Ženy, muži, Chmelár, porno a nerovné odmeny

Mises.cz: 24. března 2014, Róbert Chovanculiak, komentářů: 9

Pán Chmelár nám pripomína veľký Deň, Európsky deň rovnosti odmeňovania:

„Ten sa vypočítava podľa priemerného rozdielu medzi zárobkami mužov a žien v EÚ, ktorý je momentálne 16,4 %. Znamená to, že až do dnešného dňa, teda 59 dní v roku, ženy pracovaly v porovnaní s mužmi fakticky „zadarmo“…. Považujem takéto nerovnaké zaobchádzanie v 21. storočí za neodôvodniteľné, barbarské a nespravodlivé. Takéto neprijateľné praktiky by sa nemali riešiť len „európskym dňom“, ale predovšetkým právne záväznou európskou smernicou, ktorá by v celej záležitosti urobila logický poriadok. Za rovnakú prácu by mali dostávať ženy rovnakú plácu ako muži. A bodka.“

Tak sa pozrime na ten „logický poriadok“ bližšie. Existujú dve možné príčiny existencie a pretrvávania rozdielov v odmeňovaní. Nazvime jednu objektívnou a druhu subjektívnou príčinou.

Najprv tá objektívna. Je dosť možné, že rozdielna stavba tela a jeho fyzicko-psychických možnosti medzi ženou a mužom vedú k tomu, že majú odlišné schopnosti pri vykonávaní rôznych prác. Potom z toho logicky vyplýva, že keď sa uchádzajú o rovnakú prácu, kde sú tieto rozdiely relevantné, budú rôzne odmeňovaní. Nikomu nepripadá divné, keď je človek s 20 ročnou praxou v určitej profesii odmeňovaný vyššie ako človek s 2 ročnou praxou. Je tomu tak z jednoduchého dôvodu: je racionálne očakávať, že ten prvý má objektívne lepšie relevantné schopnosti pri výkone tej-ktorej profesie. Z úplne rovnakého dôvodu môžu mať v určitých povolaniach muži vyššie mzdy ako ženy a vice versa.

Pre príklad netreba na internete chodiť ďaleko – porno priemysel. Porno herečky si prídu v priemere na 800-1000 $ za scénu s jedným mužom, 900-1200 $ za „backdoor“ action a plus 100 $ za každého dodatočného partnera na scéne. Na druhej strane muži dostanú v priemere „až“ od 200 $ do 600 $ za jednu scénu.  Teda neviem, či sa volanie pána Chmelára vzťahuje aj na toto odvetvie, ale z jeho perspektívy sa musí ísť o naozaj hrozné barbarstvo a nespravodlivosť v 21. storočí. Taký porno herec musí totižto robiť v porovnaní so ženou až do polky júla „fakticky zadarmo“. Ale späť k rozdielom. Tento rozdiel v odmeňovaní môžeme vysvetliť objektívnymi príčinami vo forme hladiny hormónov, kvôli alebo vďaka ktorým jednotlivé pohlavia rôzne pristupujú k sexu. Odmeny v porno brandží sú následne už len výslednicou síl dopytu a ponuky. Predpokladajme, že dopyt po ženách a mužoch je v porno priemysle rovnaký (pravdepodobne je väčší u žien, čo však len ďalej zosilňuje náš záver) a rozdielna je iba ochota jednotlivých pohlaví ponúkať tieto služby. Ak je táto ponuka výrazne vyššia u mužov ako u žien, je prirodzené očakávať, že muži budú menej platení.

Čo však so štatistikami, ktoré tvrdia, že ženy sú naprieč odvetviami systematicky odmeňované nižšie ako muži. Znamená to, že ženy sú celkovo horšie vo výkone väčšiny profesií? Vôbec tomu tak nemusí byť. Pozrite sa na prechádzajúci príklad. Tam boli muži výrazne lepšie hormonálne prispôsobení na „prácu v posteli“ a aj napriek tomu zarábajú menej. O odmene teda nerozhodujú len samotné schopnosti. Na druhej strane sa dá očakávať, že ak zoberieme nejaké priemerne zamestnanie, s priemernými požiadavkami a zamestnávateľovi ponúkneme ženu a muža, ktorí budú rovnakí vo všetkých relevantných faktoroch, skutočne im ponúkne rôzne odmeny. S tým, že pre ženu bude s vysokou pravdepodobnosťou tá nižšia. Prečo? Žena má v prírode jedinečnú biologickú funkciu v podobe rodenia detí a neskôr v pravdepodobnej starostlivosti o ne. Či sa nám to páči, alebo nie, či ste feministky, alebo patriarchovia, či EÚ vydá akúkoľvek smernicu, alebo nie, tak tento fakt ostane jednoducho (zatiaľ) nezmenený. A tento fakt predstavuje pre zamestnávateľa objektívne očakávané náklady (napr. materská dovolenka/staranie sa o choré deti atď.), ktoré jednoducho musí premietnuť do svojho rozhodnutia.

