne bráni súkromným iniciatívam vo vzdelávaní. Činí tak napríklad cez zákaz poskytovania vzdelávania na ziskovej báze, požiadavka na minimálne rozmery ihriska, na minimálny podiel učiteľov s pedagogickým titulom, na minimálny peňažný fond a podobne. Aj napriek tomu všetkému vzniklo v Indií množstvo súkromných škôl, kde posielajú svoje deti extrémne chudobní rodičia.

Dôvod, prečo to títo rodičia robia, je pomerne jednoduchý: Nízka kvalita verejných škôl a dôležitosť vzdelania. Vzdelanie je jediná cesta, ako sa môžu mladí Indovia dostať z biednych podmienok, v ktorých žijú ich rodičia. Verejné školy ho však nedokážu poskytnúť žiakom na dostatočnej úrovni. Deti sú v nich, slovami Tooleyho, doslova opustené. Podľa štúdie Public Report on Basic Education in India (1999) sa v celej polovici indických verejných škôl počas vyučovacej hodiny vôbec nevyučovalo a až v tretine prípadov učiteľ úplne absentoval (pričom štúdia brala do úvahy len školy, ktoré boli v deň revízie otvorené). Úplným štandardom na týchto školách je, že učiteľ si na hodine rieši svoje súkromné veci (číta noviny, spí alebo lúpe búrske oriešky) a deťom sa nikto nevenuje.

Na druhej strane v súkromných školách sa deje presný opak. Inak povedané, učitelia si robia svoju prácu. Tooley s jeho tímom však neostali len pri pozorovaní aktivít na školách, ale rozhodli sa aj otestovať a porovnať vzdelanie žiakov z verejných a súkromných škôl. Keď výsledky štatisticky očistili o možné vplyvy socioekonomických faktorov ako vzdelanie rodičov, blahobyt domácnosti alebo rodinné pozadie, zistili, že študenti súkromných škôl dosahujú značne lepšie výsledky. V tom čase už výsledok neprekvapil.

Príčinu tohto rozdielu však nie je správne hľadať v ľuďoch, ktorí tam, či tam vyučujú. Súkromné školy nemajú lepších personalistov a a priori v nich nepracujú odhodlanejší a ambicióznejší ľudia. Rozdiel je skôr v štruktúre podnetov, ktorej sú vystavení pracovníci v týchto dvoch typoch škôl. V súkromných školách existuje priame prepojenie zodpovedností medzi všetkými aktérmi. Rodičia platia za vzdelanie a preto vyžadujú výsledky a zaujímajú sa o to, čo ich ratolesť vie, respektíve nevie. Manažér školy si je vedomý, že ak rodičia neuvidia výsledky, zmenia školu a s nimi odíde aj to najdôležitejšie – tržby. A učitelia si uvedomujú, že ak manažér zaregistruje úbytok študentov alebo sťažnosti z ich triedy, bude to mať priame dopady na ich pracovný pomer a následnú reputáciu (súkromné školy dokážu niečo, čo je vo verejných prakticky nemožné – prepustiť učiteľa).

Takáto inštitucionálna štruktúra vzdelania však nemá len priaznivú štruktúru podnetov, ale navyše umožňuje aj selektovanie a následne imitovanie tých spôsobov výučby, ktoré prinášajú najlepšie výsledky. To sú tie, ktoré dosahujú najvyššie zisky a preto blikajú na podnikateľských radaroch. Súkromné školy sa navyše sústreďujú na predmety a ich obsah, ktorý je užitočný pre budúcnosť deti. Učia ich čítať, písať, počítať, základy narábania s peniazmi a cudzí jazyk (najčastejšie anglický). Inak povedané, predmety, za ktoré sú rodičia ochotní platiť. Výsledkom celého tohto systému sú zainteresovaní rodičia, vzdelanejší žiaci, snaživí učitelia s pozitívnym prístupom a ziskové školy, ktoré dokážu vzdelávať viac žiakov s nižšími nákladmi ako tie verejné.

Tooley tieto efektívne súkromné školy nielen našiel, ale podarilo sa mu s jeho tímom vytvoriť aj štatistiky, ako tieto školy vyzerajú. Priemerná veľkosť súkromných škôl sa pohybuje od 100 do 200 študentov; počet žiakov na učiteľa je v priemere 25 (vo verejných školách často viac ako dvojnásobná); taktiež účasť zapísaných žiakov na vyučovaní je vyššia v súkromných školách (84 percent) ako vo verejných (64 percent); a poplatok, ktorý si školy najčastejšie účtujú, sa pohybuje od 1 do 5 dolárov mesačne. Zaujímavým údajom je taktiež počet žiakov, ktorým bolo udelené štipendium alebo možnosť bezplatne študovať. Toto číslo dosahuje na jednotlivých súkromných školách až 20 percent a patria medzi nich najchudobnejšie deti a deti bez rodičov. A pri tom všetkom vyše 90 percent týchto škôl funguje čisto na ziskovom princípe a nepoberajú žiadne dotácie ani pomoc od vlády.