Teraz k tej hlavej časti článku. Predpokladajme na chvíľu, že sme pán Chmelár, alebo len sympatizujeme s jeho názormi a podarí sa nám prelobovať zákon, ktorý prikazuje platiť rovnaké odmeny za rovnakú prácu, a to bez rozdielu pohlavia. Čo bude výsledkom tohto zákona? Nápoveda pre pána Chmelára: deklarovaný úmysel a reálny výsledok nie sú vždy jedná a tá istá vec. Tento zákon v skutočnosti ublíži tým, ktorým mal pomôcť. Princíp je jednoduchý. Ak zamestnávateľom zákon nariaďuje platiť rovnaké mzdy za nerovnaký očakávaný výkon, tak jednoducho zamestnajú viacej tých, u ktorých môžu očakávať lepšiu prácu. A naopak budú ignorovať a zbavovať sa tých, ktorí sú umelo nadhodnotení prostredníctvom štátnej cenovej regulácie. Teda tí, ktorým chcel pán Chmelár pomôcť, budú v konečnom dôsledku ešte viacej diskriminovaní a prídu o jediný tromf, ktorým mohli kompenzovať svoje znevýhodnenie: pýtať nižšiu odmenu. (Túto skutočnosť dobre opisuje napríklad tzv. Greshamov zákon. Thomas Gresham v roku 1558 vyhlásil, že „zlá minca vytláča dobrú“. To znamená, že verejnosť hromadí „dobré peniaze“ a usiluje sa zaplatiť „zlými peniazmi“ niekomu inému. Neskôr ekonómovia ukázali, že sa jednalo len o špecifický prípad cenovej regulácie. Zlé peniaze predstavovali peniaze, ktoré vláda umelo nadhodnotila, v našom prípade sú to ženy po zavedení zákona rovnakého odmeňovania).

Zaujímavé na tomto nezamýšľanom dôsledku je, že platí aj v prípade, ak sú rozdiely len subjektívne. Tým sa dostávame k druhému prípadu. Ak aj skutočne neexistuje medzi dvoma osobami relevantný rozdiel pri výkone práce a je to len zamestnávateľov subjektívny predsudok, ktorý je zodpovedný za nižšie odmeny, tak zákon prikazujúci rovnaké odmeny znova nepomôže diskriminovaným. Ak ich bol zamestnávateľ s predsudkom ochotný zamestnať, len ak pýtali nižšiu mzdu, po prijatí zákona ich ani nepozve na pohovor. Diskriminovaný znova stratili svoju jedinú šancu – pýtať si nižšiu mzdu.

Ale úplne najzaujímavejšie je, že tento princíp platí aj v prípade, ak medzi diskriminovaným a nediskriminovaným nie je ani objektívny, ani subjektívny rozdiel, ale diskriminovaný je rozoznateľným členom nejakej skupiny, u ktorej existuje určitá pravdepodobnosť, že jej členovia budú disponovať negatívnymi vlastnosťami a zároveň je pre zamestnávateľa nákladne získať informácie, či ten-ktorý konkrétny člen skupiny má, alebo nemá tieto štatisticky očakávané vlastnosti. Koncept sa nazýva štatistická diskriminácia a zákon, ktorý ju zakazuje, znova vedie k dôsledkom negatívnym z pohľadu diskriminovaných.

Aké je teda riešenie? Jednoduché. Nechať sa ľudí slobodne dohodnúť. Môže to síce pripadať pánovi Chmelárovi barbarské a nespravodlivé, ale je to jediné riešenie, ktoré nepoškodí tých, ktorým sme mali v úmysle pomôcť. A teraz bodka.