Súkromné školy nie sú len nejaký okrajový fenomén. Tooley vykonal sčítanie žiakov súkromných škôl v najchudobnejších oblastiach rôznych krajín a jeho výsledky prekvapili všetkých. V prímestských oblastiach navštevuje súkromné školy 65 – 75 percent detí a 30 percent detí na vidieku. Ešte zaujímavejšie je, že tento fenomén súkromných škôl pre chudobných ľudí objavil Tooley znova a znova po celom svete. V Indii, Ghane, Keni, Nigérii, Zimbabwe, Somálsku, Južnom Sudáne, či dokonca v Číne. Posledný Tooleyho výskum je z Libérie, ktorá sa nedávno dostala do pozornosti svetových médií kvôli epidémii vírusu Ebola. V najchudobnejších slumoch tejto rozvojovej africkej krajiny navštevuje súkromné školy 71 percent detí (8 percent dochádza do verejných a 21 percent je bez školy). Súkromné školy sú tak kľúčovým spôsobom, akým sú vzdelávané milióny detí v rozvojových krajinách po celom svete.

Čo majú všetky tieto školy spoločné, je akýsi spontánno-organický pôvod. Najčastejšie ich založí nejaká matka, alebo mládenec, ktorí sú vzdelaní nad miestne pomery a začnú doučovať svojich príbuzných alebo ponúkať svoje služby susedom „podomovým spôsobom“. V momente, keď ďalší rodičia zistia, že sa pri nich deti naučia oveľa viac ako vo verejných školách, začnú aj oni vyhľadávať ich služby. Tak vznikne malá súkromná škola, ktorá sa postupne rozrastá a jej učiteľský zbor tvoria od začiatku miestni obyvatelia. Takýto prístup zdola je v kontraste so vznikom verejnej školy, ktorá vznikne administratívne z nariadenia ministerstva školstva, ktoré tam následne aj vyšle vycvičených učiteľov. Tooley v knihe opisuje, ako títo učitelia majú často odpor k deťom zo slumov a vôbec nemajú najmenší záujem sa im venovať.

Keď Tooley publikoval svoj výskum, myslel si, že prekvapí väčšinu expertov na rozvojovú pomoc a tí následne zmenia svoj postoj k tomu, ako poskytnúť vzdelanie aj tým najchudobnejším deťom z rozvojových krajín. Postupne však prišiel na to, že títo experti o existencií súkromných školách vedia. Dôvody, prečo však tieto existujúce súkromné školy nebrali do úvahy pri navrhovaní riešení, sú v zásade dva. Buď im neprišli súkromné školy ako niečo zaujímavé a podceňovali ich vplyv, alebo ich rovno považovali za škodlivý faktor, ktorý treba postupne odstrániť zo systému. Najčastejšie sa experti pri súkromných školách sťažovali na neodbornosť učiteľov, zlé vybavenie škôl a nedostatočný stav školských budov.

Problém s touto argumentáciou je, že tí učitelia bez odborného vzdelania a certifikátov dokázali naučiť deti viac ako ich úradníckou pečiatkou požehnaní kolegovia. Absencia sanitárnych zariadení a toaliet nie je len problém súkromných škôl, ale vo všeobecnosti tieto zariadenia absentujú v miestnych domácnostiach. A zlý stav školských budov je daný problémami pri pôžičkách, ktoré majú vládou oficiálne neschválené školy. Inak povedané, ak hodnotenia súkromných škôl vztiahneme k daným obmedzeniam, tak vychádzajú ako uspokojivá a hlavne realistická alternatíva.

Tooleyho výskumná práca ukazuje, že slovo zisk a prívlastok „súkromné“ nemusí predstavovať v spojení so vzdelaním žiadny problém. Skôr naopak, v prípade týchto najchudobnejších detí to predstavuje riešenie. Revolúcia vo vzdelávaní však ostala nepochopená expertmi na rozvojovú pomoc. Dôvodov môže byť niekoľko. Pre niektorých expertov mohlo byť príliš jednoduchým riešením nechať vzdelanie na slobodné konanie ľudí. Navyše táto revolúcia skôr prebehla ako evolúcia a chýbali jej akékoľvek plány, rezolúcie, či projekty. Riešenie nepriniesla žiadna vládna, či medzinárodná rozvojová inštitúcia, neprebehla žiadna reforma a ani spoločenská diskusia. Jej pohonom bola decentralizovaná súkromná iniciatíva miliónov ľudí, ktorým išlo o jedno – zlepšiť svoju situáciu pri rešpektovaní určitých noriem správania sa. Alebo ako to opisuje Tooley: Privatizácia ľuďmi a pre ľudí.